Sociálny antropológ Juraj Buzalka: Progresívci nevedia osloviť vidiek, Fico hovorí jeho jazykom, ale nemá mu čo dať

Autor knihy Postsedliaci vysvetľuje volebnú mapu v kontexte svojej teórie o pretrvávajúcej vidieckosti.

Sociálny antropológ Juraj Buzalka vydal knihu o tom, ako Slovensko stále ovplyvňuje vidiecka mentalita a dedinské štruktúry. A to napriek tomu, že ľudia si užívajú výdobytky moderného sveta. Na rozdiel od apokalyptikov, ktorí vidia definitívne rozdelenú spoločnosť, Buzalka má predstavu, ako by bolo možné mesto a vidiek spojiť.

V rozhovore vysvetľuje:

• či je liberálna demokracia pre Slovensko stratený program;
• v čom spočíva frustrácia malomesta a dediny;
• prečo vidiek nepočúva progresívcov a rozumie Ficovi;
• čo je a na čo by bol opäť dobrý progresívny populizmus;
• ako mesto a vidiek spojiť v zelenej transformácii.

Na volebnej mape Slovenska nie je ťažké rozoznať dve svietiace mestá a takmer úplnú jednofarebnosť ostatného územia. Je to vizuálny doklad protikladu mesta a vidieka či malomesta. Vnímate tento výsledok ako potvrdenie toho, o čom píšete vo svojej knihe?

Do značnej miery áno. Znamená to, že stále nedokážeme programovou politikou osloviť dostatočne veľkú časť voličov. A väčšina voličov sú práve ľudia z malých miest a dedín.

Týchto voličov zjavne oslovuje niečo iné. Nie sú to ideály liberálnej demokracie, o ktorej sa po roku 1989 hovorilo ako o konečnom štádiu dejín. Znamená to, že vykročenie k liberálnej demokracii po revolúcii bolo len akousi epizódou? A že sa dnes, aj podľa vašej tézy o postsedliactve, vraciame k nejakému hlbšiemu základu?

Súhlasím s tým, že to z väčšej časti liberálno-demokratické obdobie po roku 1989 bolo možno dočasnou výnimkou z normy. A my sa teraz vraciame k normálu a po týchto voľbách nie je isté, že liberálna demokracia u nás prežije. Neznamená to, že by sme naše kormidlo ešte nemohli nejako nasmerovať, a nemyslím si, že sme stratený prípad. Slovensko sa však stalo súčasťou globálnej liberálno-demokratickej vlny až ku koncu jej najväčšej vitality.

Mečiarizmus spôsobil desaťročné zdržanie, a keď sme začínali s reformami, na Západe už bola sformulovaná kritika toho, čo tento vývin môže priniesť. Trumpizmus je už dnes v analytických kruhoch všeobecne považovaný za dôsledok istého typu rozvoja kapitalizmu v neskoromoderných spoločnostiach. Preto na rozdiel od 90. rokov dnes už nemáme ten silný tlak zvonku, aby sme sa k modelu liberálnej demokracie primkli. Celosvetovo oslabol liberálno-demokratický konsenzus, ku ktorému by sme mohli perspektívne smerovať. Už tu nejde o susedov, ktorým by sme sa chceli podobať. Dnes si už za to, ako vyzeráme, môžeme oveľa viac sami.

Spomenuli ste Trumpa, k tomu môžeme pridať brexit a rôzne populistické tendencie v Európe a vo svete. Myslíte si, že to, čo vo svojej knihe opisujete ako pretrvávanie či oživovanie agrárnej mentality, je súčasťou týchto svetových trendov?

Určite sa to kumuluje. Kríza liberálnej demokracie a ústup poststudenovojnového euforického obdobia sa premieta aj do našich pomerov. Je to sprevádzané tým, že bojujeme o vlastnú podobu demokracie. Zažívame globálnu vlnu populizmu a my prechádzame nejakým návratom do normálu. Treba však doplniť, že už dvadsať rokov existujeme v nejakom inštitucionálnom prostredí, ktoré nám umožňuje brániť sa lepšie ako v 90. rokoch. To je veľmi dôležité. Nie je tu už síce tlak zvonku, ale sme z hľadiska demokracie inde, ako sme boli za Mečiara.

Poďme k fenoménu postsedliactva. Téza znie, že na Slovensku stále prevládajú mentálne i vzťahové pomery vidieka. Zdalo by sa, že vzhľadom na rôzne režimy a zriadenia, na komunistickú snahu o potlačenie vidieckej zaostalosti, na rozmach priemyslu a prechod k znalostnej ekonomike by toto nastavenie už malo byť prežité. V čom spočíva jeho trvácnosť?

Môj argument je, že napriek všetkým režimom a zriadeniam sa musíme pozrieť na kľúčovú transformáciu, a to je prechod od agrárnych spoločností k priemyselne moderným. Ide o fundamentálnu zmenu porovnateľnú s prechodom k usadlému poľnohospodárstvu pred 5- až 10-tisíc rokmi. Platí, že veľká časť spoločnosti sa ešte pred dvomi-tromi generáciami živila prácou svojich rúk. A to na pôde, v spolupráci s inými, v kontexte rurálnej komunity. Toto obdobie sa na Slovensku končí niekedy počas komunizmu. Modernizácia a kolektivizácia prichádza do prostredia maloroľníctva a drobných rodinných fariem. Bolo tu aj úsilie pozdvihnúť Slovensko, aby v rámci spoločného štátu dobehlo priemyselné Česko.

Deje sa to však v prostredí, ktoré nazývam postagrárne. Znamená to, že ľudia síce pracujú vo fabrikách, dostávajú mzdu, majú zdravotné a sociálne služby, ale z hľadiska každodenných praktík, príbuzenských väzieb či symbolickej politiky sú stále dedinčania. Dnešnými postsedliakmi sú napríklad aj Husákove deti, ktoré si cez starých rodičov ešte pamätajú čisto agrárne pomery. Komunistická ekonomika nedostatku bola na Slovensku tiež posilnením neformálnych vzťahov a procesov, typických pre predmoderné komunity.

Také, v ktorých sa drvivá väčšina živobytia vyrábala doma alebo sa vymieňala s najbližším okolím. Trh prenikal do každodenných vzťahov len postupne. Väčšinu týchto podôb modernej spoločnosti na Slovensku zavádzame počas komunizmu. A ja tvrdím, že je to zásadné pre podobu spoločnosti, v ktorej žijeme. Netvrdím, že sme tradičná spoločnosť, ani náhodou. Sme len moderní inak a potrebujeme porozumieť parametrom tejto našej modernosti.

Predsa ma zaujímajú dôvody pretrvávania tohto vidieckeho nastavenia. Dajú sa viac špecifikovať?

Môžeme sa na to pozrieť z rôznych perspektív. Napríklad tak, že na Slovensku sa ani maďarizovať neoplatilo. Bol tu nejaký modernizujúci sa maďarskojazyčný štát, ktorý ponúkal sociálnu mobilitu a liberálny poriadok svojej doby – ak sa stanete Maďarom. Mnohí to spravili, z väčšiny schopných sa stali Maďari a odišli. Ale aby ste v prostredí malých mestečiek či v horách niekoho nútili čosi nasilu zmeniť, to sa neoplatí. To vidia aj Američania v Afganistane. Nehovorím, že sme tiež Paštúni, ale v niečom platí, čo Ľubomír Lipták povedal o Slovensku: že je ako oko hurikánu. To znamená, že všetky veľké trendy a procesy ho obtekajú, hoci sa toho stredu všetky dotknú.

Ďalší pohľad sa môže týkať štrukturálneho rozvoja. U nás sa ani ťažký priemysel nedal budovať v takom meradle ako na poľských nížinách alebo vo východnej sovietskej Ukrajine. Ďalšia vec sa týka naratívu o nás samotných. Ako naši intelektuáli definovali, kto sme. Je to ten holubičí horský národ, ktorý vzdoruje nepriazni a tisícročnej porobe. Čo na tom, že naši predkovia boli poväčšine nížinní roľníci? Aj v národnom naratíve máme identifikáciu s neurbánnym, nekozmopolitným, neotvoreným projektom, ktorý funguje ako obranný mechanizmus. A takto by sme mohli pokračovať.

Ide o ľudové modely kultúrnej ekonómie alebo ľudové modely živobytia, ktorých váhu zdôrazňujem vo svojej práci. Je to niečo, čo väčšina ľudí považuje za stabilné a dôležité a k čomu sa vždy vráti. Ľudia nechcú predávať pôdu, hoci by za ňu mohli dostať celkom dobré peniaze. Nechcú sa vzdať rodičovských domov či hrobov. Zvláštnym spôsobom pestujeme previazanosť k tomu okršleku a neustále sa k nemu vraciame.

Vaša kniha má podtitul Slovenský ľudový protest. Existujú teórie, podľa ktorých dnešné nastavenie či až nevôľa skôr vidieckeho obyvateľstva súvisí s tým, že sa cítia opomínaní. Liberálna demokracia priniesla emancipačné procesy pre mnohé spoločenské skupiny, no veľká časť obyvateľstva sa cíti nepovšimnutá. Povedali by ste, že čosi také sa deje aj u nás?

Áno, ale doplnil by som, že ten časový rámec emancipácie má u nás trochu inú podobu ako v Severnej Amerike alebo v Západnej Európe. My sme ešte nedobudovali ten liberálny poriadok, na kritike ktorého stavia agendu taký Trump. Napriek tomu sa z toho už robí politická karta. Sú tu teda rozdielne temporality toho emancipačného a antiemancipačného boja a musíme sa s tým nejako vyrovnať.

Nemám to vyskúmané, ale zdá sa mi, že práve otázka sexuálnych práv – a sex je to, čo zaujíma všetkých a kresťanských fundamentalistov najviac