Problémik pod Tatrami

Autor je režisér

Agenda víťaza volieb. 10 percent pomsty a 90 percent rôzne. Ak nebudeme pomáhať Ukrajine, tej na kraji, sami sa raz ňou staneme. Kraj Európy sa neposunie na východ, ale na západ. Pustne náš východ, odkiaľ odchádza najviac odchádzajúcich, a populačné pustnutie sa bude podobať na rozširovanie púšte. Našej púšte.

V deväťdesiatych rokoch sa odchádzalo za prácou, dnes dominujú iné dôvody. Po náraste cien nehnuteľností sa odchádzalo, ale po zarobení si na byt sa vracalo domov, tak ako kedysi časť vysťahovalcov – „Amerikánov“. Dnes dominuje investovanie do nehnuteľností v novej krajine. V otvorenej Európe si zoberú hypotéku kdekoľvek. Už to nie je len okázalá investícia v stredomorskej destinácii (mediálne voňavá téma), vonku zostávajú aj tí, ktorí pôvodne odchádzali len za lepším platom. Volia nohami. Zo zotrvačnosti ešte volia, abonujú si Denník N, ale preferujú Guardian a El País.

Keď ideme do Brna na predstavenie Divadla Husa na provázku, parkujeme na ulici pomenovanej po Silviovi Pellicovi, talianskom básnikovi a revolucionárovi, väznenom na Špilberku. Nebude sa nám to páčiť, ale máme bohatú tradíciu väzení a ich cintorínov. Tu zomrel srbský Đorđe Branković, generácie karbonárov z čias pred risorgimentom, zjednotením Talianska, aj atentátnik Gavrilo Princip. Pripomienka, že erózia zvápenatených režimov trvá dlho.

Volebný výsledok novej strany nie je prehrou. Nežijeme Dobšinského rozprávku so šťastným koncom, ale komplikované roky Európskej únie poznamenanej ekonomickou krízou, covidom, brexitom a vojnou na Ukrajine. A ak je voličom Kukučínov Neprebudený a rodina Ťapákovcov, tak sa nečudujme. Je to ako v boxe. Rozhodca odpočítava, boxer po knokaute kľačí, chytá dych. Ale čas na hodenie uteráka do ringu ešte nie je.

Pozoruhodná agenda volebného víťaza. „Ani náboj Ukrajine.“ Zažívame inverznú Mníchovskú dohodu roku 1938. Roky sme odsudzovali „zradu“ veľmocí, dnes sme opatrnejší. Británii sa po šokujúcich krvavých stratách v prvej svetovej vojne (odkazy v anglickej literatúre) nechcelo bojovať za neznámu krajinu na východe Európy. Po prvej vojne zažili šok z preriedenej mladej generácie, to už neboli lokálne prehry od Mahdího v Sudáne alebo výprask v Afganistane.

A čo ak si víťaz slovenských volieb zažije svojich pätnásť minút slávy ako britský premiér Chamberlain, keď mával po prílete do Londýna Mníchovskou dohodou? S jedlom rastie chuť, bude novým hrdinom vojnou unavenej Európy? Odvahu aj talent má. Päťdesiattisíc mladých Slovákov deklarujúcich nechuť (eventuálne) bojovať je päťdesiattisíc lastovičiek, ktoré síce leto nerobia, ale sú. A nie sú len u nás. Dejiny nechodia po rovných diaľniciach, ale po kľukatých okreskách a ani lastovičky nelietajú po priamych linkách.

Necelých dvadsať percent voličov (postsedliaci je vtipný termín) je dosť, ale málo na zmenu. Aj Talianov zásobujúcich väznice v habsburskej monarchii bolo z roka na rok menej, museli si nájsť spojencov, vhodný čas a publikum spievajúce unisono Verdiho „Va, pensiero, sull´ali dorate“ – leť, myšlienka, na zlatých krídlach. Až potom sa skončí príbeh malého miništranta a falošného hlasu ľudu. A možno aj skôr.

P. S.: Sánkovačka v Alpách ani v Tatrách v sezóne 2023/2024 nebude.

(Adamovi)