Denník N

Hudobník Erik Žigmund: Plánoval som ísť v ten večer do Teplárne, Juraj si vedel krásne užívať život

Foto - Dorota Holubová
Foto – Dorota Holubová

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Spevák, skladateľ a textár Erik Žigmund ešte pred tromi rokmi pracoval popri škole v Teplárni a stretával tam aj Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. „Juraja som poznal trochu viac. Chýba mi jeho energia. On si vedel veľmi krásne užívať život.“

Minulý rok, keď hral na zhromaždení po teroristickom útoku na Zámockej, mal na konte už debutový album Utópia a tento marec pribudol druhý s názvom Child. Zároveň sa v lete prvýkrát predstavil na festivale Pohoda, kde vystupoval aj s Janou Kirschner.

Hoci sa jeho kariéra pod umeleckým menom ERØ práve naplno rozbieha, ešte si spomína aj na ťažšie obdobie základnej školy.

„V Trenčíne je veľmi málo Rómov, ja som bol asi jediný na celej škole. Učitelia ani žiaci z iných tried to neriešili, našiel sa však jeden spolužiak, ktorý sa tváril, že je so mnou veľký kamarát, a nakoniec to tak vôbec nebolo. Keď sme preberali na dejepise druhú svetovú vojnu, začal na hodine pred všetkými po mne kričať: ,Žid, do plynu!‘ Neviem presne, prečo si vybral práve toto pomenovanie, netrafil ani moje náboženstvo. Teraz by som sa na tom zasmial, ale ako dieťa ma to zobralo.“

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • ako prežíval večer, keď sa strieľalo na Zámockej;
  • v ktorých situáciách naďalej cíti strach;
  • aké má spomienky na Juraja a Matúša;
  • prečo ho na základnej škole šikanovali;
  • ako muži na zoznamke reagujú na to, že je Róm;
  • prečo sa mu skladby píšu ľahšie v angličtine;
  • ako vznikla spolupráca s Janou Kirschner.

Vo štvrtok vystúpite na spomienkovom podujatí Matúš a Juraj, nezabudneme!. Čo budete hrať?

Určite zahrám skladbu »Unikáš«. Spieval som ju už pred rokom na prvom zhromaždení po útoku na Zámockej. Nevznikla priamo pre túto udalosť, už dávnejšie, ale veľmi tam sedí textovo aj emóciou. Priznám sa, že od tej udalosti som ju už nehral nikde inde, lebo by sa mi to zdalo až neúctivé.

Okrem toho ešte rozmýšľam nad výberom nejakého coveru. Chcel by som trošku prekvapiť a zahrať aj niečo iné ako vlastnú tvorbu.

Refrén skladby »Unikáš« z roku 2021 znie: „Točí, točí, točí sa mi hlava. Ako môžeš tak pokojne spávať? Bolí, bolí, bolí, keď život vyprchá. Pomedzi prsty mi unikáš.“ Čo inšpirovalo tento text?

Rozchod. Alebo by som to nazval skôr nevydarený vzťah, z ktorého som sa musel vypísať. Vždy sa chytám nejakej udalosti, ale robím to tak, aby si v texte ľudia mohli nájsť svoj význam či príbeh. Táto skladba je určite aj pre tých, čo si chcú poplakať, ak niekoho fyzicky stratili alebo tiež zažili rozchod, prípadne prišli o kamarátstvo. Má teda viacero zámerov a mne tiež veľmi pomohla.

Nečakal som, že sa neskôr začne, žiaľ, spájať aj so spomienkovými podujatiami. Som však rád, že som ju zložil, lebo tam pasuje.

Vaše minuloročné vystúpenie otváralo program Pochodu za odsúdenie nenávisti voči LGBTI+ komunite. Keďže zhromaždenie bolo dva dni po útoku pred Teplárňou, niektorí kvír ľudia sa stále báli o svoju bezpečnosť viac než zvyčajne. Ako ste sa cítili vy na pódiu, keď začiatok vášho vystúpenia prerušil krik, že niekto potrebuje sanitku? Vtedy nebolo hneď jasné, že niekomu zrejme len prišlo nevoľno.

Ja som sa cítil už predtým veľmi zle. Celé podujatie sa zorganizovalo rýchlo, myslím, že mne volala Jana Mičeková, ktorá pripravuje aj Pride, či by som mohol prísť zahrať. Hneď som súhlasil, no v prvom momente som si neuvedomil, čo všetko to bude obnášať. Dovtedy som ešte nehral pred takým veľkým obecenstvom, na námestí stálo asi 15-tisíc ľudí. Takže som cítil obrovský stres a stále mi bolo fyzicky veľmi zle z toho, čo sa stalo.

Po nazvučení som sa ešte vzadu rozprával s Kristínou Tormovou, tam sme sa spoznali a snažili sme sa navzájom povzbudiť. Potom som to na pódiu celé otváral, no zrazu niekto začal kričať, nech prestanem hrať. Bol som úplne mimo z toho, čo sa dialo, chvíľu som nevedel, či vlastne ja nerobím niečo zle. Potom som zistil, že niekto asi v dave skolaboval.

Keď sa našiel

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Festival Pohoda

Hudba

LGBTI+

Rozhovory

Útok na Zámockej

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie