Reakcia na reportáž Andreja Bána o volebných preferenciách v Hornej Marikovej

Stal som sa svedkom toho, ako reportáž, ktorá skúmala rozdelenosť Slovenska pred voľbami, namiesto toho oddelila Hornú Marikovú (a všetky podobné dediny) od zvyšku „civilizovanej“ krajiny. Niektorí si ešte stále hovoríte „no a čo“? Je možné, že za dva dni sa na všetko zabudne a spomínať na to bude len pár miestnych. Príbeh je o tom, aké jednoduché je vybrať si návnadu a dostať ju tam, kam momentálne potrebujeme, najmä ak čas na napísanie reportáže je značne limitovaný.

Neodopieram osobný pohľad na vec Andrejovi Bánovi, ale necitlivosti, ktorá prehlbuje rozdiely, nerozumiem. Výroky zaznamenané v krčme alebo u starostu vznikli bez toho, aby respondenti a respondentky vedeli, že sú nahrávaní. V texte sú citovaní a citované bez toho, že by dostali možnosť autorizácie. Požiadal som o stiahnutie článku, keďže v ňom sám figurujem ako takzvaný sprievodca. Je to nedôstojné.

Odpoveď z redakcie, citujem:

V Denníku N reportáže nedávame vopred čítať respondentom, Andrej pri týchto reportážach ani neautorizuje citáty, ak si to niekto vyslovene nevyžiada. Zároveň zdôrazňuje, že keby mu respondent vopred povedal, že niektoré svoje slová si neželá zverejniť, rešpektoval by to. Rozumieme, že to môže byť pre vás citlivé. Je však podľa nás dôležité ukázať, ako vidí reportér Hornú Marikovú po tom, ako sa tam rozprával s viac ako desiatimi ľuďmi. Veríme, že tá reportáž vlastne ukazuje, aké rozdelené je Slovensko.

Citujem aj z odpovede Andreja Bána:

– Miro sám ma už dávnejšie pozval do Marikovej na reportáž. Dôvodom bola socha Židova voda, ktorá ho opodstatnene hnevá.
– Všetci ľudia, s ktorými som v Marikovej hovoril, od začiatku vedeli – Miro bol v nedeľu pri tom, v pondelok som bol sám, aj za starostom –, že som reportér Denníka N. Nikto z ľudí mi nevravel, aby som niečo z ich názorov a výpovedi nepoužil, to by som, samozrejme rešpektoval.
– Nič vo výpovediach som neprekrútil, čo ani Miro nenamieta. Všetci vedeli, že hovoria s novinárom. Hovoril som ešte asi s 10 ďalšími ľuďmi, strávil som tam dva dni, takže neberiem ani argument o povrchnom pohľade na obec.
– Nemal som a nemám dôvod nikomu reportážami ublížiť, zaznamenávam veci, ako sú, a myslím, že táto reportáž je výpovedný obraz významnej časti Slovenska – a čitateľom jej vydaním preukazujeme spoločenskú službu.
– Nevidím dôvod v reportáži čokoľvek meniť – v stredu večer po dohode s Mirom sme s Jurajom Koníkom dali ústretovo preč fotku krčmárok (i keď vedeli, že ich fotím, a súhlasili), ako aj časť jednej vety. S tým bol aj Miro o. k., neskôr večer zmenil názor…

V krčme bol prvý a pravdepodobne posledný raz spravený rozhovor. Myslím, že ak tu ešte prežívali nejaké zvyšky dôvery voči novinárom a novinárkam, tak ju v Hornej Marikovej pravdepodobne stratili. Podotýkam, že ide o mienkotvorné médium a prácu renomovaného autora, nie o bulvárny denník.

Čo dodať? Keď na jednej strane sa v N-ku píšu články o tom, ako istý politik pripomínajúci Jokera pomáha získavať hlasy svojmu najväčšiemu rivalovi, podobné texty nijako nenapomáhajú tomu, aby sa miestne voličské preferencie zmenili. Vznikol ten istý efekt. Čomu tento článok mal teda pomôcť a čo mal vlastne zistiť?

Marikovský svet je pomerne živý organizmus, ktorý stojí a padá na ľuďoch a ich schopnosti ustáť napríklad každodenné hodinové dochádzanie do práce za pás či do lesov. Opatrovať v domove dôchodcov, predávať v obchode, na pošte, prevádzkovať krčmu, hotel atď. A to často za minimálne mzdy. Prípadne odísť do zahraničia na niekoľko týždňov a privyrobiť si. Nie sú jediní.

Ja som sa narodil do šťastného sveta, pracujem ako hudobný skladateľ v Českom rozhlase. Stačilo sa narodiť len o pár desiatok kilometrov na sever, a dopracovať sa k takejto práci a statusu by bolo oveľa ťažšie.

A zároveň, zaujíma sa niekto o názor Marikovčana, ktorý učí na Karlovej Univerzite v Prahe alebo pracuje v CERN-e? Nie, nebol akurát na ulici alebo u skladateľa na chate.

Koncept pôvodného článku sa tak rozpadá do krimihororu zabaleného do kobercovej zápletky, ďalej do tajného krčmového rozporu zamestnankyne a zamestnávateľky (pričom autorovi reportáže neprekáža, ak im text rozbije ich vzťahy pre vyšší cieľ poznania nálad na Slovensku), krátkeho predvolebného prieskumu na ulici až k starostovi, pri ktorom si čitatelia majú zapamätať príhody o tom, ako bankár z Bratislavy nelegálne vyhadzoval polovicu prasaťa do koša.

Ešte stále máte pocit, že do tejto dediny nikdy nevkročíte? Spravíte chybu. Odhliadnuc od prírody, tak stratíte možnosť zistiť, ako žijú a rozmýšľajú ľudia, ktorí nie sú v ničom iní ako vy, maximálne nahliadnete do iného myšlienkového sveta. Že by vás za to lynčovali, to už by som tam nebol viac ako tridsať rokov. Boli to oni, čo nás prijali. To podobné texty majú zámer oddeliť ich a udržať v bezpečnej vzdialenosti.

A detail na záver.

Kanalizácia a vodovod tak skoro nebudú. Nemyslite si, že je to iba Horná Mariková. Na verejnú kanalizáciu je pripojených zhruba 68 percent obyvateľov Slovenska, pričom bola zavedená v necelých 40 percentách obcí. Údaj je prevzatý z údajov ministerstva životného prostredia. Že by sa miestni na toto sťažovali, alebo žili nejako nedôstojne? V žiadnom prípade. Nemajú inú možnosť, a to je rok 2023. Pomyslel reportér na to, odkiaľ môže prameniť pocit, že na podobné oblasti s nezanedbateľným počtom obyvateľstva sa nielenže zabúda, ale ich segregácia sa postupne prehlbuje? Ešteže toto nebola téma predvolebnej kampane. Zaujíma to ešte niekoho?

Autor je hudobný skladateľ, text napísal krátko pred voľbami 29. septembra 2023.