Telgárt je ukážkou, ako sa nemá riešiť situácia Rómov po požiari
Obec Telgárt nemá na riešenie peniaze ani schopnosti. Okresný úrad na to nemá kapacity, župa kompetencie. No a štát sa možno rozhýbe, keď malé deti začnú mrznúť.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Je tu nádherne, zhodneme sa s fotografom, keď v polovici septembra vchádzame do Telgártu a sledujeme okolitú prírodu. V obci vzdialenej asi 90 kilometrov od Banskej Bystrice a približne 30 kilometrov od Popradu nás vítajú miestni Rómovia. Popri ceste predávajú dubáky, suchohríby a kuriatka. Nemierime však za krásami tohto regiónu, ideme sa pozrieť, či a ako sa riešia dôsledky tragédie, ktorá sa udiala v noci z 19. na 20. júla tohto roka.
V tamojšej rómskej kolónii vtedy vypukol požiar, pri ktorom zomrela jedna osoba. Ďalších asi 105 ľudí, z nich viac ako 60 detí, prišlo o strechu nad hlavou. Len dojčiat bolo trinásť.
Požiare v osadách vždy zaváňajú veľkým problémom. Je to dané špecifickým prostredím – chatrče sú často stavané a následne plátané z horľavých materiálov, nalepené jedna na druhej, pričom bezpečnostné predpisy sa často ignorujú aj pri zavádzaní elektriny či kúrenia na tuhé palivo. Marginalizované skupiny obyvateľov preto žijú prakticky v permanentnom ohrození.
Všetkých, čo prišli o bývanie pri tejto tragédii, najskôr umiestnili v miestnej škole, potom im neďaleko miesta požiaru postavili stany. Pomaly však prichádzajú chladné noci, neskôr pribudnú aj dni. Hovoríme o horskej obci, v ktorej bývajú mínusové teploty v noci už v októbri. Čo bude s tými ľuďmi ďalej?
Od požiaru ubehlo takmer dva a pol mesiaca. Za ten čas sa uskutočnilo veľa rokovaní na rôznych úrovniach a vznikli dlhé zápisnice. Rómovia sú stále núdzovo natlačení v stanoch a strávia tam aj celý október. Unimobunky, sociálne zázemie a aspoň minimálne súkromie ľudí sú totiž v nedohľadne, rozumej v riešení.
Skúšali sme nájsť odpovede, kto je za tento stav zodpovedný. Najskôr sa však pozrime, aká je atmosféra v obci, kde žije približne 1500 ľudí, z nich 1200 Rómov.
Neporiadok, výkaly, posedávanie
Prichádzame na obecný úrad. Starosta Jozef Štajer tam nie je, v budove stretávame len jeho mamu a brata Mareka Štajera. Odprevádza nás na miesto požiaru, kde už pobehuje starosta. Víta nás obrovský krik staršej Rómky, ktorá kráča oproti nám a naširoko gestikuluje. Šéf obce nás upokojuje, že nejde o nás, ale o hádku miestnych.
Na mieste, kde predtým stáli chatrče, ale aj vzadu za stanmi je obrovský neporiadok. Vidieť telá mŕtvych hlodavcov, konzervy, zvyšky jedál, vložky, oblečenie, plasty, no aj ľudské výkaly, hoci hneď vedľa stojí päť prenosných toaliet. Pár desiatok metrov odtiaľ je umiestnená jedna sprcha, podľa starostu tam miestni majú možnosť oprať si aj oblečenie. Keď fotograf vytiahne aparát, mladá Rómka vezme igelitku a začne za stanmi upratovať.
Okolo neustále pobehujú malé deti. Premýšľam, akú majú perspektívu, je to však zbytočné. Odpoveď poznám. Čoskoro uplynie 34 rokov od novembrovej revolúcie. V riešení marginalizovaných skupín obyvateľstva sme za desaťročia utopili stovky miliónov eur a v osadách to vyzerá stále zle. Takto nejako vyzerá zhmotnená beznádej.
Natlačení v stanoch
Priamo na zhorenisku odpratávajú ruiny dvaja Rómovia. Pracujú na mieste, kde bola strecha jednej z chatrčí. Ďalšie desiatky chlapov sedia obďaleč, pofajčievajú a sledujú nás pri počúvaní hlasnej hudby. Na otázku, prečo pri takom množstve mužov nie je miesto dávno upratané a prečo robia len dvaja, dostávam od miestnych odpoveď, že sa pri práci striedajú. Počas našej návštevy tých dvoch nevystriedal nik.
Vo vojenských stanoch (dva sú od ministerstva vnútra, štyri z okresných úradov v Brezne a Banskej Bystrici) sú natlačené postele. Nech počítam ako počítam, ak je jeden zo stanov jedálenský, stále mi vychádza, že v každom ďalšom musí na posteliach a matracoch provizórne prespávať asi dvadsať osôb.
Stany nemajú podlahy. Stoja na navozenom štrku, Rómovia preto niektoré z nich vystlali kobercami, kartónmi či igelitmi. Ako sa tam dýchalo, keď boli letné horúčavy, nie je ťažké si domyslieť. „Niektorí boli radšej vonku, nedalo sa tam vydržať,“ hovorí starosta. Vidieť, že Rómovia sa vnútri snažia udržať poriadok. Interiéry ozdobili, ako sa dalo. Keď intenzívnejšie zaprší, dnu je všetko mokré.
Starosta nám ukazuje plochu, kde by mohli stáť unimobunky, v ktorých by Rómovia strávili zimu a ďalšie obdobie do vyriešenia ich situácie. Pozemok je svahovitý, zarastaný, treba ho upraviť, spevniť, dotiahnuť inžinierske siete. Či sa to do zimy stihne, je otázne. „Musí sa, lebo ľudia sú už mimoriadne nahnevaní, napätie stúpa,“ dodáva starosta.
Detská prostitúcia, pohlavné choroby
Viacerým obyvateľom z majority sa nepáči, ako o tragédii informovali médiá. Najmä televízie. Vraj situáciu skresľovali v prospech Rómov, vykresľovali ich ako obete. Myslí si to aj Alexandra Železníková, ktorá v Telgárte podniká v oblasti cestovného ruchu. Neúspešne kandidovala do miestneho zastupiteľstva. Hovorí, že zamestnáva aj Rómov, že ona aj iní sa im snažia pomáhať rôznymi formami, „ale o niektorých veciach už treba hovoriť nahlas“.
Súčasný starosta podľa nej nedokáže nič riešiť. „Nedokončil jediný projekt. Ako by aj mohol, keď má vychodenú len základnú školu? Nevie ani pracovať s počítačom, pripojiť sa na konferenčné hovory, listy zaňho musia písať iní.“ Starosta svoje základné vzdelanie potvrdzuje. Dodáva, že „najlepšia škola je škola života. Tam sa naučíte
