Hudobník Erik Žigmund: Plánoval som ísť v ten večer do Teplárne, Juraj si vedel krásne užívať život

Spevák, skladateľ a textár Erik Žigmund ešte pred tromi rokmi pracoval popri škole v Teplárni a stretával tam aj Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. „Juraja som poznal trochu viac. Chýba mi jeho energia. On si vedel veľmi krásne užívať život.“

Minulý rok, keď hral na zhromaždení po teroristickom útoku na Zámockej, mal na konte už debutový album Utópia a tento marec pribudol druhý s názvom Child. Zároveň sa v lete prvýkrát predstavil na festivale Pohoda, kde vystupoval aj s Janou Kirschner.

Hoci sa jeho kariéra pod umeleckým menom ERØ práve naplno rozbieha, ešte si spomína aj na ťažšie obdobie základnej školy.

„V Trenčíne je veľmi málo Rómov, ja som bol asi jediný na celej škole. Učitelia ani žiaci z iných tried to neriešili, našiel sa však jeden spolužiak, ktorý sa tváril, že je so mnou veľký kamarát, a nakoniec to tak vôbec nebolo. Keď sme preberali na dejepise druhú svetovú vojnu, začal na hodine pred všetkými po mne kričať: ,Žid, do plynu!‘ Neviem presne, prečo si vybral práve toto pomenovanie, netrafil ani moje náboženstvo. Teraz by som sa na tom zasmial, ale ako dieťa ma to zobralo.“

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• ako prežíval večer, keď sa strieľalo na Zámockej;
• v ktorých situáciách naďalej cíti strach;
• aké má spomienky na Juraja a Matúša;
• prečo ho na základnej škole šikanovali;
• ako muži na zoznamke reagujú na to, že je Róm;
• prečo sa mu skladby píšu ľahšie v angličtine;
• ako vznikla spolupráca s Janou Kirschner.

Vo štvrtok vystúpite na spomienkovom podujatí Matúš a Juraj, nezabudneme!. Čo budete hrať?

Určite zahrám skladbu »Unikáš«. Spieval som ju už pred rokom na prvom zhromaždení po útoku na Zámockej. Nevznikla priamo pre túto udalosť, už dávnejšie, ale veľmi tam sedí textovo aj emóciou. Priznám sa, že od tej udalosti som ju už nehral nikde inde, lebo by sa mi to zdalo až neúctivé.

Okrem toho ešte rozmýšľam nad výberom nejakého coveru. Chcel by som trošku prekvapiť a zahrať aj niečo iné ako vlastnú tvorbu.

Refrén skladby »Unikáš« z roku 2021 znie: „Točí, točí, točí sa mi hlava. Ako môžeš tak pokojne spávať? Bolí, bolí, bolí, keď život vyprchá. Pomedzi prsty mi unikáš.“ Čo inšpirovalo tento text?

Rozchod. Alebo by som to nazval skôr nevydarený vzťah, z ktorého som sa musel vypísať. Vždy sa chytám nejakej udalosti, ale robím to tak, aby si v texte ľudia mohli nájsť svoj význam či príbeh. Táto skladba je určite aj pre tých, čo si chcú poplakať, ak niekoho fyzicky stratili alebo tiež zažili rozchod, prípadne prišli o kamarátstvo. Má teda viacero zámerov a mne tiež veľmi pomohla.

Nečakal som, že sa neskôr začne, žiaľ, spájať aj so spomienkovými podujatiami. Som však rád, že som ju zložil, lebo tam pasuje.

Vaše minuloročné vystúpenie otváralo program Pochodu za odsúdenie nenávisti voči LGBTI+ komunite. Keďže zhromaždenie bolo dva dni po útoku pred Teplárňou, niektorí kvír ľudia sa stále báli o svoju bezpečnosť viac než zvyčajne. Ako ste sa cítili vy na pódiu, keď začiatok vášho vystúpenia prerušil krik, že niekto potrebuje sanitku? Vtedy nebolo hneď jasné, že niekomu zrejme len prišlo nevoľno.

Ja som sa cítil už predtým veľmi zle. Celé podujatie sa zorganizovalo rýchlo, myslím, že mne volala Jana Mičeková, ktorá pripravuje aj Pride, či by som mohol prísť zahrať. Hneď som súhlasil, no v prvom momente som si neuvedomil, čo všetko to bude obnášať. Dovtedy som ešte nehral pred takým veľkým obecenstvom, na námestí stálo asi 15-tisíc ľudí. Takže som cítil obrovský stres a stále mi bolo fyzicky veľmi zle z toho, čo sa stalo.

Po nazvučení som sa ešte vzadu rozprával s Kristínou Tormovou, tam sme sa spoznali a snažili sme sa navzájom povzbudiť. Potom som to na pódiu celé otváral, no zrazu niekto začal kričať, nech prestanem hrať. Bol som úplne mimo z toho, čo sa dialo, chvíľu som nevedel, či vlastne ja nerobím niečo zle. Potom som zistil, že niekto asi v dave skolaboval.

Keď sa našiel zdravotník, chystal som sa v skladbe pokračovať, ale Kristína povedala: „Nám sa to tak páčilo, že by sme to chceli ešte raz od začiatku.“ Tak to bolo také pekno-smutné.

V akom momente vás zastihli správy, že sa na Zámockej strieľalo?

Plánoval som ísť v ten večer do Teplárne. Čakalo ma však veľa práce, tak som zostal doma. Vôbec som netušil, čo sa stalo, až kým sa mi neozvala jedna kamarátka, s ktorou sme chodievali do Teplárne spolu, či som v poriadku. Potom som si pozrel správy, články, Romanov status a vlastne celá komunita z Teplárne sme si začali písať, či sme v bezpečí.

Stále som veľmi dúfal, že tie medializované informácie nie sú o Jurajovi a Matúšovi, lebo to boli moji kamaráti. Neodpisovali však iba oni dvaja. Všetci sme potom sledovali aj Twitter, zistili sme, ako sa to udialo, a bolo to strašné.

Nevedel som spať, nechcel som ani jesť. Prepadla ma úplná nechuť do života, a to som musel ísť na druhý deň učiť do ZUŠ-ky a tváriť sa, že som okej, hoci som vôbec nebol. Bývam sám, preto som sa vtedy snažil byť so svojimi najbližšími kamarátmi a s rodinou, ale inak som asi dva mesiace nikam nechodil. Nemal som žiadnu chuť zabávať sa. Aj keď niekto oslavoval narodeniny a podobne, bol som tam len chvíľu a potom som išiel domov.

Aj ste sa báli?

Určite. Cítil som veľký strach, zrazu som si uvedomoval, čo všetko sa môže stať. Napríklad som cestoval k rodičom do Trenčína, večer som sa vracal naspäť vlakom a bol som úplne nesvoj. Za tmy som sa stále obzeral navôkol a bál som sa.

Potom to už trochu opadlo, aj iní ľudia sa s tým viac zmierili. Občas ten veľký strach ešte prichádza, napríklad aj keď hrávam na Pride či na iných akciách podporujúcich komunitu. Všetko je, samozrejme, zabezpečené, no zostal vo mne dojem, že sa môže stať hocičo.

Čiže sa nebudete cítiť uvoľnene ani na štvrtkovom podujatí?

Určite nie. Stále sa snažím od toho odosobniť, ale spomienka na Zámockú je naďalej veľmi čerstvá.

Ako ste povedali, Juraj a Matúš boli vaši kamaráti. Čo vám v súvislosti s nimi najviac utkvelo v pamäti?

Juraja som poznal trošku viac ako Matúša. Kedysi som aj robil v Teplárni, takže môžem povedať, že oni dvaja tam boli takmer každý deň. Vždy priniesli takú super atmosféru, až som ani nemal pocit, že pracujem. Väčšinou sedeli vonku práve na tých lavičkách. Ja som obsluhoval, zaniesol som niekomu drink na stôl a hneď som išiel za nimi. Cez deň tam nechodilo veľa ľudí, tak som sa venoval im, boli to veľmi úprimné a kamarátske stretnutia.

S Jurajom som chodieval von aj mimo Teplárne, pri ňom som zažíval najlepšie párty. Chýba mi jeho energia. On si vedel veľmi krásne užívať život.

Ako by ste opísali atmosféru Teplárne, keď ešte fungovala ako podnik?

Ja som ju nikdy nevnímal ako nejaký podnik – skôr to bolo podľa mňa miesto, kam mohol prísť naozaj hocikto a cítil sa tam potom ako doma. Neviem si predstaviť, že by som si išiel sám niekam inam sadnúť na drink, len tak by som sa niekomu prihovoril a začali by sme sa rozprávať. V Teplárni to však takto fungovalo, bolo to naozaj veľmi otvorené a úprimné prostredie, za jeden deň ste zrazu získali desať nových kontaktov na super ľudí. Ja som tam ešte ako čašník tiež spoznal väčšinu svojich kamarátov. Neriešili sa tam žiadne rozdiely, ani to, že ja obsluhujem a ďalší sú zákazníci.

Myslím si, že teraz už také miesto v Bratislave ani nie je a veľmi tu táto otvorenosť chýba. Keď ideme s partiou von, často presne nevieme, kam zabočiť, aby sme zažili aspoň podobnú atmosféru.

Pochádzate z Trenčína. Ako sa vám tam žilo?

V Trenčíne som býval odmalička do pätnástich rokov, potom som išiel študovať do Žiliny na konzervatórium. V tom období som cestoval domov možno raz za dva týždne. Vždy som mal k Trenčínu pozitívny vzťah, zostala mi tam rodina a aj mesto je úplne nádherné, len mi tam vždy trošku chýbala kultúra. Ale teraz sa to už zmenilo, myslím, že aj nočný život sa rozrástol.

Rád by som bol s rodinou častejšie, no už si neviem predstaviť, že by som býval v Trenčíne. Asi by som sa tam nudil – zvykol som si na trochu väčšiu Bratislavu.

V júni ste boli hosťom podcastu Tepláreň naživo o tom, ako sa na Slovensku žije kvír Rómom. Spomínali ste, že vás na základnej škole verbálne šikanovali. Bolo to práve pre vašu identitu?

Od začiatku základnej školy som sa výrazne líšil od ostatných spolužiakov. Ťahalo ma to k umeniu, chodil som do ZUŠ-ky, vo voľnom čase som hrával na gitare. Rôzne veci som preciťoval úplne inak ako oni. Myslím, že v siedmom ročníku začínali aj fajčiť a piť, mali odlišné záujmy a zo mňa sa stal outsider. Zároveň som však bol veľmi poctivý, všetko som sa učil, niekedy som písal domáce úlohy aj za nich, no napriek tomu ma potom šikanovali.

V tom období, keď sme všetci začínali dospievať, si už medzi nami všímali aj ďalšie rozdiely. V Trenčíne je veľmi málo Rómov, ja som bol asi jediný na celej základnej škole. Učitelia ani žiaci z iných tried to neriešili. Našiel sa však jeden spolužiak, ktorý sa tváril, že je so mnou veľký kamarát, a nakoniec to tak vôbec nebolo. Ja som mu veril, chodili sme spolu aj po škole von, no napokon ma úplne sklamal.

Napríklad keď sme preberali na dejepise druhú svetovú vojnu, začal na hodine pred všetkými po mne kričať: „Žid, do plynu!“ Neviem presne, prečo si vybral práve toto pomenovanie, netrafil ani moje náboženstvo. Teraz by som sa na tom zasmial, ale ako dieťa ma to zobralo.

O svojej orientácii som bol vždy otvorený, nikdy som sa za ňu nehanbil, ale aj preto som si to na základnej škole trochu odpykal. Nezažil som žiadny fyzický útok, no vyskytli sa nejaké narážky. Opäť bolo ubližujúce počuť ich pred celou triedou.

Kedy ste si uvedomili, že ste gej? Bolo to tiež v siedmom ročníku na začiatku dospievania?

Ja som to podľa mňa vedel už od škôlky. Už tam som mal bližšieho kamaráta. Nebol som si tým na sto percent istý, ale tušil som, že úplne hetero nebudem. Takto sa to nieslo celú základnú školu a potom na strednej som mal aj dievča, ale nezdalo sa mi to až také prirodzené. Vtedy som si povedal, že som na sto percent gej.

V podcaste ste spomínali aj to, že vás muži na rande považujú za „exotického“. Stále dostávate túto nálepku?

Vždy. Ale nielen na rande – často ešte predtým, keď si napríklad píšeme na zoznamovacích aplikáciách. Väčšinou sa mi aj ozvú najskôr po anglicky. Musel som si preto pridať do profilu slovenskú vlajku, aby vedeli, že som Slovák. Už mi veľakrát povedali, že vyzerám ako Talian, Španiel alebo dokonca Arab. Zakaždým som teda vysvetľoval, že nie, nie, som Róm.

Ako potom reagovali?

Ako ktorí. Pár reakcií bolo takých, že: „Hej? To by som nepovedal. Vôbec mi to neprekáža.“ Niektorí odpísali „aha, dobre“ a potom sa už ozývali menej. Pochopil som, že asi mali niečo proti, aj keď tomu úplne nerozumiem. Taliani, Španieli, Arabi by ich absolútne nevyrušovali, ale práve Rómovia áno. Vyslovene reakcie typu „fuj“ som však zatiaľ ešte nedostal.

Myslíte si, že zažívate menej predsudkov aj preto, že bývate v Bratislave?

Môže byť, no je to zrejme aj kvír komunitou. Ľudia v nej sú tolerantnejší nielen voči orientáciám, ale aj rasám.

Aký význam má pre vás tetovanie HUMAN, v preklade človek, ktoré máte na krku?

Tých významov je viacero; napríklad jedna z mojich skladieb sa tiež volá »Human«. Ale dal som si ho preto, aby som každému pripomínal, že všetci sme iní, môžeme byť hocijakí, no vždy nás bude spájať to, že sme ľudia.

Na začiatku ste spomenuli, že skladby tvoríte napríklad v súvislosti so vzťahmi, no chcete, aby si v nich každý mohol nájsť to svoje. Na rozdiel od Vojtika teda neplánujete písať o tom, že ste kvír a Róm?

Už na strednej škole v Žiline ma okolie bralo takého, aký som. Ľudia tam nikdy neriešili, akú mám orientáciu alebo pôvod, za čo som veľmi rád. Aj keď som im to sám povedal, nebol s tým absolútne žiaden problém. Možno preto to teraz beriem úplne prirodzene a tvorím hudbu pre všetkých – či už sú to heterosexuálni ľudia, gejovia, alebo ďalšie skupiny. Neriešim to.

Doposiaľ ste vydali dva albumy. V roku 2021 išlo o debut Utópia a tento marec nasledoval album Child, teda „dieťa“. Ako by ste zosumarizovali témy, ktorým sa v nich venujete?

Predovšetkým sa týkajú vzťahov, rozchodov alebo neopätovaných lások, lebo často sa mi stáva, že sa namotám alebo dokonca zaľúbim do hetero muža. Ďalej sú tam motivačné témy, napríklad aby ľudia boli sami sebou a aby sa nepodceňovali. V druhom albume sa vraciam do minulosti, je tam niečo z detstva. Porovnávam, aký som bol predtým a aký som teraz. Väčšinou teda rozoberám takéto témy, ale snažím sa venovať už aj trochu iným. Uvidíme, čo prinesie tretí album.

Názvy doterajších albumov prezrádzajú, že spievate aj po slovensky, aj po anglicky. Ktorý jazyk je pre vás pohodlnejší?

Určite angličtina. Zväčša skladám ako prvú hudbu. Sedím v ZUŠ-ke v triede, a keď mi nepríde žiak, zoberiem si gitaru a hrám, čo mi napadne. Môže to byť iba jeden akord, ktorý potom nejako rozviniem, a ak sa mi to páči, nahrám si výsledok na mobil a neskôr ho rozpracúvam ďalej. Do toho si spievam nejakú melódiu, vybavuje sa mi pritom určitá atmosféra a zvyčajne takto hneď zistím, v ktorom jazyku bude text.

Ale chcel by som skladať viac po slovensky. Neviem, či sa mi to podarí, je to o dosť ťažšie, lebo sa pri tom cítim úplne nahý. Do angličtiny sa môžem akoby zaobaliť a hovorím si, že veľa najmä starších ľudí, ktorí ma tiež počúvajú, ani neovláda tento jazyk. Čiže sa zaň prakticky trošku schovávam. Zároveň sa mi angličtina zdá spevavejšia než slovenčina. Už si však aj v nej píšem do poznámok rôzne verše a nápady, ktoré by som mohol použiť v treťom albume.

Tento rok ste prvýkrát vystupovali na festivale Pohoda. Mali ste nielen vlastný koncert, ale prizvala si vás na pódium aj Jana Kirschner. Ako vznikla vaša spolupráca?

Jana Kirschner sa mi dávnejšie ozvala ako prvá. Napísala mi na Instagrame, či by som mal chuť sa stretnúť, lebo dostala nejaký dobrý nápad. Bol som v rozpakoch, že o mne vôbec vie. Vypýtala si moje číslo a onedlho mi zavolala jej manažérka, ktorá mi objasnila, že by sme si zo dve pesničky mohli na Pohode zaspievať spolu. Ja som hneď súhlasil, to bol pre mňa sen.

Poslali mi skladby, ktoré by sa hodili na koncert, nacvičil som si ich a neskôr sme mali asi polhodinovú skúšku. Potom sme si vybrané piesne zahrali ešte raz pred vystúpením. Byť na skúškach s Janou Kirschner bol pre mňa tiež nádherný pocit.

Ktoré skladby ste nakoniec spolu odohrali na Pohode?

Hrali sme »Modrú« a »O láske nepoznanej«. Bolo to na najväčšom pódiu festivalu a asi celá Pohoda sa vtedy prišla pozrieť na Janu. Vtedy ešte nikto nevedel, že sa k nej pridám. Po vystúpení som dostal veľmi pekné reakcie od svojich blízkych a aj od ľudí, čo ma predtým nepoznali.

Bude vaša spolupráca s Janou Kirschner ešte pokračovať?

Chystáme spoločný song. Už sme sa dohodli, že to spravíme, lenže časovo sme obaja vyťažení. Zatiaľ sme teda neprebrali, kto z nás napríklad zloží hudbu či napíše text. Robím teraz však na zopár nápadoch.

Vlastný koncert ste mali na druhom najväčšom pódiu Pohody a tam ste tancovali aj s dúhovou vlajkou. Aký to bol zážitok?

Úplne som si ho užil, bolo to super. Dlho som to plánoval na nejakom koncerte urobiť. Pohoda je nádherný festival a veľmi sa mi to tam hodilo. Vtedy som nemal absolútne žiadny strach, vedel som, že sú tam dobrí ľudia.

Krátko nato ste vystupovali v Ranných novinách televízie Joj, na gitare ste mali dúhový popruh. V komentároch pod záznamom na Facebooku vás potom ľudia nazvali napríklad „čudo“. Zaskočilo vás to po dobrých skúsenostiach z festivalu?

Asi prvýkrát sa mi stalo, že som dostal nenávistné hnusné komentáre. Najskôr som si z toho robil srandu, ale potom som nad tým začal rozmýšľať, a to bolo zlé. Hovoril som si: ako sa má človek venovať tomu, čo ho napĺňa, v takejto spoločnosti, ktorá si otvorí Facebook a šíri tam nenávisť? To je fakt neskutočné.

Napríklad na Instagrame sa mi toto vôbec nedeje; zdá sa mi, že Facebook je oveľa nenávistnejší, najmä keď videá a príspevky zverejní niekto iný, ako v tomto prípade televízia. Preto som sa rozhodol, že si už žiadne komentáre nebudem čítať, končím s tým. Iba sa rozčúlite a je to strašné.

Na základnej umeleckej škole učíte hrať na gitare deti od ôsmich do pätnástich rokov. Ako berú ony vašu identitu?

Niektorí žiaci to podľa mňa ani nevedia. Možno ich rodičia, ale žiadny sa mi zatiaľ neozval. Ani sa ma nikto na hodine ešte nepýtal, akej som orientácie alebo rasy. Skôr si myslím, že teraz to deti absolútne neriešia, všetko berú prirodzene.

Učím napríklad aj dcéru Dany Kleinert z Progresívneho Slovenska, tá teda o mojej identite vie, ale ony sú obe úplne super.

V septembri pred voľbami ste vystupovali na Koncerte pre budúcnosť, ktorý organizovalo Progresívne Slovensko. Bola to z vašej strany forma podpory?

Volil som PS, takže áno. Na koncert ma pozvala Lucia Plaváková, poznáme sa dlhšie, možno dva-tri roky. Vďaka nej som už vystupoval aj na podujatí združenia Dúhové rodiny.

Tento rok ste navyše boli tvárou festivalu Pride Bratislava a najnovšie ste aj na vizuáloch Filmového festivalu inakosti, ktorý sa začína koncom novembra. S akým cieľom ste išli do týchto spoluprác?

Pride som podporoval vždy, lebo si myslím, že som komunite niečo dlžný. Keby nebolo komunity, tak teraz nie som tam, kde som. Preto vynakladám námahu a podporujem všetky organizácie a podujatia, ktoré sa jej týkajú.

Na tomto ročníku Pride sa mi po tom všetkom, čo sa stalo, veľmi páčil nápad s nezničiteľnou vlajkou. Vyjadrovala, že sme stále tu a nevzdávame sa. To je pre mňa najsilnejší odkaz. Na Filmovom festivale inakosti si cením jeho víziu a som rád, že všetci, čo ho tento rok prezentujeme, sme úplne iní, niečím svojskí.

View this post on Instagram

A post shared by Filmový festival inakosti (FFi) (@ffi.sk)

Rodina vás podporuje v hudbe, chodieva aj na vaše koncerty vrátane Pohody. Ako pred rokmi prijali správu, že ste gej?

Oni to vedia od mojich devätnástich rokov, vtedy som mal coming-out. Ale moja teta je lesba, takže tieto témy prišli do rodiny už trochu skôr. Odmalička si pamätám, že k nám vždy chodila aj s priateľkou, boli to pekné návštevy, nikto nič neriešil. Práveže sa tetu aj mňa snažia podporovať. Stále sa ma pýtajú, či niekoho nemám alebo kedy niekoho donesiem domov.

Čo sa týka hudby, priviedla ma k nej práve rodina. Vyrastal som v prostredí, kde každý niečo robil. Otec celý život hráva na klávesoch a spieva. Sestra je o päť rokov staršia, začala teda chodiť do ZUŠ-ky na husle a spev skôr. Vždy sme sa zúčastňovali jej koncertov, veľmi sa mi to páčilo. Tiež som chcel na niečom hrať a popritom som doma stále spieval. Otec ma naučil základné akordy na klávesoch, potom som si k nim sám pridával ďalšie a napokon som sa viac sústredil na štúdium gitary.

Začiatkom leta vás aj Vojtika nahneval titulok jedného článku, ktorý sa už na danom portáli nedá spätne dohľadať, no vtedy znel: „Svetoví raperi, talenty elektronickej hudby, ale aj mladý queer Róm z Detvy prídu na Pohodu.“ Ako si vy želáte, aby o vás médiá informovali?

Ja by som považoval za najvhodnejšie, keby sme boli iba umelcami. Lebo takýmto spôsobom sa tiež robia rozdiely – akoby existovali umelci, potom kvír umelci a potom ešte kvír rómski umelci. Nedával by som teda tieto prívlastky do titulku. Možno by som ho inak naformuloval alebo spomenul tieto informácie až priamo v článku či v bio opise daného hudobníka.

Môžeme to brať aj tak, že vtedy tým titulkom chceli Vojtika podporiť, lenže prakticky nás tieto znenia ešte viac vyčleňujú zo spoločnosti a oddeľujú od majority. Všetci by sme si mali byť rovní, a preto by sme všetci mali byť jednoducho umelcami. Tak by to bolo asi najkrajšie.