Denník N

Česi verzus Slováci, sestry verzus Fico

Výbušná zmes štrajkujúcich zdravotníkov a učiteľov by pred voľbami fungovala v každej krajine. Slovensko je iné.

Autor je šéfredaktorom týždenníka Respekt

Skoro by sa dalo povedať, že je to svetový úkaz. Slovensko má voľby za rohom, zdravotné sestry protestujú a dávajú výpovede, demonštrujú aj učitelia a… a nič sa nedeje. Premiér Robert Fico ich viac-menej posiela do hája, čo si evidentne môže dovoliť, lebo vie, že tak či tak vyhrá voľby. Myslím, že v Česku by niečo podobné takto jednoducho neprešlo.

Porovnávanie Čechov a Slovákov je v oboch krajinách veľmi obľúbená disciplína, nedávno napríklad ekonomické výsledky týchto štátov porovnával český časopis Ekonom, vlani sme mali na obálke Respektu rovnakú tému. Impulzom bolo to, že Slovensko v mnohých štatistikách Česko dohnalo. Potiaľ sme si teda veľmi podobní.

No ako pravidelný návštevník Slovenska sa nemôžem ubrániť otázke: Kde to bohatstvo je? Keď budeme porovnávať čisto intuitívne, tak české mestá či obce pôsobia stále výrazne bohatším dojmom než tie slovenské. A to nehovorím o podobe zdravotníctva. Učitelia zas majú najnižšie platy v OECD.

Tentoraz mi však nejde ani o to, aké vysoké platy by tam či inde mali byť. Všade majú svoje problémy a svoje tempo ich riešenia. Zaujala ma čisto politická rovina. V každej krajine by protesty učiteľov a zdravotných sestier znamenali dramatické ohrozenie volebného výsledku vládnucich strán (či jednej strany). Veď to sú témy, ktoré sa dotýkajú väčšiny spoločnosti. Viac-menej každý rodič stojí o kvalitné vzdelanie svojich detí a azda každá rodina má niekoho, kto potrebuje pomoc zdravotníkov. Pre politikov je teda spojenie protestov oboch profesií výbušný kokteil. No nie na Slovensku.

Robertovi Ficovi sa podaril majstrovský kúsok, posunul politickú debatu z roviny ako má fungovať štát do polohy ochranárskej za hranicami čakajú bubáci, ktorí vás bez mojej pomoci uhryznú. A keď ste v ohrození, nepozeráte sa na nič iné.

Nie je náhodou, že keď bolo Slovensko vystavené skutočným hrozbám, či už to bolo za minulého režimu, či za Mečiara, bol Fico konformným mužom, ktorý nenašiel odvahu bojovať za slobodu. Až vo chvíli, keď sa objavil neexistujúci nepriateľ utečenec postavil sa Fico na barikádu a zareval: Neprejdú. Dnes je aktívny preto, že nič neriskuje. Na druhej strane barikády nikto nie je (utečenci na Slovensko nechcú). Nemôže teda prehrať.

Minulý týždeň som robil rozhovor s českým premiérom Bohuslavom Sobotkom, ktorý okrem iného na adresu českého prezidenta Miloša Zemana hovorí: „Myslím, že pán prezident vytvára takú spoločenskú klímu, ktorá preňho môže byť najvhodnejšia pre budúcu prezidentskú kampaň. Ak sa pozriete na jeho jednotlivé výroky a kroky, všetko smeruje k zvyšovaniu napätia v spoločnosti. Využíva na to i strach, ktorý ľudia logicky majú z Islamského štátu, z teroristov, z nezvládnutia migračnej vlny.“ Zameňte si slovo prezident za slovo Fico a sedí to úplne presne aj na Slovensko.

Český premiér tiež dodal: „Nedokážem si dosť dobre predstaviť, že by sa ľavica voči týmto otázkam definovala inak než zahrnutím solidarity a aspektu slobody a otvorenosti.“ Jedinou otázkou, ktorú teraz zostáva vyriešiť, je: Keď Fico a jeho Smer nie sú ľavicoví, akí vlastne sú?

Protesty učiteľov

Voľby 2016

Výpovede sestier

Teraz najčítanejšie