Radka z Teplárne rok po útoku: Chvíľu sme mali nádej, potom prišla averzia a nenávisť

„Dúfala som, že rok po útoku na Tepláreň budeme oslavovať nejaký úspech, že sa podarilo konečne niečo dobré a konečne môžeme aj my mať nejaké práva, lebo sme ľudia. Nemyslela som si, že to dopadne takto, ako to dopadlo. Nič sa nepohlo,“ hovorí Radka Trokšiarová.

Vo štvrtok je výročie teroristického útoku pred Teplárňou. Pri tejto príležitosti bude na Zámockej ulici spomienkové podujatie pre obete, Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča. Bude tam aj Radka Trokšiarová, ktorá útok prežila s ťažkým poranením nohy. Najradšej by už na útok nemyslela, ale spomenie si naň vždy, keď ju zabolí noha. Nemyslí si, že sa niekedy úplne zbaví bolesti.

V rozhovore hovorí:

• prečo sa rozhodla po útoku nebyť ticho, ale šíriť osvetu;
• čo jej pomáha hojiť fyzické aj psychické rany;
• ako vníma výsledky volieb;
• prečo nestráca nádej a nechystá sa odísť.

Rozprávame sa niekoľko dní pred 12. októbrom, čo je výročie teroristického útoku v Teplárni, pri ktorom zomreli Matúš Horváth a Juraj Vankulič. Vy ste utrpeli vážne poranenie nohy. Aké máte pocity z blížiaceho sa výročia?

To je celkom ťažká otázka, lebo tie pocity… je to, akoby som momentálne žiadne nemala. Hlava si uvedomuje, že sa niečo blíži, to je jasné a tie pocity určite budú ťažké. Vždy, keď prichádza niečo stresujúce, tak si to ešte nepripúšťam. Takže moje pocity zatiaľ sú také, že nič vážne sa nedeje. Nemám z toho obavy. Som veľmi rada, že aj napriek aktuálnej situácii sa všetci rozhodli zorganizovať to spomienkové podujatie, pretože je veľmi dôležité. Momentálne cítim najmä vďačnosť. Tak by som to nazvala.

V lete ste v rozhovore pre SME povedali, že v 12. deň každého mesiaca vám býva smutno. Ako vyzerá deň, keď vidíte v kalendári toto číslo?

Dvanásteho septembra som bola v kúpeľoch a to bol prvý deň, keď mi naozaj nebolo ťažko. Bola som mimo Bratislavy a bol to úplne iný pocit ako tie dni predtým. Smútok prichádza skôr večer okolo siedmej, keď si uvedomím, v akej situácii som bola pred niekoľkými mesiacmi. Je ťažké v daný deň spracovať tieto pocity.

Hovoríte, že 12. septembra vám prvýkrát nebolo vyslovene zle. Čomu to pripisujete? 

Určite pomohlo prostredie, bola som v kúpeľoch a nie v Bratislave, nesledovala som televíziu, ale snažila som sa dať čo najviac dokopy svoju nohu. Moja energia celý mesiac smerovala hlavne do fyzického a psychického zdravia a psychickej pohody.

A ako často myslíte na ten večer?

Snažím sa naň nemyslieť. Je však naozaj nemožné vôbec nemyslieť na to, že sa táto udalosť stala. V podstate pri každom pohybe, ktorý spravím, ma bolí noha. Po kúpeľoch sa to zlepšilo, už to nebolí permanentne, ale občas. Tá bolesť mi vždy pripomenie, že sa stalo niečo zlé.

Ako dnes spomínate na Juraja a Matúša?

Snažím sa iba v tom veselom. Tými veselými príhodami. Myslím na to, akí boli. Na to, akou boli pre mňa oporou aj v ten posledný večer. Úplne posledné spomienky sú pre mňa extrémne ťažké, takže sa snažím spomínať len na tie veselé momenty.

Na výročie útoku bude pred Teplárňou spomienkové zhromaždenie. Ste v kontakte aj s príbuznými Juraja a Matúša a podporujete sa navzájom?

Som v kontakte s Jurajovou maminou, s Matúšovou nie. Čo sa týka Jurajovej maminy, tak áno. Aj ona je veľkou oporou mne, a tak isto sa tu ja snažím byť pre ňu, keď sa dá. Nežije v Bratislave, takže sa nemôžeme často stretávať, ale snažíme sa o to vždy, keď sa dá. Boli sme ju navštíviť aj s kamarátmi a kamarátkami z Teplárne a sledujeme sa na sociálnych sieťach, čiže každá vieme, čo sa tej druhej deje v živote. Vie, že mi môže zavolať, keď je ťažko, a ja viem, že môžem zavolať jej.

Pred pár dňami ste boli v diskusii v Teplárni a tam ste hovorili, že boli aj dni, keď ste nemohli vstať z postele a nebolo to pre zranenú nohu. Mávate stále aj takéto dni?

Po pobyte v kúpeľoch už ani nie, teda okrem nedele po voľbách. Vtedy mi bolo trošku ťažšie. Boli také dni, to človek neovplyvní. Psychika je veľmi krehká a občas je ťažké spracovať všetky pocity. Som rada, že mi tie kúpele naozaj pomohli. Keď je človeku ťažko, tak pomáha si to priznať a vypýtať si pomoc. To je najdôležitejšia vec, ktorú treba spraviť.

Pomáha aj vyhľadať psychologickú pomoc, samozrejme. Ale ak si to niekto nemôže finančne dovoliť, čo veľa ľudí nemôže, sú rôzne cesty, poradne, prípadne sa treba informovať u kamarátov. Môže pomôcť už len to, že sa vyrozprávate niekomu, kto vám je blízky. Podľa mňa je v poriadku ozvať sa tej osobe. Mne to napríklad naposledy veľmi, veľmi pomohlo.

Je pre vás ľahké v tom stave priznať, že potrebujete pomoc, alebo sa musíte premáhať?

Podľa mňa všeobecne nie je ľahké priznať, že ste zraniteľný a že vám je ťažko. Tam sme ešte stále úplne nedospeli. Môžeme sa cítiť aj zle a nemusíme sa tváriť, že sme najväčší majstri sveta. Je to extrémne ťažké, ale pokiaľ sa k tomu dostanete, vypýtate si pomoc a tá osoba na to reaguje pozitívne, tak to je pre mňa v podstate najlepšie. Nič lepšie pre mňa v tej situácií neexistovalo. Napísala som blízkemu človeku, že je mi veľmi ťažko a potrebujem len objať. A tá osoba mi napísala, že príde. To pre mňa vtedy bolo veľmi, veľmi dôležité.

Posledný rok verejne rozprávate o tom, čo sa stalo, šírite osvetu, chodíte na diskusie a dávate médiám rozhovory, v ktorých sa neustále vraciate k tej udalosti. Prvé rozhovory po útoku ste poskytli, aby ste vyvrátili nepravdivé informácie v médiách. Napríklad, že dôvodom útoku bola nejaká milenecká hádka. Už dlho sa vie, ako to naozaj bolo, a že zabíjala nenávisť. Prečo ste sa sa v tom rozhodli pokračovať?

Síce sme vyvrátili nepravdivé informácie, ale stále sme sa nedopracovali k tomu, aby sa zmenili zákony, stále nemáme rovnaké práva. Máme len povinnosti, nemáme práva. Chvíľu po útoku to vyzeralo celkom ružovo, za LGBTI+ komunitu sa postavili aj nejakí politici a političky, aj rôzne osobnosti a mali sme aspoň nejakú nádej.

Potom sa to však celé pretavilo do averzie a nenávisti. Pre mňa je to veľmi zvláštne, pretože umreli dvaja ľudia a neviem, čo sa na tom nedá pochopiť a prečo ľudia potrebujú šíriť nenávisť. Preto stále pokračujem v diskusiách a v šírení osvety. Už od začiatku som počúvala veľa pozitívnych príbehov od mojich kamarátov, že poslali nejaký článok svojim rodičom alebo známym, prípadne, že niekto sám objavil článok a buď mi napísali, alebo keď ma stretli, tak mi povedali, že im moje slová aj spôsob, akým o téme hovorím, otvorili oči. Preto v tom pokračujem.

Hovoríte, že prvý mesiac po útoku to vyzeralo tak, že sa možno niečo zmení. Kedy ste si uvedomili alebo pochopili, že to nebude také ľahké? Že zmena nepríde tak skoro?

Myslím, že takto som nad tým nikdy neuvažovala. Ja som večný optimista a stále som mala nádej, že čím viac energie do toho dáme, tým skôr možno začneme presviedčať tých ľudí, že aj my sme len ľudia. Síce sa to zatiaľ nestalo, ale treba na to ísť postupne.

Nemali ste na začiatku obavy, že neustálym vracaním sa k tomu večeru budete v sebe ďalej živiť traumu? Alebo je to, naopak, terapeutické?

Je to terapeutické, ja som s odstupom času pochopila, že rozprávať o tom mi pomáha viac, ako keď to v sebe dusím. Podľa mňa to je pochopiteľné, každému, komu je ťažko, pomôže, ak to zo seba dostane. Platí to aj pri bežných situáciách, nielen pri niečom traumatizujúcom. Mne to pomohlo, hlavne tá časť, že som mohla povedať, ako to naozaj bolo.

Povedali by ste, že to je práve to, čo vám pomohlo sa s tým vyrovnať? Alebo dá sa povedať, že ste sa s tým dokázali vyrovnať?

S tým vyrovnaním sa to nie je úplne jednoduché, pretože ide o psychiku, ale aj o fyzické zdravie. Ja som sa snažila, ale veľakrát to skrachovalo. Napríklad v situáciách, keď som kráčala a zrazu som musela zastať, pretože ma tak začala bolieť noha, že som nemohla ísť ďalej. Musíte počkať a až potom pokračovať.

Aj keď sa človek snaží, aj keď sa o tom s ľuďmi rozpráva, tak keď vám bolo ublížené fyzicky aj psychicky, a tie veci sú navzájom prepojené, tak je to extrémne náročná cesta.

Nie je tam žiaden balans. Môže byť, že vám je jeden deň psychicky naozaj fajn, chcete sa postaviť z postele, ale polhodinu nemôžete normálne chodiť, pretože noha proste protestuje.

Ako sa vám hojí noha? Spomínate kúpele, tie vám pomohli aj psychicky, aj fyzicky. A ako ste na tom teraz?

Z môjho pohľadu oveľa lepšie, ako keď som tam išla. Ozaj to pomohlo. Bol to mesiac intenzívnej liečby, rehabilitácie, kúpeľnej liečby, vodoliečby a tak ďalej. Nebolí ma už každý jeden pohyb. Myslím, že to bolo v utorok, keď som si bola zabehať a prvýkrát som si mohla povedať, že som aj behala, že to naozaj išlo.

Pre mňa to bol jeden z tých momentov, keď sa mi psychicky naozaj diametrálne polepšilo. Behávala som aj pred útokom a zrazu sa to nedalo. Bolo to ťažké. Snažila som sa, ale príšerne to bolelo a teraz sa zdá, že to bude dobré.

Vyzerá to tak, že tej bolesti sa raz úplne zbavíte?

Určite nie. Nemyslím si. Ľudia, ktorí mali podobné zákroky, to stále cítia aj pri zmene počasia. Treba s tým pracovať, neprestať cvičiť a veriť, že to bude lepšie. Už chodím viac-menej rovno, čo je pre mňa super. Už to ani tak veľmi nebolí. Nejem ani tabletky na bolesť. Snažím sa nájsť balans, aby som nemusela stále utlmovať bolesť a aby som dokázala fungovať normálne. Šport pomáha.

Majiteľ Teplárne Roman Samotný povedal, že si naivne myslel, že po útoku dajú politici LGBTI+ ľuďom pokoj. Tento rok sa ukázalo, že mnohé strany neváhali zneužiť tému LGBTI+ ľudí na predvolebnú kampaň. Vás to prekvapilo?

Neviem, či prekvapilo, ale skôr to bolelo. Keď som videla rôzne bilbordy, prípadne som počula nejaké vyjadrenia, tak prvé veci, ktoré mi išli hlavou, boli: Povedali by toto isté, keby tam o život prišlo ich dieťa, ich blízky, niekto z ich rodiny? Dali by si toto na bilbord? Zriekli by sa vlastného dieťaťa? Ja viem, že aj také veci sa, žiaľ, dejú v LGBTI+ komunite. Tí politici naozaj môžu byť radi, že neprišli o niekoho blízkeho. Tak isto môžu byť radi, že im niekoho nezastrelili pred očami. Bilbordy boli pre mňa extrémne bolestivé, vyjadrenia ešte viac. Keď niečo také počujete, pichne vás pri srdci, ako keď sa stane niečo veľmi zlé. Toto sa mi deje, keď čítam tie antikampane a nenávistné komentáre, ktorým sa snažím vyhýbať, ale niekedy to prosto nejde. Čiže mňa to neprekvapilo, ale bolelo.

Po voľbách sú mnohí ľudia sklamaní. Vyhrážajú sa, že odídu zo Slovenska alebo že sa už nevrátia. Ako vnímate výsledok volieb vy?

Ja zatiaľ nerobím katastrofické scenáre. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Samozrejme, nie som nadšená z výsledku volieb, to áno, ale uvidíme. Stále verím, že to nedopadne až tak hrozne.

Nechystáte sa odísť?

Nechystám sa odísť.

Predseda KDH Milan Majerský pred voľbami aj po nich viackrát povedal, že pri rokovaniach o zložení vlády sú pre nich registrované partnerstvá neprípustné. Ako hodnotíte, že rok po vraždách nakreslil Majerský červenú čiaru práve okolo zrovnoprávnenia LGBTI+ ľudí?

Myslím, že sa nebudem vyjadrovať k pánovi Majerskému. Ja som sa vyjadrila, keď povedal to, čo nemal povedať. Určite nie sme žiadna pliaga a nemyslím si, že jeho vyjadrenia sú pekné. Môže si myslieť čokoľvek, ale označiť ľudí za pliagu nie. Nechcem sa k nemu vyjadrovať, pretože tie slová veľmi boleli.

Ste veriaca, zmenilo sa za posledný rok niečo na vašom vzťahu k vašej viere alebo k cirkvi?

Nezmenilo, môj vzťah je stále taký istý, pretože ja verím v Boha, ktorý má rád všetkých, a stále nerozumiem nenávisti, ktorú produkujú niektorí kresťania, pretože majú produkovať lásku. Pokiaľ dobre viem, je to úplne jednoduché, hovorí sa tomu ži a nechaj žiť. To je pre mňa najdôležitejšia vec v živote. A po tom, čo sa stalo, ešte dôležitejšia. Keby sa týmto riadili, mali by sme sa všetci oveľa lepšie.

Po útoku vám pomohla psychologická pomoc aj vaši blízki. Bola vám oporou aj vaša viera?

Chvíľu po útoku to stagnovalo, ako keby som stratila nejakú svoju nádej vo viere, bolo to ťažké. Trvalo možno iba nejaké dva, tri, štyri dni, kým sa to celé utriaslo a potom to bolo v poriadku. Bola to taká malá kríza. Pripisujem to však aj tomu, že som bola v narkóze, brala som lieky, mala som bolesti a tak ďalej. Čiže svoju energiu som sústredila viac do prežitia a vstrebania toho, čo sa stalo, než do nejakých iných vecí.

Pochádzate z Kremnice a vy aj vaša mama ste hovorili, že po útoku ste sa stretli s veľkou podporou a aj s nejakými svojskými otázkami. Hovorili ste, že ľudia vás zastavovali na ulici, rozprávali ste sa a pýtali sa vás. Aký to bol pocit, že chceli vedieť o vašom živote a ako sa máte?

Kremnica je veľmi malé mesto a tam sa v podstate pozná každý s každým. Aj za bežných okolností, keď idem von, tak sa minimálne stretnem s niekým, koho poznám. Teraz sa to dialo, samozrejme, vo väčšej miere, pretože vedeli, čo sa deje, ale bolo to milé. Drvivá väčšina ľudí len chcela povedať, že držíme s vami, že nesúhlasia s tými antikampaňami a podobne. Chceli povedať, že nás budú podporovať, a to bolo milé. Veľa z tých ľudí dokonca hovorilo príbehy, že oni tiež poznajú niekoho z LGBTI+ komunity. Boli naozaj súdržní. Ja som sa v Kremnici nestretla ani s jednou negatívnou reakciou za celý ten čas, čo bolo pre mňa aj celkom prekvapivé. Zároveň to bolo veľmi milé a povzbudzujúce. Napríklad aj moji susedia, ktorí sú všetci starší, boli podporní a veľmi milí.

Keď ste sa vrátili do Kremnice ako verejne známa osoba, stávalo sa vám pred voľbami, že sa ľudia pýtali, koho majú voliť, alebo sa s vami rozprávali o politike?

Ani nie. Ja netrávim až tak veľa času priamo v Kremnici, aj keď chodím k našim, tak chodím na chalupu vedľa Kremnice, čiže málokedy chodím po samotnom meste. Niektorí ľudia sa pýtali tak všeobecne koho voliť, ale nielen Kremničania. Nebavila som sa s niekým z Kremnice, koho by mal voliť.

V parlamentných voľbách 2016 v Kremnici vyhral Smer. V roku 2020 tam vyhralo OĽaNO a Smer bol druhý. V týchto voľbách už dalo najviac Kremničanov a Kremničaniek hlas Progresívnemu Slovensku. Ako to vnímate?

Vážne ma to prekvapilo, ale veľmi príjemne, že naozaj volili progresívcov. Ja som veľmi vďačná, že to takto dopadlo.

Myslíte si, že na tom máte nejakú malú zásluhu?

Ťažko povedať, napadlo mi to. Však ma videli s tými barlami chodiť po meste a poznajú ma, veď sme naozaj malé mesto. Nedovolím si tvrdiť, že áno, ale napadlo mi to.

Nie je pre vás občas vyčerpávajúce vysvetľovať ľuďom veci, ktoré sú pre vás a pre vaše okolie samozrejmé, alebo hovoriť v médiách dookola to isté?

Ani nie. Je to vyčerpávajúce len v prípade, keď je človek, ktorý sa začne so mnou rozprávať, negatívne naladený a chce ma presvedčiť o svojej pravde. Vtedy tomu dávam vždy stopku s tým, že nebudeme sa ďalej baviť. Jednoducho, ja mám svoj názor, on má svoj názor a koniec. Ak sú to ľudia, ktorí len nerozumejú danej problematike, nechápu transrodových ľudí, nevedia, prečo sa takto niekto môže cítiť, nevedia, kto sú nebinárne osoby a tak ďalej, a chcú sa o tom informovať, lebo to nechápu, tak to pre mňa nie je vyčerpávajúce. Ja to beriem ako veľké plus, pretože práve toto je ten druh osvety, do ktorej keď sa pustíte, tak tí ľudia vás aspoň chcú pochopiť, aspoň sa niekam posúvame.

Máte nejaké tipy, ako sa o tom s ľuďmi rozprávať? Musí byť základom to, že ten človek je tomu otvorený a on alebo ona za vami prídu so záujmom sa konštruktívne rozprávať?

Určite odporúčam nehádať sa s niekým, kto má iný názor. To nerobím. Ja ho vždy akceptujem. Aj keď niekto povedal, že volil inú stranu ako ja, tak som povedala OK a nepokračovali sme. Určite si treba vypočuť aj tú druhú stranu a viesť diskusiu.

Nie je to také, že poďme sa tu teraz medzi sebou hádať a presviedčať sa o pravde, veľakrát sa stávajú situácie, že niekto to hneď v tom danom momente nepochopí, musí to vstrebať a až potom príde, že si niečo sám pozrel aj naštudoval a tak ďalej. Vypočul si nejaký podcast a zrazu mal na to iný pohľad. Treba ľuďom dať šancu a priestor, aj keď sú možno na začiatku nastavení negativisticky. Jednoducho dať ľuďom šancu, to je všetko.

Dokedy myslíte, že budete šíriť osvetu?

Ja som dúfala, že rok po útoku na Tepláreň budeme oslavovať nejaký úspech, že sa podarilo konečne niečo dobré a konečne môžeme aj my mať nejaké práva, lebo sme ľudia. Nemyslela som si, že to dopadne takto, ako to dopadlo. Nič sa nepohlo. Útoky sa zvýšili a je pre mňa veľmi, veľmi smutné, že teraz, keď sa rozprávam s kamarátmi, tak mnohí zažili homofóbne útoky. Niekto po nich pokrikoval a veľa z nich sa opäť bojí chodiť po ulici, čo podľa mňa nie je v poriadku.

Ako to máte vy? Bojíte sa ísť po ulici?

Mne to trošku v tých kúpeľoch v Bojniciach pomohlo, že som teraz v pohode, ale nemôžem povedať, že úplne. Ale to asi nie je  nikto. Prosto nikdy neviete, čo sa môže stať, kto môže oproti vám kráčať na ulici. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. V júli a v auguste ma najviac chytali panické záchvaty a nebolo mi vonku príjemne. Naozaj som sa bála. Bolo to hrozné, pretože to neviete ovplyvniť. Išiel oproti mne človek v tmavej uličke, a keď mal ešte náhodou kapucňu na hlave, tak to bol pre mňa katastrofický scenár, že som sa naozaj musela otáčať, či sa náhodou neotočil on.

Našťastie mi podľa mňa pomohli tie kúpele, to, že som bola mimo Bratislavy. Mohla som sa tam v noci pokojne prejsť po areáli. Po návrate zatiaľ nemám pocit nebezpečenstva a dúfam, že sa ani nevráti, pretože to bolo naozaj veľmi nepríjemné. Neželám to nikomu. Necítiť sa bezpečne ísť von o ôsmej, keď je tma, nie je v poriadku a nepramení to z toho, že si za to môžem ja. Pramení to z toho, čo robí spoločnosť, teda niektorí ľudia v spoločnosti.

Rozmýšľali ste nad tým, prečo ste mali také intenzívne pocity práve v júli a v auguste?

Absolútne neviem, vôbec. Sama som bola prekvapená z toho, prečo to práve vtedy začalo.

Výročie útoku je zároveň aj výročím vášho verejného coming-outu. V rozhovore pre SME ste povedali, že už tesne po tom, ako dorazili záchranári, ste mysleli na to, že to budú všetci vedieť. Predstavovali ste si predtým svoj verejný coming-out?

Keby sa nestalo to, čo sa stalo na Zámockej, tak nemám dôvod robiť verejný coming-out. Väčšina mojich blízkych ľudí to vedela. Vedeli to u mňa v práci, moja rodina aj kamaráti. Pre mňa to nebol celkom coming-out, pretože väčšina ľudí to vedela, ale bola to taká bodka za tým, pretože stále to nevedel úplne každý. Napriek tomu stále niektorí ľudia nepostrehli túto informáciu a mysleli si, že som hetero. Veľakrát som sa tým stretla.

Kedy ste urobili coming-out pred rodinu a pred blízkymi?

Niekedy na vysokej som im povedala, že som bisexuálka. Bolo to po tom, čo som skončila bakalára, asi som sa vtedy cítila bezpečne, že už som bakalár. Úplný coming-out som spravila niekedy po vysokej a nepamätám si presný dátum.

Ako to prijalo okolie?

Myslíte rodinu?

Rodinu a blízkych ľudí.

Nebrali to katastrofálne. Nevyhodili ma z domu a skôr to brali len ako informáciu. Drvivá väčšina kvír ľudí si prešla tým, že mali pred coming-outom heterosexuálny vzťah, ktorý by podľa niektorých ľudí mal mať každý, lebo len to je zdravé.

Možno si rodina myslela, že sa moja orientácia ešte zmení, veď som chodila aj s chalanmi. Je to ťažké, pretože ani rodičia nemali informácie o tom, čo všetko za tým je. Vedeli, že takí ľudia existujú, ale ešte nevedeli, že sa to týka aj priamo ich dieťaťa.

Keď som sa o tom bavila s maminou po Teplárni, tak som netušila, že ona si po mojom coming-oute hľadala nejaké informácie na internete, lebo mi to nikdy nepovedala. Tam môže komunikácia stagnovať, obe strany si myslia, že tá druhá to nechce rozoberať a nestretnú sa.

Podľa mňa je dobré, keď sa rodičia opýtajú dieťaťa, ako to je, a vedú s ním diskusiu. Ak dieťa tú tému aspoň trošku načrtne, asi chce, aby to rodič vedel. On si však môže myslieť, že dieťa ešte nie je úplne pripravené ísť hlbšie. Je to o vzájomnej diskusii a dôvere. Podľa mňa ľuďom pomôže, keď ich tak podržia rodičia.

Vždy je lepšie, keď sa rodičia spýtajú priamo svojho dieťaťa, keď majú otázky?

Určite áno.

Aké je to žiť už rok verejne a otvorene ako kvír osoba?

Mne to nijak nenabúralo život. Za mňa je to stále také, že nikto nevie, kto som a neberiem to tak, že som nejaká verejne známa osoba, aj keď mi to už viacero ľudí povedalo. Áno, stáva sa mi, že keď niekam idem a s niekým sa stretnem, tak oni vedia, kto som, ale ja ich nepoznám. To sú také veci, ktoré sa mi nikdy živote nestávali. Zrazu to bolo chvíľku čudné, ale neberiem to tak, že som verejne známa osoba a že by mi to nejak ovplyvnilo život. Stále normálne pracujem ako bežní smrteľníci.

Okrem toho chodíte vo voľnom čase do diskusií a médií. Útok podnietil viaceré známe osobnosti k tomu, aby urobili verejný coming-out. Napríklad hovorca prezidentky Martin Strižnec alebo moderátor Rastislav Illiev. Strižinec povedal, že to spravil, pretože v tom nechcel nechať Romana (Samotného) samotného. Mnohí kvír ľudia však stále nežijú otvorene, pretože vidia v politike nenávistné prejavy alebo sa boja reakcie svojich blízkych. Máte pre takýchto ľudí nejakú radu, uistenie alebo niečo, čo by ste chceli, aby vedeli?

Ako spraviť verejný coming-out?

Vy ste takisto nejaký čas žili s tým, že ani vaši rodičia nevedeli, že ste kvír. Čo by vám v tom čase pomohlo? V momente, keď ste si neboli istá, ako to povedať rodičom alebo blízkym, a nevedeli ste, ako to prijmú.

Ja som v tom čase potrebovala určite niekoho, kto mi by bol vzorom a povedal, že je v poriadku, ak sa takto cítim a som takýto človek. Ja som vtedy zvádzala vnútorný boj, že chcem byť hetero, lebo to je správne a to je jednoduchšie. Ale tie pocity prosto nedochádzali.

Na toto podľa mňa nie je absolútne žiaden návod. Istá som si len v tom, že až keď sa ten človek cíti komfortne a pripravený na to, že to chce povedať, či už verejne, rodine, alebo komukoľvek, tak až vtedy to má urobiť. Určite nie pod tlakom verejnosti. To neodporúčam, pretože ja naozaj verím, že veľa z tých ľudí by veľmi chcelo. Niektorým však možno ide o prácu, niektorí by možno naozaj stratili vzťah s rodičmi, aj keď už teraz ho nemajú úplne otvorený, keďže nie sú úplne úprimní o svojej sexuálnej orientácii, ale možno ho majú aspoň nejaký. Nie je na to návod, každý podľa toho, ako to sám cíti.

Čo to pre vás ako kvír človeka znamená, keď spraví nejaká verejná osoba coming-out?

Cítim vďačnosť, keď to niekto urobí, pretože je to ďalší človek, ktorý môže byť pre niekoho vzorom. Môže nastať situácia, že verejná osoba spraví coming-out a má ju ako svoj veľký vzor niekto, kto je z kvír komunity, má nejakých 12, 13, 14 rokov a z nejakého dôvodu to nechce povedať okoliu a zrazu mu táto osoba dodá odvahu. V týchto prípadoch je veľmi super, keď sa takto rozhodnú.

Ako môžu podľa vás najlepšie pomôcť heterosexuálni a cisrodoví ľudia, ktorým nie je jedno, že LGBTI+ ľudia nemajú rovnaké práva?

Každý, ako chce. Na toto takisto nie je návod. Keď niekto verejne vyhlasuje, že nie je proti LGBTI+ komunite, je s nami a verejne to propaguje aj na internete, prípadne príde do nejakej diskusie, to je veľká pomoc.

Väčšinou sú to ľudia, ktorí sú hetero, majú rodinu, deti a možno aj nejakých svojich fanúšikov, ktorí ich majú radi a často im to otvorí oči. Povedia si: túto osobu sledujem, poznám a je to dobrá osoba, tak teda aj títo LGBTI+ ľudia budú asi dobrí. Žiaľ, tu sa začali diať aj také veci, že to tí ľudia úplné nepobrali a útočia naspäť na tých, ktorí sú hetero, sú verejne známi a podporujú kvír práva.

To ma veľmi mrzí, pretože ja si každú jednu podporu od týchto ľudí nesmierne vážim a a oni sa v podstate stali pre to terčom útokov, nechutných komentárov, hnusných správ, dokonca im prajú smrť ich detí a podobne. Často im to prajú ľudia, ktorí majú takisto deti na svojich na fotkách na profiloch. Za mňa je veľká odvaha, keď sa niekto rozhodne teraz podporovať LGBTI+ ľudí. Pretože sú hetero, žijú ten život „správne“ a nie je tu voči nim hrozba, ale aj tak sa rozhodnú ísť zo svojej komfortnej zóny, aby pomohli menšine.