Telgárt je ukážkou, ako sa nemá riešiť situácia Rómov po požiari

Je tu nádherne, zhodneme sa s fotografom, keď v polovici septembra vchádzame do Telgártu a sledujeme okolitú prírodu. V obci vzdialenej asi 90 kilometrov od Banskej Bystrice a približne 30 kilometrov od Popradu nás vítajú miestni Rómovia. Popri ceste predávajú dubáky, suchohríby a kuriatka. Nemierime však za krásami tohto regiónu, ideme sa pozrieť, či a ako sa riešia dôsledky tragédie, ktorá sa udiala v noci z 19. na 20. júla tohto roka.

V tamojšej rómskej kolónii vtedy vypukol požiar, pri ktorom zomrela jedna osoba. Ďalších asi 105 ľudí, z nich viac ako 60 detí, prišlo o strechu nad hlavou. Len dojčiat bolo trinásť.

Požiare v osadách vždy zaváňajú veľkým problémom. Je to dané špecifickým prostredím – chatrče sú často stavané a následne plátané z horľavých materiálov, nalepené jedna na druhej, pričom bezpečnostné predpisy sa často ignorujú aj pri zavádzaní elektriny či kúrenia na tuhé palivo. Marginalizované skupiny obyvateľov preto žijú prakticky v permanentnom ohrození.

Všetkých, čo prišli o bývanie pri tejto tragédii, najskôr umiestnili v miestnej škole, potom im neďaleko miesta požiaru postavili stany. Pomaly však prichádzajú chladné noci, neskôr pribudnú aj dni. Hovoríme o horskej obci, v ktorej bývajú mínusové teploty v noci už v októbri. Čo bude s tými ľuďmi ďalej?

Od požiaru ubehlo takmer dva a pol mesiaca. Za ten čas sa uskutočnilo veľa rokovaní na rôznych úrovniach a vznikli dlhé zápisnice. Rómovia sú stále núdzovo natlačení v stanoch a strávia tam aj celý október. Unimobunky, sociálne zázemie a aspoň minimálne súkromie ľudí sú totiž v nedohľadne, rozumej v riešení.

Skúšali sme nájsť odpovede, kto je za tento stav zodpovedný. Najskôr sa však pozrime, aká je atmosféra v obci, kde žije približne 1500 ľudí, z nich 1200 Rómov.

Neporiadok, výkaly, posedávanie

Prichádzame na obecný úrad. Starosta Jozef Štajer tam nie je, v budove stretávame len jeho mamu a brata Mareka Štajera. Odprevádza nás na miesto požiaru, kde už pobehuje starosta. Víta nás obrovský krik staršej Rómky, ktorá kráča oproti nám a naširoko gestikuluje. Šéf obce nás upokojuje, že nejde o nás, ale o hádku miestnych.

Na mieste, kde predtým stáli chatrče, ale aj vzadu za stanmi je obrovský neporiadok. Vidieť telá mŕtvych hlodavcov, konzervy, zvyšky jedál, vložky, oblečenie, plasty, no aj ľudské výkaly, hoci hneď vedľa stojí päť prenosných toaliet. Pár desiatok metrov odtiaľ je umiestnená jedna sprcha, podľa starostu tam miestni majú možnosť oprať si aj oblečenie. Keď fotograf vytiahne aparát, mladá Rómka vezme igelitku a začne za stanmi upratovať.

Okolo neustále pobehujú malé deti. Premýšľam, akú majú perspektívu, je to však zbytočné. Odpoveď poznám. Čoskoro uplynie 34 rokov od novembrovej revolúcie. V riešení marginalizovaných skupín obyvateľstva sme za desaťročia utopili stovky miliónov eur a v osadách to vyzerá stále zle. Takto nejako vyzerá zhmotnená beznádej.

Natlačení v stanoch

Priamo na zhorenisku odpratávajú ruiny dvaja Rómovia. Pracujú na mieste, kde bola strecha jednej z chatrčí. Ďalšie desiatky chlapov sedia obďaleč, pofajčievajú a sledujú nás pri počúvaní hlasnej hudby. Na otázku, prečo pri takom množstve mužov nie je miesto dávno upratané a prečo robia len dvaja, dostávam od miestnych odpoveď, že sa pri práci striedajú. Počas našej návštevy tých dvoch nevystriedal nik.

Vo vojenských stanoch (dva sú od ministerstva vnútra, štyri z okresných úradov v Brezne a Banskej Bystrici) sú natlačené postele. Nech počítam ako počítam, ak je jeden zo stanov jedálenský, stále mi vychádza, že v každom ďalšom musí na posteliach a matracoch provizórne prespávať asi dvadsať osôb.

Stany nemajú podlahy. Stoja na navozenom štrku, Rómovia preto niektoré z nich vystlali kobercami, kartónmi či igelitmi. Ako sa tam dýchalo, keď boli letné horúčavy, nie je ťažké si domyslieť. „Niektorí boli radšej vonku, nedalo sa tam vydržať,“ hovorí starosta. Vidieť, že Rómovia sa vnútri snažia udržať poriadok. Interiéry ozdobili, ako sa dalo. Keď intenzívnejšie zaprší, dnu je všetko mokré.

Starosta nám ukazuje plochu, kde by mohli stáť unimobunky, v ktorých by Rómovia strávili zimu a ďalšie obdobie do vyriešenia ich situácie. Pozemok je svahovitý, zarastaný, treba ho upraviť, spevniť, dotiahnuť inžinierske siete. Či sa to do zimy stihne, je otázne. „Musí sa, lebo ľudia sú už mimoriadne nahnevaní, napätie stúpa,“ dodáva starosta.

Detská prostitúcia, pohlavné choroby

Viacerým obyvateľom z majority sa nepáči, ako o tragédii informovali médiá. Najmä televízie. Vraj situáciu skresľovali v prospech Rómov, vykresľovali ich ako obete. Myslí si to aj Alexandra Železníková, ktorá v Telgárte podniká v oblasti cestovného ruchu. Neúspešne kandidovala do miestneho zastupiteľstva. Hovorí, že zamestnáva aj Rómov, že ona aj iní sa im snažia pomáhať rôznymi formami, „ale o niektorých veciach už treba hovoriť nahlas“.

Súčasný starosta podľa nej nedokáže nič riešiť. „Nedokončil jediný projekt. Ako by aj mohol, keď má vychodenú len základnú školu? Nevie ani pracovať s počítačom, pripojiť sa na konferenčné hovory, listy zaňho musia písať iní.“ Starosta svoje základné vzdelanie potvrdzuje. Dodáva, že „najlepšia škola je škola života. Tam sa naučíte toľko vecí… Dôležitejšia bola práca a rodina. Podstatné je, akí sme ľudia. Kritikom prekáža najmä to, že starostom je zrazu Róm“.

Podľa Železníkovej starosta Štajer ututláva detskú prostitúciu Rómok vo veku 10 až 12 rokov, ktorá funguje v takzvanej hornej kolónii. To je tá, kde horelo. Opisuje, ako funguje „pasenie“ – do kolónie večer príde auto, naloží viaceré maloleté dievčatá, pasáčka z osady vezme peniaze, po akcii dievčatá privezú naspäť. „Je to tak už dva či tri roky, beží tam aj trestné stíhanie. Dve dievčatá skončili tehotné v nemocnici. Štyridsať percent obyvateľov kolónie má syfilis, vyšetroval ich doktor.“

Starosta hovorí, že je to inak, „pohlavnou chorobou je nakazených oveľa menej Rómov“. Detskú prostitúciu nepriamo potvrdzuje. „Už to vyšetruje polícia. Problém bol, že maloleté dievčatá chodia cez mobily na internet, na všetky tie služby typu Pokec, kde sa s kadekým zoznamujú a potom aj stretávajú. O tom, že by to niekto organizoval, neviem nič.“

Príčina smrti – stan alebo alkohol?

Obyvateľka obce spochybňuje aj tvrdenia médií, že v núdzovom ubytovaní, teda pre zlé podmienky v stane, zomrel 35-ročný chlap, lebo sa mu tam ťažko dýchalo. „Markíza pravdu vystrihla. V skutočnosti tam zomrel alkoholik s poškodeným pankreasom. Aj deň pred smrťou bol opitý tak, že nevedel o svete. Povedal mi to jeho otčim, ktorý u mňa pracuje.“

Aj starosta hovorí, že dotyčný bol chorý a pil. Dodáva však, že v stane sa vtedy naozaj nedalo normálne dýchať. „Pitevná správa uvádza zástavu srdca. Nehovorím, že podmienky v stane boli príčinou smrti, ale určite mu to na stave nepridalo. Nedá sa tam vydržať, skúste tam ísť teraz. Bývať v stane sa dá pár dní, ale nie mesiace.“

Za požiarom vidí Železníková skôr úmysel než nešťastnú náhodu. „Na zastupiteľstve to ľudia z kolónie povedali jasne – vraj im nik nechce pomôcť dať bývanie, postaviť domy. Pritom by to ani nešlo, lebo chatrče stáli na nevysporiadaných, teda na cudzích pozemkoch. Radi im pomôžeme, ale musíme vidieť aj ich ochotu, nielen požiadavky.“

Aj tu starosta oponuje. „Na mieste požiaru som bol rýchlo. Videl som video, ktoré natočil jeden z miestnych, kde bolo vidieť, ako sa ten, čo zomrel, snažil dostať z chatrče von. Nepodarilo sa mu to, lebo sa naňho zvalil strop. A na vysporiadaní pozemkov pracujeme.“

V tejto chvíli na miesto prichádza policajné auto. Dvaja policajti debatujú so starostom, s miestnymi, nakoniec s vedúcim predstaviteľom obce odchádzajú na obecný úrad. Skúšam preto hovoriť s obyvateľmi stanov. Už dlhšie za nami chodí staršia pani. Predstavuje sa ako Silvia Pokošová. Muž, ktorý umrel v stane, bol jej synom. Aj ona potvrdzuje, že bol ťažko chorý a pil. „Nie každý deň, to nie je pravda. A deň pred smrťou si vypil, lebo mal narodeniny.“

Hovorí, že tento požiar nebol jej prvý. „Horelo u mňa už štyri mesiace predtým. Spadla mi vtedy strecha, pršalo na mňa.“ Keď sa rozlúčime a odchádzame, dobehne nás a vypýta si peniaze. Tvrdí, že ich potrebuje na kríž na hrob syna, lebo „starosta tam žiadny nedal, a nemôžem preto spávať“.

Deti do školy chodia

Miestna základná škola je hneď vedľa obecného úradu. Vyzerá výborne, je zrekonštruovaná. Podľa Železníkovej do nej chodia len rómske deti. „My ostatní vozíme deti denne desiatky kilometrov do škôl v Heľpe, na Šumiaci, na Mlynky a do Popradu. Najskôr som tunajšej škole dala šancu, ale o štyri mesiace syn skončil v nemocnici pre zlé hygienické podmienky.“

Zisťujeme, či boli nejaké problémy, keď vyhorených tesne po požiari ubytovali v miestnej škole. Riaditeľka školy Mária Lunterová hovorí, že nie. „Keď sa z budovy sťahovali, všetko po sebe poupratovali, poumývali, dali do pôvodného stavu. Nemuseli sme po nich upratovať, nič nerozbili. Síce maľujeme, ale to sa robí každé leto.“ Od septembra chodia do školy aj deti, ktoré teraz žijú v stanoch.

Riaditeľka priznáva, že v škole sa objavili šváby. „Za 29 rokov sa to nikdy nestalo, teraz sme ich museli dvakrát striekať. Rómovia sa tiež sťažovali, že ich deti sú poštípané od ploštíc, ale tie v škole nie sú. Ukázalo sa, že to majú od bĺch, ktoré si pravdepodobne priniesli zo stanov.“

Tragédia ako premárnená šanca

Zuzana Janíčková z občianskeho združenia Cesta von situáciu v Telgárte pozná veľmi dobre. Práve ona koncom augusta aj s ďalšími partnermi poslala otvorený list Okresnému úradu v Brezne. Dôvodom bolo, že napriek plynutiu času od požiaru sa situácia ľudí, ktorí vyhoreli, výrazne nemenila.

„Je hrozné, že napriek tragédii, smrti jedného človeka a veľkým materiálnym škodám tu nik nezačal pracovať ani s jednou z troch dotknutých skupín. Prvou sú Rómovia, ktorí vyhoreli, druhou ostatní Rómovia, ktorým sa nepáči poskytovanie materiálnej pomoci iba tým prvým, treťou obyvatelia obce z majority.“

Nik im neposkytoval aktuálne informácie o tom, čo sa deje, aký je krátkodobý a dlhodobý plán, chýbala základná komunikácia. „Nálada v obci sa tým, pochopiteľne, zhoršuje, šíri sa množstvo neprávd.“

Janíčková v obci vnímala agresivitu, odpor až hnus voči Rómom zo strany majority. „Pritom medzi vyhorenými sú desiatky detí, ktoré vôbec nemôžu za to, v akej situácii sa nachádzajú a do akého prostredia sa narodili. Naopak, z Rómov bolo cítiť obavu, že bývanie v stanoch bude dlhodobým riešením a inak im nik nepomôže.“

V stanoch pritom nemajú ani základné súkromie. „Postihnutých je 24 rodín, ktoré predtým žili v 11 obydliach. Teraz sú všetci natlačení v piatich stanoch.“

Zo zápisníc zo zasadnutí krízového štábu vyplývalo, že rôzni zástupcovia štátu ukladali množstvo povinností starostovi obce, hoci je jasné, že z rôznych dôvodov nemá kapacitu ich plniť. „Nadštandardnú snahu o pomoc a riešenie situácie vyvinula najmä župa. Starosta bez ohľadu na jeho vzdelanie a schopnosti má toľko iných povinností v obci, že nemá šancu venovať sa týmto veciam. Na Slovensku pritom máme dosť prípadov, kde sme dokázali situáciu Rómov zlepšiť. Je strašné, že ani teraz sme nedokázali z tragédie vyťažiť maximum tak, aby sme aspoň pár rodín postavili na vlastné nohy, čiže vytiahli ich zo zúfalej situácie do stavu, v ktorom by sa im žilo lepšie.“

Podľa odborníčky z organizácie Cesta von by teraz Telgártu mohol pomôcť krízový manažér, ktorý by si okolo seba na pár mesiacov vytvoril tím schopných ľudí. „Jeden z nich by zodpovedal za komunikáciu so všetkými skupinami tamojších obyvateľov, ďalší by koordinoval práce samotných Rómov, aby pomáhali pri odstraňovaní následkov požiaru aj smetiska, ktoré tam vzniká, hľadal by cesty ich umiestnenia na pracovný trh, tretí by vytváral aktivity pre deti, ktoré ešte nechodia do školy a podobne.“

Aj umiestnenie Rómov do unimobuniek vníma Janíčková ako dočasné plátanie diery, nie systémové riešenie. „Tým by bolo, keby aktivity viedli k tomu, aby si dotknutí ľudia za pomoci rôznych podporných programov mali možnosť svojpomocne postaviť vlastné bývanie. Ak chceme znížiť ich závislosť od štátu a jeho dávok, iná cesta nie je.“

Štát sa s pomocou neponáhľa

Banskobystrický župan Ondrej Lunter sa situáciu ľudí, ktorí vyhoreli, snaží riešiť. Upozorňuje na ňu kompetentných, sťažuje sa na sociálnych sieťach, pomáha starostovi obce tam, kde jeho schopnosti nestačia. Problém je, že samosprávny kraj na riešenie nemá kompetencie.

„V zmysle krízového riadenia tam nemáme žiadne postavenie. V podstate môžem len kričať. Aj preto som nahnevaný, znechutený a pobúrený tým, ako štát na celej čiare zlyháva. Viac snahy a empatie prejavuje, keď sa vytopí útulok so zvieratami alebo zhorí strecha nejakého domu. Viete si predstaviť, že po výbuchu bytovky v Prešove by ľudí nechali viac ako dva mesiace bývať v stane s osobným priestorom 2,5 metra štvorcového?“ uviedol župan pred viac ako dvomi týždňami.

Aký bol vývoj situácie? V auguste začala komunikovať skupina v zložení župan, štátna tajomníčka ministerstva regionálneho rozvoja, splnomocnenec pre rómske komunity, zástupca ministerstva práce, ministerstva vnútra a starosta obce. Bezprostredná situácia sa relatívne rýchlo vyriešila stanmi.

„Teraz musíme zabezpečiť bývanie na zimu. A potom nás čaká hľadanie dlhodobého riešenia,“ vysvetľuje Lunter. Koncovým cieľom je, aby si Rómovia za pomoci rôznych programov svojpomocne postavili nové domčeky v intraviláne obce. Už o tom rokujú.

„Hovoríme o mimoriadnej situácii, ktorá bola vyhlásená podľa zákona. Na ministerstvo vnútra preto už v auguste smerovala otázka, či má voľné unimobunky, do ktorých by sa mohli Rómovia nasťahovať na prechodné obdobie dvoch až troch rokov,“ spomína Lunter.

Štát unimobunky má. Získal ich od Európskej komisie v rámci pomoci utečencom z Ukrajiny. Ich kapacita je 1200 ľudí. „Generálna riaditeľka sekcie krízového riadenia rezortu vnútra Michaela Kaňová však uviedla, že riešiť túto mimoriadnu situáciu nie je vecou štátu, že jeho rola sa skončila poskytnutím stanov a stravy. Vraj nechcú, aby vznikol precedens a návyk, že po každom požiari v rómskych osadách prídu požiadavky na unimobunky,“ hovorí župan Lunter.

„Padali tam aj argumenty, že Rómovia ich aj tak zničia. Bola tam zjavná neochota pomôcť.“ Podobné znevažujúce komentáre mali mať počas obhliadky aj dvaja iní pracovníci ministerstva. „Mentálne nastavenie na sekcii krízového riadenia jednoducho nie je naklonené pomoci Rómom. Keby mala rovnaký problém majorita, myslím si, že štát by konal oveľa promptnejšie.“

Michaela Kaňová na online stretnutí zainteresovaných 13. septembra uviedla, že poskytnutie unimobuniek z daru Európskej komisie je nereálne z dôvodu viazanosti na konkrétny účel, teda na európske krízy, čím sa myslí vojna na Ukrajine a migračná kríza. Podľa nej prebehlo aj rokovanie na úrovni Európskej komisie, ale tá zmenu účelu zamietla.

Koľko môže trvať mimoriadna situácia?

Podstatou je teda spor o interpretáciu pojmu „mimoriadna situácia“. Rezort vnútra ho vidí oveľa užšie ako župan – ako dostatočnú vníma pomoc stanmi a teplou stravou počas prvých dvoch až troch mesiacov. Zvyšok už má riešiť obec. Lunter nesúhlasí, podľa neho musí byť cieľom vyriešenie problému na dlhšie obdobie. „Nechať mrznúť ľudí v nevykurovaných stanoch je predsa neľudské.“

Za pravdu mu dáva aj prehľad iných mimoriadnych situácií na Slovensku. Vyplýva z neho, že na niektorých miestach trvá mimoriadna situácia aj niekoľko rokov. „Žiaľ, štát v tomto nie je konzistentný. Môžem sa len domnievať, či problém nespočíva v tom, že ide o Rómov,“ hovorí Lunter.

Faktom je, že obec Telgárt ani Okresný úrad v Brezne nemajú personálne a finančné kapacity na zabezpečenie ubytovania pre viac ako 100 ľudí. Má ich ministerstvo vnútra. Jeho zástupkyňa namieta, že to nejde. Na septembrovom stretnutí krízového štábu dokonca navrhla zrušiť mimoriadnu situáciu už k 20. septembru tohto roka. Našťastie pre Rómov sa tak nestalo.

Možnosti pomoci sú nedostatočné

Ministerstvo vnútra obec pôvodne nasmerovalo na štyri možné dotačné schémy. Župan Lunter ich preveril. Rozoberme si ich – prvou je dotačná schéma úradu vlády, konkrétne rezerva splnomocnenca pre rómske komunity Jána Hera. Na krízové situácie však má na rok k dispozícii iba 150-tisíc eur, o ktoré majú záujem desiatky žiadateľov. Najnižšia odhadovaná cena kontajnerov vrátane pozemkových úprav a sietí je pritom 200- až 250-tisíc eur.

Druhou možnosťou je dotácia z ministerstva práce ako podpora humanitárnej pomoci. Postihnutí obyvatelia obce by mohli čerpať príspevok na ubytovanie vo výške do 100 eur mesačne. Zjavne nepostačujúce.

Existuje aj možnosť získať dotáciu v pôsobnosti ministerstva financií. Vyplácanie akejkoľvek dotácie však bolo v dôsledku humanitárnej utečeneckej krízy spojenej s vojnou na Ukrajine pozastavené. Môže sa vyplácať len na základe rozhodnutia vlády.

Štvrtou, teda poslednou možnosťou, je verejná zbierka. Tá sa nedá stihnúť a je otázne, či by vôbec bola úspešná. Navyše, čo je to za pomoc, že štát ľuďom bez strechy nad hlavou odkazuje, aby si zohnali peniaze verejnou zbierkou?

Premiér nechce, aby problém vyhnil

Zastupujúcim ministrom vnútra je aktuálne premiér Ľudovít Ódor. Župan Lunter s ním komunikoval, situáciu teda pozná. „Ani on si nemyslí, že rolou štátu je dlhodobo riešiť ubytovanie pre dotyčných ľudí. Sľúbil však, že urobí všetko pre to, aby situáciu vyriešila ešte táto vláda. Doslova povedal, že nechce, aby problém vyhnil.“

Jedno z navrhovaných riešení bolo, aby Rómov na zimu ubytovali v miestnom kultúrnom dome, teda v jednej miestnosti bez sociálneho zázemia a akéhokoľvek súkromia. Aby toho nebolo málo, s kultúrnym domom je stavebne prepojený hotel Telgárt. Jeho majiteľka Marta Šramková nápad tvrdo odmieta.

„Vyprosím si, aby mi po 25 rokoch, čo tam podnikám a čo som tam aj so sestrami investovala toľko času, energie a peňazí, niekto zlikvidoval biznis. Zamestnávame tam dosť ľudí, varíme aj pre dôchodcov v dvoch obciach. Ako firma by sme skončili.“

Aj župan Lunter hovorí, že je to nezmysel. „Zbytočne by to eskalovalo už aj tak dosť napätú situáciu v obci. Okrem toho priestory kultúrneho domu sú totálne nevyhovujúce. Ako by sa tam učili deti? Ako by tam spali?“

Pomôže štát?

Tak si to zhrňme – obec ani Okresný úrad v Brezne napriek snahe nemajú šancu situáciu vyriešiť. Župa by to aj chcela urobiť, ale zákon jej to neumožňuje, lebo chýba decentralizácia. No a štát, hoci drží v skladoch nevyužité unimobunky, sa mesiace bráni, že na pomoc z nich nemôže uvoľniť ani pár kusov a že krízová pomoc, ktorú poskytol, je dostatočná.

Občanov, ktorým hrozia mrazy, nemusí zaujímať hádka o definícii pojmu mimoriadna situácia. Nemusí ich zaujímať ani strach úradníkov z precedensu. Prišli o strechy nad hlavou a potrebujú pomoc. A ak už kašleme na dospelých, pripomeňme si, že tam ide aj o viac ako 60 detí.

Od našej návštevy v Telgárte ubehli viac ako dva týždne. S publikovaním textu sme zámerne čakali. Nechcelo sa nám veriť, že by štát naozaj nechal obete požiaru mrznúť v stanoch. Nakoniec istá nádej predsa len svitla.

Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ján Hero už na pomoc vyčlenil 60-tisíc eur. Zároveň minulú stredu štát sľúbil, že na účet splnomocnenca rozpočtovým opatrením presunie 320-tisíc eur, o ktoré môže následne požiadať obec. Z nich bude možné financovať kúpu unimobuniek vrátane infraštruktúry. Spolu teda bude k dispozícii 390-tisíc eur. Podmienkou je, že dovtedy musia byť vysporiadané aj pozemky.

Tento problém v zastúpení obce rieši Banskobystrická župa. S majiteľmi pozemkov už rokovala, deklarovali záujem predať ich. Podľa Luntera sa teraz spracúvajú znalecké posudky a do týždňa by všetko malo byť schválené miestnym zastupiteľstvom.

Ďalšou podmienkou je verejné obstarávanie na samotné unimobunky. V tomto pomôže štát nezrušením mimoriadnej situácie, čo výrazne skracuje celý proces. Verejné obstarávanie v mene obce opäť nad rámec svojich kompetencií rieši župa. Podľa Luntera by sa to malo stihnúť do dvoch týždňov.

To však už bude druhá polovica októbra. Dodacie lehoty na unimobunky bývajú aj mesiac. Župa preto už teraz rokuje s potenciálnymi dodávateľmi, aby sa skrátili aspoň o polovicu. „Cieľom je, aby v nich ľudia bývali už na prelome októbra a novembra,“ vraví Lunter.

Prečo až teraz?

Nočné teploty v Telgárte majú podľa predpovedí počasia klesnúť pod nulu už začiatkom budúceho týždňa. Čo dovtedy? Štát podľa Luntera zabezpečil do stanov dočasné ohrievače. „Dnes, teda 4. októbra, by sa mali inštalovať.“

Telgárt má v tomto aj kus šťastia. „Minulý týždeň sme spolu so zástupcami Európskej komisie a Svetovej banky schválili zaradenie Telgártu do programu Catching up regions, ktorého cieľom je navrhnúť dlhodobé riešenie pre celú obec vrátane sociálnych a vzdelávacích programov smerujúcich obyvateľov na trh práce,“ vraví Lunter.

Ako by sa teda príbeh vyvíjal, nebyť župy, ktorá na problém nielen hlasno upozorňovala, ale pod seba dobrovoľne prevzala aj riadenie množstva procesov, s ktorými by si obec vzhľadom na svoje vedenie neporadila? Prečo sa vlastne k tomuto či inému riešeniu nemohlo dospieť už v auguste? Prečo bolo treba čakať na prvé mrazy? Nevedno. Situáciu s ubytovaním Rómov po požiari v Telgárte budeme ďalej sledovať.