Analýza programov strán pred voľbami 2016: Korupcia a transparentnosť

Autor je riaditeľom Transparency International Slovensko

„Urýchlene prijmeme zákon o verejnej službe, ktorý zvýši podiel osobnej zodpovednosti pracovníka štátnej správy. V oblasti represívnej skvalitníme prácu policajného zboru. Osobitnú pozornosť budeme venovať čistote privatizačných procesov.“

Toľko témy z prvého veľkého protikorupčného programu od vzniku samostatného Slovenska. Schválila ho vláda Vladimíra Mečiara v roku 1994 s takými protikorupčnými esami, ako boli minister vnútra Ľudovít Hudek, minister hospodárstva Ján Ducký či minister dopravy Alexander Rezeš. Pri hodnotení volebných programov strán z roku 2016 – teda 22 rokov po plánoch tretej Mečiarovej vlády –  treba brať do úvahy tri ponaučenia:

1. Nie je také ťažké slušný program a priority vymyslieť, výzvou je splniť ho.
2. Najúspešnejšími krokmi v boji proti korupcii boli u nás trvalé zmeny, najmä zmenšenie štátu, jeho regulácií a zavedenie transparentnosti.
3. Boj proti korupcii je dnes už viac o kvalite a osobnostiach politikov a následne ich nominantov ako o programoch a zmenách zákonov.

Menší štát

Hoci na to často zabúdame, liberalizácia v obchode a podnikaní, privatizácia bánk a štátnych podnikov, ako aj presadzovanie jasných pravidiel výrazne pomohli Slovensku v boji proti korupcii. Korupcia v štátnych bankách nás stála 3,5 miliardy eur v rekapitalizácii, no po odpredaji zahraničným bankovým skupinám klesla podľa prieskumov o polovicu – a náklady nenesie štát. Banálne zakladanie firmy na začiatku minulej dekády trvalo takmer tri mesiace a rozhodoval o tom často svojvoľne úradník. Dnes sú to dva týždne a výsledok vidia všetci v registri na internete.

Vrátiť sa k privatizácii ako ceste k efektívnosti, ale aj k zníženiu korupcie navrhujú najmä SaS (predať chcú SPP, železnice i tlačovú agentúru TASR) a opatrnejšie v Moste-Híd (okrem štátnej infraštruktúry). Výzvou na boj s korupciou bude, samozrejme, v tom prípade aj samotný proces privatizácie.

SaS má takisto najprepracovanejší program deregulácie podnikania, od rušenia povinného členstva v komorách cez dôraz na jasné a jednoduché pravidlá po nárokovateľný systém štátnych podpôr (to pri eurofondoch podporuje aj Sieť). V znížení byrokracie vidia cestu k vyššej efektivite aj SKOK!, Šanca, KDH a Sieť.

Je však tiež jasné, že výrazne zmenšiť štát v najbližšom období nie je reálne a zrejme ani prospešné (zníženie korupcie nie je jediný cieľ vlády). Preto sa treba viac zamerať na to, ako pred korupciou brániť to, čo verejná správa u nás naďalej obhospodaruje.

Prevencia transparentnosťou

Postupným nástupom internetu, ale aj vďaka tlaku tretieho sektora začali programy politikov dávať čoraz väčší priestor prevencii, najmä vo forme sprístupňovania informácií. Od pasívneho práva občanov uzákoneného v roku 2000 sme pred pár rokmi prešli k aktívnemu zverejňovaniu zmlúv, faktúr či súdnych verdiktov. No stále je toho veľa, čo by sa dalo zverejňovať pravidelne a bez toho, aby si to musel občan na počkanie vyžiadať.

Najviac sa transparentnosti venuje strana SKOK! (vďaka prebratiu 150 odporúčaní Transparency International), SaS, Most-Híd a Sieť. Všetci chcú kamerové policajné záznamy, ako aj zverejňovanie štátnych dát v takzvaných Otvorených formátoch, ktoré vie občan ľahko nájsť, kopírovať a ďalej analyzovať.

Sieť (podobne ako OĽaNO) navrhuje centrálny portál pre každú agendu, respektíve pre finančné toky, aby bola kontrola štátu čo najjednoduchšia. SaS by do kontroly infozákonom vsunula všetky väčšinovo vlastnené štátne firmy, zaviedla by zverejňovanie príjmov od štátu pre všetkých a zrušila by zákaz fotenia tvárí sudcov. Most-Híd by zverejňoval životopisy uchádzačov, motivačné listy, ako aj výsledky všetkých konkurzov na miesta vo verejnej správe.

Väčšiu otvorenosť chcú viaceré strany aj pri prijímaní zákonov. Most-Híd chce verejnosti sprístupňovať akékoľvek podklady a analýzy, ktoré pre svoje rozhodnutia robí štát (pozri neochotu súčasnej vlády pri obchvate Bratislavy). Podľa dlhoročného odporúčania Transparency chce tiež každý návrh zákona doplniť o analýzu, či zákon nezvýši korupciu. Zároveň spolu s SaS chcú podrobiť pozmeňujúce návrhy poslancov povinnej verejnej diskusii.

„Rozvoj nástrojov vyššej transparentnosti verejnej správy“ spomína vo svojom päťvetovom programe aj Smer, ale čo konkrétne tým myslí, nevedno. K podpore zverejňovania zmlúv sa hlásia aj KDH, Šanca a dokonca aj KSS.

Potešiteľné je, že strany nezabudli ani na meranie výsledkov práce štátu. Zverejňované dáta sú totiž najviac užitočné, keď ich vieme dať do kontextu. SaS chce presadiť rebríčky kvality a výkonnosti v celej verejnej správe vrátane škôl a nemocníc. Skok aj Šanca zdôrazňujú takzvaný benchmarking, teda porovnávanie dosiahnutých cien pri nákupoch štátu. Most-Híd hovorí najviac o meraní výkonu sudcov a ich naviazaní na disciplinárne konania.

Proti schránkam

O čo viac strany sľubujú zasiahnuť proti schránkovým firmám pri tendroch, o to menej je jasné, ako by to vlastne spravili. Nikto na svete spoľahlivý systém proti schránkam nevynašiel. Schránkových firiem je množstvo aj na Slovensku (pamätáte, ako žilinskú nemocnicu auditovala firma kotolníka?) a dokazovať, kto z biznisu skutočne benefituje, je naozaj ťažké. Nehovoriac, že pri trochu vôle by to mohli skúmať z finančných tokov firiem daniari s protikorupčnou políciou už dnes bez nutnosti meniť zákony.

Najviac prekvapí návrh strany SKOK! selektovať schránky: „Ak niekto využíva schránkovú firmu z dôvodu lepších daňových podmienok, je na štáte, aby sa zamyslel nad vlastnou daňovou politikou. Bolo by chybou takéto firmy vylučovať napríklad z verejných obstarávaní len pre fakt, že sú registrované v prostredí pre ne priaznivejšom. Ak však niekto registruje firmu na schránkovej adrese po celej spleti nekonečných prepojení len preto, že potrebuje zakryť vlastníkov, je to dôvod na vylúčenie zo súťaže.“ SKOK!, bohužiaľ, nevysvetľuje, kto a ako rozlíši, či je firma na Belize pre dane alebo anonymitu.

Systém verejných zákaziek prešiel v posledných rokoch viacerými reformami, od zverejňovania kritérií a ponúk po povinné aukcie a elektronické trhovisko. Výsledkom bol postupný nárast konkurencie – minulý rok súťažili v priemere takmer štyri firmy na každý tender, najviac v histórii. Odrazom úspešných reforiem je minimum sľubov o verejnom obstarávaní na rozdiel od predchádzajúcich volieb.

A keď už nejaké nápady sú, skôr situáciu zhoršia. SNS chce presadiť, „aby rovnakú váhu pri výberových kritériách okrem ceny mali aj garancie, kvalita a čas“. Viac kritérií je možné použiť aj dnes, ale „rovnaká“ váha pre všetky je cestou k špekuláciám a predraženým nákupom. SMK chce, aby starostovia mohli zvýhodniť lokálne firmy, čo by len posilňovalo už aj tak časté nákupy po známostiach výmenou za volebnú podporu. A SKOK! by zrušil povinnosť súťaže pri nákupoch na výskumné projekty, keďže vraj „postačí, ak bude za hospodárnosť využitia prostriedkov ručiť vedúci projektu“. Asi ako u zodpovedných vedúcich na vysokej škole v Sládkovičove, však?

Evergreeny

Odpolitizovanie verejnej správy a vyvodzovanie ich zodpovednosti za prešľapy nám sľuboval pred viac ako dvomi dekádami Vladimír Mečiar. Medzitým prišli k moci pravičiari, ľavica, národniari aj maďarská menšina, ale ďaleko sme sa ani po piatich vládach nedostali. Väčšina strán opäť sľuby o odbornosti a zodpovednosti úradníkov na voličov vyťahuje. A takmer určite neuspeje.

Určiť zodpovednosť politikov či úradníkov však z princípu nie je ľahké. Určiť mieru zavinenia v byrokratickom kolose, očistiť ju o prirodzený nezdar pre okolnosti a najmä nájsť objektívneho hodnotiteľa zavinenia je nad sily väčšiny aj starších demokracií, ako je Slovensko.

Vyššie šance vidím v zavedení lepšieho systému výberu verejných zamestnancov. Najkvalitnejší návrh má Sieť – pri politických nomináciách žiada vysokú transparentnosť, od platov po majetky, pri kariérnych úradníkoch by kopírovala systém výberu euroúradníkov s jednotnými testami a pravidelným hodnotením.

Evergreenom programov je aj mlčanie o kontrole financovania politických strán. Vzájomných obvinení z nekalého financovania je predsa veľa – prečo teda strany neprichádzajú aj s riešeniami? Výnimkou je akurát strana SKOK!, ktorá si osvojila návrh Transparency naviazať štátne výdavky na zverejňovanie súkromných, čo by malo motivovať politikov ukázať svojich sponzorov.

Sila osobností

V svetovo najznámejšom indexe vnímania korupcie od Transparency International sme ešte v roku 2012 boli len sedem priečok za Českom. Najnovšie zaostávame o trinásť. A to Česi ešte nezverejňujú zmluvy ani rozsudky, nemajú register vlastníkov firiem ani lepší zákon o verejnom obstarávaní. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že pár poctivých ľudí tam dostalo v nedávnom čase šancu rozviazať vyšetrovateľom ruky a poslať do basy politikov či štátnych manažérov.

Ako sme pri hodnotení výsledkov indexu uviedli, kľúčom k úspešnému boju proti korupcii je na Slovensku stále viac osobná integrita verejných činiteľov. Rušiť nezmyselnú byrokraciu a svojvoľnosť úradníkov či lepšie a viac zverejňovať prácu štátu ešte stále ide, ale postupne to sú menšie a menšie veci. Naopak, stále viac narážame na potrebu nezávislých ľudí a komisií – pri výbere sudcov, štátnych manažérov či kontrole peňazí politických strán. Pri rozdeľovaní dotácií, vyšetrovaní zločinov i rozhodovaní o ústavnosti krokov štátu.

Ak politické strany myslia boj s korupciou vážne, tak viac ako na zmeny zákonov – navrhnúť tie ľúbivé vedel už Mečiar – by sa mali sústrediť na odborný a morálne nespochybniteľný výber svojich nominantov do verejných funkcií. Pýtajme sa teda strán, aké nominácie majú pre prokurátorov, policajných šéfov, ale aj sudcov na Ústavný súd. Rovnako sa popri čítaní ich programov zamyslime, koho na takéto posty podporovali v minulosti.

O výraznejšom posune Slovenska v rebríčku korupcie bude totiž rozhodovať najmä výkon moci a menej zmena doterajších pravidiel.