Dizajnér Staško: Vyrušujú ma pseudorustikálne gastroprevádzky z minulého storočia, hovorím im guláš
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Michal Staško sa produktovému a interiérovému dizajnu venuje takmer 30 rokov. Za dizajn multifunkčnej hračky získal aj jedno z najprestížnejších medzinárodných ocenení Red Dot Design Award. Vytvoril ju pre slovenskú firmu Tuli, ktorú na spoluprácu sám oslovil.
„Ešte v deväťdesiatych rokoch som pochopil, že dizajnér musí byť lovec, že firmy musí oslovovať a ísť s kožou na trh,“ hovorí Staško, ktorý je aj kurátorom aktuálneho ročníka Národnej ceny za dizajn.
Dnes sa zameriava predovšetkým na dizajn rôznych prevádzok a hovorí, že ľuďom pri ich budovaní často chýba detailnejší plán. „Keď sa pýtam investora, či má pre mňa zadanie, ako chce prevádzku orientovať, kto do nej má chodiť, kde sa vidí o rok-dva, často nevie odpovedať.“
V rozhovore hovorí aj o tom:
- čím ho dokážu vyrušiť slovenské gastroprevádzky;
- prečo po škole pracoval v reklame a nevenoval sa dizajnu;
- ako produktový dizajn u nás ovplyvnil covid;
- ako rodičia zasahujú deťom do riešenia vlastného bývania;
- kde pri riešení interiéru nešetriť.
Keď vojdete do nejakej reštaurácie alebo kaviarne, všímate si hneď dizajn?
Samozrejme, je to už taká profesionálna úchylka, ktorú má každý kreatívec. Prevádzka ma zaujme, keď je komplexne riešená. Keď to nie je len o tom, že niekto rozvrhol nábytok, vybral zaujímavú tapetu alebo farbu stien a v rohu je umiestnený presso stroj.
Páči sa mi, keď to má príbeh, keď je tam koncepcia, keď sa niekto zamyslel nad celkovou atmosférou, nad tým, čo chce odkázať návštevníkom.
Čo vás dokáže v podniku vyrušiť?
Vyrušujú ma rôzne prevádzky z minulého storočia, hovorím im guláš. Sú to prevádzky, pri ktorých nevieme určiť, či to je slovenská izba alebo niečo pseudorustikálne. Keď k tomu ešte dostanete zlú gastronómiu, tak je dielo dokonané.
Vyrušujú ma aj rôzne odvolávky na deväťdesiate roky, názvy podnikov ako Paradiso či Acapulco. Keď ste v minulosti nemali takýto zvláštny cudzokrajný názov, tak to vôbec nefungovalo. Páči sa mi, keď má prevádzka slovenský názov, je v tom nejaký dvojzmysel, nejaký vtip, Slováci to postupne objavujú.
V Čechách je to už sto rokov, no u nás sme sa stále potrebovali na niečo hrať. Slováci akoby nevedeli načrieť do vlastnej histórie, ale vždy chceli niečo odniekiaľ importovať a násilne to integrovať.
Aké chyby ešte vidíte?
Slováci milujú skratky. Keď sa pýtam investora, či má pre mňa zadanie, ako chce prevádzku orientovať, kto do nej má chodiť, kde sa vidí o rok-dva, často nevie odpovedať. To je asi to najhoršie. Je to, akoby som ja prišiel
