Keby sme mali na Slovensku rovnaké práva, mohli by sme tu pomáhať ešte viac, hovorí Anna Symington-Maar

Anna Symington-Maar sa narodila na Slovensku, no potom sa s rodičmi z dôvodu ich práce často sťahovala do iných krajín. Strednú školu dokončila v Singapure a vysokoškolské tituly získala v Londýne a na Oxfordskej univerzite. Po doštudovaní učila deti zo znevýhodnených prostredí v Nepále, Kolumbii, Thajsku a opäť aj v hlavnom meste Anglicka.

S týmito skúsenosťami sa po pätnástich rokoch v zahraničí vrátila žiť na Slovensko. Prišla aj s partnerkou – teraz už manželkou a založili si tu rodinu. Po synovi im toto leto pribudli dvojičky.

Slovenská legislatíva však neberie do úvahy rodičov rovnakého pohlavia, čo im prináša do života množstvo komplikácií. Anna sa preto už v roku 2016 preventívne radšej vzdala slovenského občianstva a zostalo jej britské. Manželka totiž pochádza z Anglicka, kde mali aj svadbu, keďže Slovensko by im dodnes neumožňovalo uzavrieť akúkoľvek formu zväzku.

„Mohla som si nechať dvojité občianstvo. Ale ak by sa niečo stalo a ja so synom by sme mali aj to slovenské, báli sme sa, čo by urobili tunajšie úrady,“ priblížila Anna pre Denník N.

„Najzávažnejšia situácia by nastala, keby manželka zomrela. Som síce tiež zapísaná v synovom rodnom liste, ale slovenská legislatíva ma aj tak neuznáva ako jeho druhého rodiča a zákonnú zástupkyňu. Nemám tu s ním teda žiadny právny vzťah, čo znamená, že ak by sa manželke niečo stalo, mohol by byť odobraný z našej rodiny a skončiť v detskom domove.“

Na druhej strane, keby sa niečo stalo Anne, syn by tu nemal nárok na sirotský dôchodok. „Lebo znova, ja som pre neho v očiach tunajších zákonov nič. Takže hoci som aktuálne hlavnou živiteľkou rodiny, ak by som zomrela, zostali by extrémne finančne ohrození.“

Britské občianstvo a fakt, že sú obe zapísané v rodných listoch svojich detí, ich tak chráni pred najhoršími možnými scenármi, ktoré by tu mohli ako rodina zažiť.

Správa o dvojičkách ich šokovala

„Voliť nejdem,“ napísala Anna Symington-Maar deň pred nedávnymi voľbami na Facebooku. Nechcela tým však poukázať len na dôvody, prečo sa vzdala občianstva. Príbeh jej rodiny najmä v uplynulých mesiacoch poznačilo ešte ďalšie množstvo komplikácií, ktoré poväčšine tiež súviseli so slovenskou legislatívou.

Páry rovnakého pohlavia si tu nemôžu adoptovať dieťa a takisto by do rodného listu neboli zapísané obe osoby. Anna s manželkou sa preto rozhodli pre umelé oplodnenie v zahraničí, hoci za iných okolností by uprednostnili adopciu. „Rady by sme sa stali náhradnou rodinou nejakému dieťaťu, ktoré to potrebuje, lenže tie prekážky na Slovensku sú obrovské. Keby sme sa do tohto procesu pustili, museli by sme vo viacerých fázach klamať a žili by sme vo veľkej neistote.“

Zároveň na narodenie svojho prvého syna vybrali nemocnicu v meste Hainburg an der Donau, ktoré sa nachádza len dvadsať minút autom od Bratislavy. Ten istý postup chceli zvoliť aj pri druhom tehotenstve, no po Vianociach zistili, že čakajú dvojičky. „Pri umelom oplodnení je tá šanca asi jedno percento, preto to bol brutálny šok. Hneď sme začali rozmýšľať aj prakticky, keďže v Hainburgu je menšia klinika a rizikové tehotenstvá neberú.“

Kľúčové bolo vybrať si nemocnicu v krajine, v ktorej by obe manželky zapísali do rodného listu ich detí. „Stále dostávam otázky, či sme nezvažovali aj Česko, ale ani tam by nás neuviedli obidve. Z okolitých krajín Slovenska je to možné iba v Rakúsku.“

Na vyšetrenia preto napokon začali chodiť do Viedne, lenže ako samoplatkyne nedostali cenník hneď, personál im posielal faktúry až dodatočne. „Trvalo mesiace, kým sme zistili, koľko to naozaj bude. Po šiestich vyšetreniach nám prišla faktúra, že len za prvú kontrolu máme zaplatiť dvetisíc eur. Vtedy sme vedeli, že Viedeň padá, a rodina nám pomáhala, aby sme sa nezadlžili.“

Anna porovnáva, že zatiaľ čo za nekomplikovaný pôrod a následnú starostlivosť doplácali v Hainburgu asi osemsto eur, vo Viedni by ich to pri dvojičkách napokon vyšlo 50- až 100-tisíc eur.

Jej manželka preto na poslednú chvíľu v 31. týždni letela do Anglicka. Anna plánovala so synom ešte mesiac počkať na Slovensku, aby dochodil škôlku a ona mohla dokončiť pracovné povinnosti. Lenže už dva týždne nato mala tehotná manželka v zahraničí autonehodu.

Happyend? Nie tak celkom

„Prvé informácie, ktoré som dostala, boli, že auto je totálne odpísané a manželka je v sanitke,“ spomína Anna. Partnerka sedela na mieste spolujazdkyne a šoféroval jej otec, keď do nich čelne z protismeru narazila opitá vodička. „Bol to asi jeden z najhorších momentov môjho života. Hlavne preto, že ja som bola tu a ona v Anglicku.“

Hneď sa ponáhľala domov a zbalila si veci. Šesťročný syn mal práve horúčky, preto sa oňho starala jej mama, no Anna mu ešte stihla sama vysvetliť, čo sa stalo. „Išla som taxíkom do Viedne, cestou som si kupovala letenku, no let nakoniec päť hodín meškal. Počas toho som sa dozvedala útržkovité informácie, že manželka je v poriadku, ale ešte sa nevie, ako sú na tom bábätká. Museli ju preto aj prevážať z jednej nemocnice do druhej.“

Nakoniec sa až na pár modrín a odrenín nikomu nič nestalo a manželka štyri týždne nato porodila zdravé dvojičky. Anna pri otázke, aké to je byť už rovno trojnásobnou mamou, nezaváha. „Je to úžasné, úplne krásne, veľmi nabíjajúce.“

Úplným happyendom sa to však ešte nedá nazvať. Komplikovaný bol totiž nielen návrat na Slovensko, ale aj dodnes trvajúce vybavovačky. „Najprv sme dcéram museli zabezpečiť pasy, aby sme mohli odletieť domov. No jednej napísali do pasu nesprávny dátum narodenia, čo som si ani nemyslela, že sa môže stať. A tak sme na ďalších pár dní zostali zaseknuté v Anglicku.“

Od návratu do Bratislavy riešia ďalšie komplikácie, hoci Anna hodnotí, že systém registrácie detí sa tu za posledné roky posunul výrazne vpred a zautomatizoval. „Rodičia už zvyčajne nemusia behať toľko po úradoch, no to, žiaľ, neplatí, keď sa dieťa narodí v inej krajine a nemá slovenské občianstvo.“

Začarovaný kruh s cudzineckou políciou

Dvojičky sa narodili v júli a Anna s manželkou dostali na cudzineckej polícii septembrový termín. „Tak sme čakali a hovorili sme si, že hádam je to okej. Lenže keď prišiel september, všetky pracoviská cudzineckej polície sa zatvorili (v súvislosti s nárastom nelegálnej migrácie – pozn. red.) a náš termín sa zrušil. Aktuálne nám ich elektronický systém ponúka decembrový termín.“

Pôvodne im zdravotná poisťovňa navyše hovorila, že kým dvojičky nie sú prihlásené na cudzineckej polícii, a teda tu nemajú trvalý pobyt, nebude ich môcť poistiť. „Čiže by im nehradila zdravotnú starostlivosť,“ dodáva Anna. „Medzitým sa nám však podarilo zistiť, že nám poisťovňa dávala nesprávne informácie. Keď sme ju žiadali o to, aby nám ukázala, podľa akého zákona ich nechce poistiť, tak to zrazu už išlo a o pár dní by im mali prísť zdravotné preukazy.“

Registráciu trvalého pobytu pre dvojičky však potrebujú aj na to, aby Annina manželka dostávala príspevky na deti. „Náš finančný výpadok sa pre toto všetko zatiaľ len navyšuje.“

Pri synovi bol celý proces jednoduchší, pretože pred šiestimi rokmi sa na cudzineckú políciu dostali hneď. „Vtedy sme sa ani nemuseli objednávať, prišli sme tam, ľudí s bábätkami púšťali dokonca prednostne, a hneď sme všetko vybavili. Ale odvtedy sa nálada voči cudzincom na Slovensku očividne zmenila.“

Na základe skúseností s prvým materstvom zároveň vie, čo ďalšie môže čakať do budúcna. „Napríklad keď je syn chorý, nemám nárok na ošetrovné. Intenzívne sme to riešili počas pandémie, no aj tu platí, že slovenské zákony ma neberú ako jeho zákonnú zástupkyňu.“ Zároveň preto ani nebude môcť vystriedať manželku na materskej dovolenke. „A to napriek tomu, že tu platíme všetky dane ako páry opačného pohlavia.“

Oporu nachádzajú v komunite

Obidve manželky pracujú v neziskovom sektore. Anna konkrétne spoluzaložila projekt Teach for Slovakia a vedie občianske združenie Rozmanita, v rámci ktorého vytvorila inkluzívnu materskú a základnú školu v Novej Cvernovke. Jednou z motivácií bol aj ich šesťročný syn. „V tíme postupne rastieme s našimi deťmi, každý rok pridáme ďalší ročník.“

Kedysi syn chodil do bežnej škôlky a tam jeho matky zažívali aj nepríjemné situácie. „Nazvala by som to takými mikroagresiami. Iní rodičia sa ma pýtali, kde má otca, a ja som ukázala, že jeho druhá mama je tam. Potom prišli reakcie, že predsa nemôže mať dve mamy. No takéto momenty sa nestávajú často, väčšinou máme pozitívne odozvy.“

Syn odmalička vie, ako prišiel na svet, aj že existujú rôzne podoby rodín. „Dokonca niekedy iniciatívne chce, aby sme sa hrali rolové hry. Príde za mnou a povie mi: ,Ty budeš teraz dieťa, ktoré mi hovorí, že nie je okej mať dve mamy, a ja ti odpoviem.‘ Zatiaľ teda chodí veľmi otvorene za nami so všetkými situáciami, ktoré sa mu dejú alebo ktoré si predstavuje, že by sa mohli stať.“

Annini rodičia sa popritom angažujú v Združení rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. „Počas covidu dostal Dušan Martinčok nápad, že by sme mohli spojiť naše mamy a ony potom začali dávať dokopy celú komunitu.“

Práve komunita ľudí, v ktorej nachádzajú oporu, a zmysluplná práca držia manželky Symington-Maar na Slovensku aj v ťažších obdobiach. Dvojica sa do Bratislavy presťahovala v roku 2014, teda iba rok pred referendom o rodine, keď sa zvyšovali verbálne útoky na LGBTI+ osoby. „Vtedy nám ešte chýbal kontext, veľmi nás to referendum zaskočilo. Ale už sme mali okolo seba akoby ochrannú bublinu svojej komunity, tak sme si povedali, že to so Slovenskom na pár rokov skúsime.“

Minulú jeseň im však súhra okolností opäť pripravila náročné obdobie. „V októbri sme už boli rozhodnuté, že sa ideme pokúsiť o ďalšie dieťa, dohodli sme si termíny a zrazu prišiel teroristický útok na Zámockej.“ Vtedy im znova pomohla opora rodiny a blízkych, no ich syn to tiež prežíval ťažko. „Veľmi dobre rozumel tomu, čo sa dialo, ale ešte to emočne vôbec nevedel spracovať.“

Zrovnoprávnenie „zatiaľ“ neprišlo

Anna dodáva, že prioritou pre ňu a manželku je vždy chrániť svoje deti, preto ich možno upokojuje možnosť vrátiť sa do Anglicka, aj keď po brexite sa tam podľa nej žije ťažšie. „Asi stále máme pootvorené zadné dvierka. Hoci sa ich nechystáme v najbližšom čase využiť, zrejme nám aj z hľadiska psychického zdravia pomáhajú. Necítime sa tu úplne uväznené. Veď svet je veľký a dlžíme našim deťom, aby boli tam, kde sa cítia v bezpečí.“

Zároveň priznáva, že niekedy cíti aj hnev. „Tak ďaleko v meditačnej praxi nie som,“ zasmeje sa. V predvolebnom období prestala čítať články a snažila sa vyhýbať politickým kampaniam. „Ale hej, kauza ‚pliaga‘ sa ku mne dostala a ani bilbordy sa nedali ignorovať. Snažila som sa to hneď púšťať z mysle, no pár dní pred voľbami sa to už stupňovalo. Aj preto vznikol ten status, potrebovala som to nejako dostať zo seba von.

Od volieb síce nemala optimistické očakávania, no zdá sa jej, že Slovensko aj tak napreduje. „Podľa mňa vzdelávanie, čo je moja profesijná oblasť, za tých deväť rokov veľmi pokročilo. Je tu stále viac ľudí, ktorým záleží na správnych hodnotách, na rovnosti, rešpekte a láskavosti. Takže kým tu zostaneme a kým to nevzdáme, myslím si, že všetci budeme Slovensko posúvať ďalej k lepšiemu.“

Na druhej strane slovenská legislatíva jej rodinu brzdí. „Snažíme sa robiť čo najviac a pomáhať čo najviac ľuďom, ale niekedy je to fakt ťažké. Všetky tie extra veci, ktoré musíme robiť a iné páry nie, sú hrozne unavujúce. Je to škoda, lebo by sme mohli pomáhať ešte viac, keby mali všetci na Slovensku rovnaké práva.“

Aspoň čiastočné právne zlepšenie čakala aj po útoku na Zámockej. „Zatiaľ ešte neprišlo. Ale slovo ‚zatiaľ‘ je moje obľúbené, lebo zároveň vyjadruje, že stále máme nádej. Keby sme ju nemali, už tu nie sme.“