Natália Žáková
Historička Julia Itin sa narodila v ukrajinskej Odese, no väčšinu života strávila v Nemecku. Neskôr sa za dnes už manželom Kanaďanom presťahovala do Bratislavy, ktorá sa stala ich spoločným domovom.
„Bola som na materskej a moje deti vstávali veľmi skoro, niekedy som s nimi bola vonku už o štvrtej ráno. Obdivovala som Bratislavu a chcela som o stavbách v centre mesta aj niečo zistiť. Bola som prekvapená, že tých informácií bolo veľmi málo až žiadne,“ spomína Julia na začiatky mapovania starej Bratislavy.
Keď potom mala čas, zašla do archívov a pozerala si staré adresáre, z ktorých sa dá zistiť, kto kde býval pred sto rokmi alebo aj skôr.
„Bolo pre mňa veľmi zaujímavé všímať si tú diskontinuitu obyvateľstva. Česi, Maďari a Židia boli vysťahovaní, nezostal tu takmer nikto, kto by mal spomienky. Tie domy tu každý pozná, tvoria architektúru Bratislavy, no skoro nič o nich nevieme. Bola by škoda, ak by sa o tom nevedelo,“ hovorí Julia.
Postupne sa pustila do výskumu, ktorý ju spojil so Štefanom Cipárom. Autor populárneho instagramového profilu beautifulbratislava fotografuje hlavné mesto, popularizuje architektúru a prináša pohľady na miesta, kam sa bežný človek nedostane.
„Náš prvotný kontakt bol cez Instagram. Zverejnil som fotky z domu, kde sa v parteri nachádza lekáreň u Salvatora. Julia mi napísala, že dlažba, ktorá sa tam nachádza, bola aj na Titanicu a vyrobila ju spoločnosť Villeroy & Boch. Nakoniec sa ukázalo, že výrobcom je RAKO, ale vzor je identický,“ spomína Štefan.
Namiesto interiérov dlažby a obklady
Julia a Štefan potom spolupracovali na niekoľkých menších projektoch. Navzájom sa zavolali do zopár domov, až Julia prišla s nápadom, či by spolu nespravili knihu o interiéroch a príbehoch starej Bratislavy, ktorá sa však v krátkom čase zmenila na knihu o historickej dlažbe a obkladoch.
„Veľmi rýchlo sme zistili, že dlažba spája všetky tie domy a nachádza sa takmer v každom z nich. Niekde je aj obklad, ktorý sme sa rozhodli do knihy tiež zahrnúť. V bytoch dnes už málokedy nájdete niečo pôvodné, je to skôr výnimka. Mnohé prechádzajú rekonštrukciou a postupne to mizne,“ približuje Štefan.
Julia má navyše k stavebnej keramike blízky vzťah a sleduje ju aj v iných veľkých mestách naprieč Európou.
„Som dcéra stavebného inžiniera, ktorý v deväťdesiatych rokoch, keď sa vo veľkom rekonštruovalo, zbieral staré zábradlia a iný stavebný materiál. Vtedy ešte nebol témou upcycling a podobné veci a on to má stále odložené v garáži. Ako dieťa som videla veľa takých starých vecí a malo to pre mňa hodnotu, čaro. Dnes to už vnímam ako historička.“
V knihe mapujú bratislavské obklady a dlažby približne od roku 1860 do konca druhej svetovej vojny – s jedinou malou výnimkou. Je ňou dlažba v budove dnešnej Fakulty architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity od architekta Emila Belluša, ktorú začali stavať v roku 1947.
„Potom je to už iné, prichádza socializmus a masová výroba, upúšťa sa od ornamentálnosti,“ približuje Štefan.
Čím farebnejšia dlažba, tým bohatší človek
V knihe mapujú dlažby a obklady primárne vo vstupných priestoroch bytových domov, ale aj priamo v bytoch, v ktorých zostali aj po viac ako storočí zachované.
Hoci dnes je stavebná keramika bežná a meter štvorcový sa dá kúpiť už za pár eur, v minulosti to bolo inak. „Dlažba bola veľmi luxusná záležitosť. Vyrábala sa ručne, bola to veľmi náročná práca,“ hovorí Julia.
Pri výrobe dlažby sa forma – môžeme si ju predstaviť ako takú formičku na pečenie – vyplnila kolorovaným práškovým pigmentom a naň sa dala hlina. To sa vylisovalo a potom niekoľko dní sušilo a chladilo.
„Dlažba bola odrazom majetku človeka. Dá sa povedať, že čím farebnejšia a ornamentálnejšia bola, tým viac peňazí človek mal,“ približuje Štefan. „Na rozdiel od tej dnešnej bola vyše centimetra hrubá. Bola kvalitná, preto aj toľko vydržala a dodnes sa na nej zachovali vzory.“
Vzory dlažieb a obkladov v jednotlivých domoch sa spájajú s obdobím, keď boli domy postavené. Niektoré sú zdobné s výraznými kvetinovými motívmi, iné skôr minimalistické. „Začiatkom 20. storočia dominovala ornamentálnosť, secesia, postupne sa od zdobnosti upustilo a vyvrcholilo to koncom 20. rokov a v 30. rokoch funkcionalizmom,“ približujú autori.
Zaujímavosťou je, že dlažby s podobnými vzormi sú v posledných rokoch veľmi populárne a aj na Slovensku nájdete dielňu, ktorá dlaždice vyrába rovnakou technológiou, ako sa vyrábali kedysi.
Za reklamnú dlaždicu zľava
Na viacerých miestach narazili Julia a Štefan na takzvané reklamné dlaždice s názvom firmy, prípadne s telefónnym číslom. Často sa spájali priamo s výrobcom, no neraz odkazovali na majstrov, ktorí ich položili. Jednou z firiem, ktorá dlažbu nielen vyrábala, ale aj kládla, bola RAKO, ktorá na trhu funguje dodnes.
„Umením bolo dlažbu nielen vyrobiť, ale aj položiť. V tom čase sa kládla bez škár. Materiál v tom čase tak nepracoval a mohli si to dovoliť. Bolo to oveľa hygienickejšie, preto sa dlažba kládla napríklad aj v nemocniciach,“ približuje Julia.
„Dlažba bola hrubá, správne ju orezať vyžadovalo skutočných majstrov a oni na to boli hrdí. Na Panskej sa napríklad zachovala reklamná dlaždica bratov Schwadronovcov, ktorí dlažbu nevyrábali, ale len kládli,“ dopĺňa.
Existuje teória, že ak bola reklamná dlaždica niekde na viditeľnom mieste, napríklad pri vstupe do domu, staviteľ dostal zľavu. Kým v už spomínanej lekárni u Salvatora sa tieto dlaždice nachádzali pri stene skryté pod nábytkom, v projekte Unitas boli dlaždice aj s telefónnym číslom v každom vchode.
„Unitas bol veľký sociálny projekt. Mal aj svoj časopis, kde inzerovali tí, ktorí sa podieľali na jeho stavbe. Vieme, že za reklamné dlaždice vo vchode vtedy dostali výraznú zľavu,“ vraví Julia.
Nahliadli do takmer každej brány
Na knihe Julia so Štefanom pracovali asi tri roky. „Nahliadli sme do takmer každej brány. Prešli sme 200 domov, zvonka, zvnútra, byty v nich,“ hovoria autori.
Nakoniec zmapovali a nafotili asi 150 obkladov a dlažieb predovšetkým v rámci bratislavského Starého Mesta, do knižky sa dostalo 80 z nich.
„Je to prirodzené, keďže možno 90 percent všetkých dlažieb a obkladov sa nachádza práve v Starom Meste, tam sa koncentroval majetok a život. Máme tam však aj obklad z Petržalky či dlažbu z Rače,“ vysvetľuje Štefan.
„Bratislava pred 100 rokmi vyzerala trochu inak ako dnes, mestské časti ako Ružinov alebo Karlova Ves vtedy ešte neexistovali tak, ako ich poznáme dnes. Do Karlovej Vsi sme nemohli ísť hľadať historickú dlažbu, lebo tam vtedy boli vinohrady,“ dopĺňa.
Kľúče od bytu im poslali z Prahy
Práca na knihe v mnohých momentoch, najmä v úplných začiatkoch, pripomínala prácu detektíva.
„Museli sme ísť systémom pokusu a omylu, od brány k bráne. Niekde sme si pozreli kataster, zisťovali sme, kde koho poznáme a mohol by nás pustiť dnu. Niekde sme len čakali na poštárku alebo obyvateľa domu, ktorému sme vysvetlili, o čo ide. Niekedy nás majiteľ aj zavolal do bytu, aby nám ukázal pôvodnú pec alebo obklad. Bolo to prácne, keďže domy sme museli navštíviť fyzicky,“ spomína Štefan.
Julia zase do mnohých domov nahliadla pri skorom rannom kočíkovaní, keď smetiari vynášali koše.
Veľkou pomocou bolo, keď Štefan zopár dlažieb publikoval na svojom Instagrame a výzvu na zdieľanie tipov zverejnilo aj občianske združenie Čierne diery, ktoré knihu krátko pred Vianocami vydá.
„Určite nám to pomohlo, no nenahradilo to, že sme mesto museli obísť, každú ulicu, každú bránu.“
Autori sa zhodujú, že sa im postupne podarilo dostať všade, kam chceli, v niektorých prípadoch to však trvalo trochu dlhšie.
Väčšinou sa stretli s ľudskou ochotou. Obaja napríklad radi spomínajú na majiteľa bytu na Vajanského nábreží, ktorý im z Prahy poslal kľúče, keď byt potrebovali pre potreby knižky znovu nafotiť.
Pohľadnice s kontaktom aj na náhrobných kameňoch
Hoci v knihe kládli dôraz na dlažby a obklady, všímali si aj celkový vzhľad priestorov. „Chceli sme vedieť, ako interiér pôsobí celkovo, lebo aj to je určité zrkadlo starých Prešporákov,“ vraví Julia.
Z knihy nechceli robiť publikáciu pre odbornú verejnosť, a tak sa Julia v rámci výskumu nesústredila len na výrobcov dlažby, dláždičov a stavebné firmy, ktoré domy postavili, ale aj príbehy ich obyvateľov.
„Chceli sme čitateľovi zároveň priblížiť príbeh starej Bratislavy a objasniť vkus majiteľa a architekta. Rozvíjali sme to, čo sa nám zdalo najzaujímavejšie, niekde to bol príbeh architekta, niekde výrobcu dlažby, niekde príbeh obyvateľov,“ hovorí spoluautorka.
„Julia všetko podrobila naozaj poctivému výskumu, chvíľu nám to preto trvalo. Veľa vecí objasnila alebo dala na pravú mieru. Mnohé bratislavské reálie tam budú spomenuté možno prvýkrát.“
„Na Grösslingovej ulici napríklad vlastnila dom rodina Salzleitnerovcov. V Bratislave to boli celkom veľkí stavitelia. Predtým sa nevedelo, že to boli dvaja Alojzovia, otec a syn. Doteraz sa hovorilo iba o jednom. Nikomu nenapadlo, že nemohol žiť tak dlho, že ho niekto nahradil,“ približuje Julia jedno zo svojich zistení.
V rámci svojho výskumu navštevovala nielen archívy, ale chodila aj na hroby ľudí, ktorí sú v hlavnom meste pochovaní. Ak videla, že sa o hrob niekto stará, nechávala na ňom pohľadnicu s kontaktom. Viacerí ľudia sa jej takto ozvali. Ako cenný zdroj informácií sa ukázali aj nekrológy v dobovej tlači, kde sa zvykli uvádzať mená trúchliacich príbuzných.
Tak sa Julii podarilo skontaktovať napríklad s filantropkou Daisy Soros, ktorá žije v New Yorku. Bratislavská rodáčka je vnučkou významného veľkoobchodníka s textilom a vlastníka módneho domu Tausky a synovia Maxa Steina, ktorý kedysi vlastnil dom na Kuzmányho ulici.
Hodnotu starej dlažby mnohí nevnímajú
Keď o knižke začali zdieľať informácie na sociálnych sieťach, začali sa im ozývať aj ľudia z bytových domov, kde sa plánuje rekonštrukcia a ostatní obyvatelia sa chcú zbaviť dlažby, lebo už nevyzerá ako nová.
Paradoxom je, že najviac zachované interiéry našli autori v domoch s komplikovanými vlastníckymi vzťahmi, ktoré nikdy neprešli rekonštrukciou a stali sa tak akousi časovou kapsulou.
„Mnohí nevnímajú hodnotu tej starej dlažby. Aj preto je jedným z cieľov našej knižky edukovať ľudí a ukázať im, že aj to je významná súčasť histórie a architektúry,“ hovorí Štefan.
Julia dopĺňa, že to nie je problém Bratislavy, ale aj iných veľkých miest. Vymeniť historickú dlažbu za novú a pre mnohých krajšiu je lacnejšie ako dať prácne očistiť a dolepiť tú pôvodnú. Aj pri príprave knihy sa však stretli s viacerými pozitívnymi príkladmi obnovy.
Kniha o bratislavskej dlažbe nemá byť klasickým bedekrom. „Nechceme obyvateľom narúšať súkromie, no ľudia si môžu pozrieť domy aspoň zvonka. V knihe je aj veľa informácií o rozvoji jednotlivých ulíc. Veríme, že im to pomôže pochopiť urbanistický rozvoj mesta,“ hovoria autori.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
