Ako znel štart rakety pri prvom lete na Mesiac? Chceli sme spraviť najpresnejšiu štartovaciu scénu v dejinách, vraví režisér Apolla 11

Denník N sa rozprával s americkým režisérom Toddom Millerom o jeho dokumente Apollo 11 (2019). Filmár prišiel na Slovensko, aby propagoval medzinárodný festival vedy, umenia a hudby Starmus, ktorý sa v Bratislave uskutoční v máji 2024.

Film Apollo 11 približuje celú misiu Apollo 11 z roku 1969 od štartu cez pristátie na Mesiaci až po návrat astronautov Neila Armstronga, Buzza Aldrina a Michaela Collinsa späť na Zem.

Dokument je výnimočný tým, že je poskladaný z autentických zvukových a obrazových záznamov a dej v ňom neposúva žiaden rozprávač alebo rozhovory nakrútené dodatočne. Obsahuje zvukové záznamy a filmy, ktoré boli takmer 50 rokov uložené v archíve a mnohé z nich nikto nevidel ani nepočul. Filmári si vypočuli až 11-tisíc hodín zvuku.

V rozhovore sa dočítate aj:

• ako filmári zisťovali zvuk alarmov, ktoré sa spustili počas pristávania lunárneho modulu na Mesiac a mohli ohroziť celú misiu;
• prečo filmári odčítavali letovým inžinierom zo Strediska riadenia vesmírnych letov z pier, keď k obrazu pridávali zvuk;
• aký presný je film z vedeckého hľadiska a ktoré scény filmu si režisér cení najviac.

Na začiatku vašej práce na dokumente Apollo 11 bol e-mail, ktorý ste dostali od archivára z národného archívu, že v ňom majú kopu veľkoformátových filmov z misie Apollo 11, ale netušia, čo je na nich. Ako je možné, že sa po celé desaťročia o tie filmy nikto nezaujímal?

Muž, o ktorom hovoríte, sa volá Dan Rooney. Predtým sme spolupracovali na krátkom filme o Apolle 17. Ohromila ma kvalita záberov, ktoré sme od neho dostali. Keď sme začali pracovať na Apolle 11, Danovi som povedal, že chcem úplne všetko, čo súvisí s misiou. Do národného archívu sme podali žiadosť, že chceme nielen všetok materiál natočený vo formáte 16 a 35 milimetrov, ale aj všetky fotografie a zvukové záznamy, ktoré sa týkali misie. V tom čase som si myslel, že dostaneme len to, čo už videli ostatní. Aj tak by to bolo dôležité, lebo sme chceli zvýšiť kvalitu toho materiálu.

Na rozdiel od predošlého filmu o Apolle 17 sme mali k dispozícii skener, ktorý o svetelné roky predbehol akúkoľvek inú technológiu dostupnú v tom čase. Išlo o prototyp a povedal som si, že toto je perfektný projekt, na ktorom ho možno vyskúšať.

Trailer filmu Apollo 11. Zdroj – NEON/YouTube

Ten e-mail, ktorý ste spomínali, prišiel ako odpoveď na moju žiadosť zaslanú do národného archívu. Niekde uprostred sa spomínalo, že by mali existovať aj veľkoformátové filmy, čiže väčšie ako 35-milimetrové. V tom čase vedeli v archíve o zhruba 60 kotúčoch filmu, na ktorých bolo označenie, že sú vo formáte 65 a 70 milimetrov. Ale nevedelo sa, čo je na nich. Bolo na nich napísané len „Apollo 11“.

Nejaké kotúče nám poslali na skúšku do nášho postprodukčného zariadenia na Manhattane. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme uvideli prvé zábery. Boli neskutočné. Boli na nich astronauti, ako sa obliekajú do skafandrov a pripravujú sa na misiu, či záznam zo štartu. Tým sa začala takmer dvojročná práca na digitalizácii celého materiálu.

Ako si vysvetľujete, že sa o ten materiál takmer polstoročie nikto nezaujímal?

K dispozícii nebol efektívny spôsob, ako tie filmy digitalizovať. NASA chcela misiu zachovať v čo najvyššej kvalite. Preto využili štúdiá Technicoloru na Floride, kde dokumentovali mnohé misie Apollo s využitím veľkoformátových kamier. Misiu Apollo 11 natáčal filmár Francis Thompson, ktorý neskôr produkoval dokument Moonwalk One o misii Apollo 11. NASA teda použila profesionálnych filmárov a kameramanov, aby zachytila priebeh misie.

Práca s veľkým formátom dá zabrať. Theo Kamecke, režisér spomínaného filmu Moonwalk One, si to veľmi rýchlo uvedomil, keď dával dokopy svoj dokument. Niektoré pozemné zábery zo štartu, ktoré sa natáčali vo formáte 70 milimetrov, preto preniesli na menší formát 35 milimetrov. Moonwalk One tak v roku 1971 vyšiel vo formáte 35 milimetrov. Zábery vo formáte 70 milimetrov sa „odložili“, lebo si nikto nemyslel, že budú niekedy potrebné.

Časom sa kotúče z misie Apollo 11 dostali do národného archívu. V Spojených štátoch ide o konečné úložisko pre všetky vládne záznamy. Tam skončí všetko – či je to nejaký dokument, alebo veľkoformátový filmový kotúč. Humorne ho prirovnávam k obrovskému skladu z poslednej scény Dobyvateľov stratenej archy, filmu o Indianovi Jonesovi.

Náš dokument je aj príbehom o schopnostiach archivárov, ktorí filmy z misie zachovali vo vynikajúcom stave. Takmer 50 rokov boli kotúče uložené v klimatizovanom priestore, kým sme neprišli my. Nikto pred nami nikdy nežiadal všetok materiál. My sme boli prví. Ani archivári nevedeli, čo je na kotúčoch. Našou výhodou bolo, že sme na digitalizáciu použili prelomový skener. Ak by sme použili štandardnú technológiu, oskenovať všetko by nám trvalo asi šesť rokov. My sme to skrátili asi na šesť mesiacov.

Ako ste si získali dôveru NASA a ďalších, ak ste pracovali s takým vzácnym materiálom?

Súvisí to s predošlým filmom o Apolle 17. V NASA ho veľmi dobre prijali a my sme získali ich dôveru. Film si získal veľkú fanúšikovskú základňu medzi inžiniermi NASA, v Stredisku riadenia vesmírnych letov aj v komunikačnom oddelení agentúry.

Keď sa povie NASA, ľudia si predstavia obrovskú organizáciu, no v skutočnosti v nej rozhodnutia robí len veľmi málo ľudí. Jedným z nich je Bert Ulrich, ktorý má na starosti oddelenie zábavy. Či robíte Marťana, Apollo 11, alebo dokument pre History Channel či Discovery, nemôžete ho obísť. Ročne sa v jeho kancelárii zaoberajú stovkami, možno tisíckami projektov. Preto sa môže stať, že sa ocitnete bokom.

Prečo neodmietli aj vás?

Náš projekt prišiel s niečím novým. Vedeli sme, že chceme premietať vo formáte IMAX. Do filmu sme nechceli robiť žiadne rozhovory a nepotreboval som prístup k žiadnym astronautom. Film som chcel spraviť tak, aby ste sa cítili ako povestná mucha na stene a zážitok ste mali z prvej ruky. Takú požiadavku predtým nemali. Naklonili sme si ich tým, že sme príbeh chceli vyrozprávať trochu inak.

Vedeli, že nie sme filmári, ktorí chcú dokument spraviť za mesiac. Chceli sme od nich úplne všetko. Povedali: „Naozaj všetko?“ Odpovedali sme: „Áno, chceme všetko.“ Vyrobiť film nám trvalo roky. Začali sme na konci roku 2016 a premiéra bola na festivale Sundance v roku 2019. Na filme sme pracovali aj potom. Vrátili sme sa do štúdia a robili sme ešte dokončovacie práce. Do premiéry vo formáte IMAX boli len štyri týždne.

Konzultovali ste prácu na filme s Buzzom Aldrinom, Michaelom Collinsom – astronautmi misie Apollo 11, ktorí v tom čase žili – a ich rodinami?

Jedným z potešení môjho života bola práca s nimi. Pôvodne som to nechcel, lebo som nechcel, aby vplývali na moju tvorbu. Videl som mnoho dokumentárnych filmov, v ktorých vystupovali, a prečítal som všetky ich knihy. Kniha Carrying the Fire od Michaela Collinsa je najlepšia kniha o astronautike, aká bola kedy napísaná. Bol som extrémne zanietený, bol som „über nerd“ a trošku snobsky som si myslel, že už všetko viem. Čo nové mi už len môžu povedať?

Keď sme objavili 70-milimetrový formát, vedeli sme, že to musíme držať v tajnosti. Ale zároveň som vedel, že to musia vidieť synovia Neila Armstronga Mark a Rick. Žiaľ, Neil zomrel v roku 2012. Tak som za nimi letel do Cincinnati v Ohiu, kde žijú, a ukázal som im nejaké filmové záznamy.

Nesmierne nám pomohli. Kládli sme si napríklad otázku, aký zvuk vydáva raketa Saturn 5 na štarte, keď ste tam. Naším cieľom bolo spraviť najpresnejšiu štartovaciu scénu v dejinách. Spolu s Michaelom Collinsom sme Marka a Ricka pozvali do sály IMAX v Národnom múzeu letectva a kozmonautiky, kde sme mali skúšobné premietanie prvých dvadsiatich minút filmu. Okrem nich tam bol aj autor hudby, zvukoví technici a ďalší technickí pracovníci či odborníci na digitalizáciu. Chceli sme vedieť, či to máme správne. Bol som strašne nervózny.

Čo vám Michael Collins a Rick a Mark Armstrongovci povedali?

Nikdy na to nezabudnem. Pri premietaní sme poriadne zvýšili hlasitosť a celá sála sa otriasla. Michaela Collinsa som sa opýtal, čo si myslí o zvuku štartovacej scény. Odpovedal: „Myslím si, že to bolo skvelé, ale, sakra, ako o tom mám niečo vedieť, veď ja som bol vnútri lode!“ Všetci sa začali smiať.

Asi najlepšiu spätnú väzbu nám dali bratia Armstrongovci, hlavne Rick, ktorý bol v čase štartu dostatočne veľký na to, aby si ho pamätal. Videl viacero štartov programu Apollo a štart otca sledoval z lode na Banana River na myse Canaveral. Povedal: „Spodky máte v poriadku. Cítim to. Udrú vás do hrude. Ale ešte sú tam výšky, ktoré pripomínajú zvuk, ako keď sa robia pukance. V tom sa musíte ešte zlepšiť.“ So stiahnutým chvostom sme sa vrátili do štúdia. Pre náš zvukový tím išlo o veľkú výzvu. Hovorím „tím“, ale v skutočnosti išlo o zopár ľudí, hlavne Erica Milana.

V dokumente ste použili skutočné zvuky?

Sú to skutočné zvuky, do ktorých sme pridali to, čo astronauti, inžinieri a ďalší ľudia hovorili. Nekonečné hodiny sme strávili tým, aby štartovacia scéna bola v poriadku. Krátko pred premiérou na festivale Sundance prišiel Buzz (Aldrin – pozn. red.) do New Yorku a film sme mu premietli. Povedal, že to, čo videl, je najbližšie k tomu, čo zažil.

Našli sme zvukový záznam, ktorý predtým nikto nepočul. Buzz Aldrin na ňom opisoval korónu pri zatmení Slnka. O verzii, ktorú sme mu ukázali na veľkom plátne na Manhattane, povedal, že nevyzerá úplne vierohodne. Poradil nám, aby sme do scény pridali viac detailov. Tak sme to urobili. Napokon povedal, že to bolo maximálne presné, ako si to pamätá. To bolo skvelé.

Keď šiel film do kín, bolo mi nesmiernou cťou, že sa Buzz zúčastnil mnohých premietaní. V roku 2019 prišiel aj na festival Starmus do Zürichu. Oboch nás ocenili Medailou Stephena Hawkinga. Buzz ju dostal za „celoživotný prínos“. Premietanie v Zürichu bolo pre mňa veľmi náročné, lebo v hľadisku boli ľudia zo Strediska riadenia vesmírnych letov, ktorí film ešte nevideli. Bol tam aj Charlie Duke a ďalší astronauti z obdobia programu Apollo. Myslím, že ich bolo osem alebo deväť. Pamätám si, ako som bol v zákulisí s Rickom Armstrongom a hovoril som mu, že to asi nezvládnem a musím odísť. (smiech) Bol som veľmi nervózny, ale nakoniec to dopadlo skvele. Všetci ma veľmi podporili.

Zostaňme ešte pri zvukoch – počas pristávania lunárneho modulu Eagle sa spustili dva alarmy – 1202 a 1201. Ako ste vedeli, ako znejú?

Veľmi úzko sme spolupracovali s Billom Barrym, ktorý bol v tom čase hlavným historikom NASA. Okrem toho sme mali aj vlastného historika Roberta Pearlmana. Vždy keď sa objavili takéto typy otázok, oslovili sme oboch a dúfali sme, že nájdu správnu odpoveď. Na MIT (Massachusettský technický inštitút – pozn. red.) Bill našiel dokumenty, kde sa uvádzali presné tóny alarmov v kilohertzoch. Uvádzali, ako dlho alarm trval podľa toho, či išlo o hlavný alebo iný alarm. Zvuky sme prehrali Michaelovi Collinsovi a Buzzovi Aldrinovi a pýtali sme sa ich: „Takto zneli?“ Podľa ich odpovedí sme vedeli, že to máme správne.

Alarmy 1201 a 1202 sú spojené s príbehom mladého inžiniera Stevena Balesa. Keď sa spustili, bol to on, kto zachránil celú misiu. Pri troch rôznych príležitostiach, keď sa alarmy ozvali, povedal: „Môžeme pokračovať“ (v angl. „Ok to go“). Pritom sedel niekde v zadnej miestnosti (letový inžinier Steven Bales sedel v hlavnej sále a v zadnej miestnosti bol Jack Garman, s ktorým Bales incident konzultoval – pozn. red.). K dispozícii o tom nebola žiadna zvuková stopa. Všetky filmy v minulosti obsahovali len dva zvukové kanály – kanál veliteľa letu a kanál na komunikáciu s modulom. No nám sa podarilo dostať až k 60 zvukovým kanálom. Každý, kto mal slúchadlá, sa počas misie nahrával mikrofónom. V hlavnej miestnosti Strediska riadenia vesmírnych letov bolo 30 inžinierov. Každý z nich mal jednu zvukovú stopu. Ďalších 30 inžinierov bolo v zadnej miestnosti. Aj oni sa nahrávali. Medzi nimi bol aj Steven Bales.

Koľko hodín nahrávok ste mali?

Celkovo sme mali 11-tisíc hodín zvuku, ktorý sme si vypočuli. Pôvodná nahrávka nebola použiteľná. Najprv sme ju museli dostať do stavu, aby sme vôbec počuli, čo sa na nej hovorí a dávalo to zmysel. Za to vďačíme Benovi Feistovi. S jedným študentom vyvinul algoritmus, vďaka ktorému sme si celý záznam mohli zreteľne vypočuť a všetko prepísať. Toto nám zabralo väčšinu roka. Po tom, ako Ben dokončil prácu na našom filme, ho najala NASA, aby agregoval dátové systémy pre misie na Mars. Stále tam pracuje, je to neuveriteľný príbeh.

Tom Peterson, ktorý so mnou film produkoval, zodpovedal za to, aby v zázname našiel malé, ale kľúčové momenty misie, ktoré by sa nám hodili do filmu. Všetky záznamy misie sme prepísali a aktualizovali sme ich na historické účely. Takto sme našli slová o slnečnej koróne, vyjadrenia Steva Balesa alebo pieseň Mother Country od speváka Johna Stewarta. Vo filme ju Buzz Aldrin pustil pri návrate na Zem. Predtým ju ako záznam z misie nikto nepočul.

Vďaka záznamom, ktoré sme počuli, sme si urobili lepšiu predstavu aj o hierarchii velenia – aký veľký vplyv mali inžinieri zo zadnej miestnosti na tých v hlavnej miestnosti strediska. Bolo naozaj čarovné počúvať tie veci, pretože sme vedeli, že sme prví ľudia, ktorí ich počuli. Pociťoval som veľkú zodpovednosť, aby sme si dostatočne uctili všetko, čo sme počuli.

Ako ste zvuky spojili s obrazom?

Náš producent Stephen Slater mal leví podiel na synchronizácii všetkých záberov so zvukom. Na žiadnom zo záberov, ktoré sú vo filme, nebol synchronizovaný zvuk. Všetky zvuky, ktoré sú vo filme, sme museli pridať. Stephenovi trvalo celú večnosť, kým to urobil.

V riadiacom stredisku bolo niekoľko kamier. Počas deviatich dní trvania misie hľadal momenty, ktoré by mu prezradili, aký zvuk sa k nim hodí. Odčítal z pier. Bolo to šialené. Ak mal šťastie, kameraman pri natáčaní namieril kameru na hodiny – vďaka tomu mal Stephen predstavu, čo sa v danej chvíli hovorilo. Išli sme až tak ďaleko, že sme vedeli, čo mali ľudia v stredisku oblečené počas jednotlivých dní. Ak mal napríklad astronaut Bruce McCandless žltý rolák, vedeli sme, že je utorok. (smiech) Bola to najmä Stephenova zásluha, že sme to dali dokopy. Ja som jeho prácu len editoval – dostal som ju na stôl a mohol som vyberať, po čom siahnem a čo bude vo filme.

Aký presný je film z vedeckého hľadiska?

Povedal by som, že na 99 percent. Istá voľnosť sa na účely dramatizácie týka časovej osi. Vo filme je moment, keď hrá spomínaná pieseň Mother Country. Počas skutočnej misie ju Buzz Aldrin pustil noc pred zostupom na Mesiac. Dlho sme rozmýšľali, kam tú pasáž dať, a nakoniec sme sa rozhodli, že bude znieť pri návrate na Zem. V tej piesni sa spieva o prekonávaní prekážok a oslave toho, že ste zvládli výzvu, uspeli ste a došli ste až na koniec. Keď sa na to pozeráme spätne, išlo o jediné miesto, kam ju dať. Ale dlho sme to zvažovali.

Nekritizovali vás za to?

Ak sme použili veci z iných misií alebo iných častí programu Apollo, považoval som sa dôležité, aby to ľudia zistili a vedeli, že sme to urobili. Nič sme nechceli skrývať. Vychádzalo to z môjho priateľstva s Alom Reinertom, ktorý natočil For All Mankind (dokument o programe Apollo z roku 1989 – pozn. red.). Bohužiaľ, zomrel tesne pred premiérou Apolla 11. Film sme venovali aj Theovi Kameckému, ktorý spravil Moonwalk One. Ani on Apollo 11 nevidel, keďže zomrel pred jeho natočením.

Keď Al spravil For All Mankind, vždy mi hovoril, že krása programu Apollo spočíva v tom, že všetky misie vyzerajú rovnako a možno ich navzájom pospájať. (smiech) Vravel, že príbeh bude najlepší vtedy, ak sa rôzne misie spoja do jednej. Príbehu to iba prospeje a filmu to neuškodí. Čelil za to množstvu kritiky. Ale podľa mňa to bol geniálny ťah. Aby som to zhrnul – čo sa týka presnosti, sme nad 90 percent. A tam, kde sme boli voľnejší, všetko priznávame.

Jeden z najnapínavejších okamihov misie nastal, keď loď po štarte obiehala Zem a astronauti zapálili motory J-2, aby sa vydali na cestu k Mesiacu. Nie sú z toho žiadne zábery. Ale na predošlej misii natočili – bolo to z veliteľského modulu a vo formáte 60 milimetrov –, ako sa na druhom stupni rakety zapálili motory J-2 a modul sa od toho stupňa vzdialil. Tento materiál sme použili. Pri misii Apollo 11 by to vyzeralo úplne rovnako. Ale ak dávate pozor, musíte si klásť otázku, ako sa tam uprostred vesmíru mohla, do pekla, vznášať kamera, aby to celé natočila? No myslím si, že z historického hľadiska bolo dôležité dať to do filmu. Lebo niečo také mohli ľudia vidieť prvý raz.

Čo pristátie na Mesiaci znamenalo pre ľudstvo?

Myslím, že to bola najvýznamnejšia vec za posledných viac ako 100 rokov od čias bratov Wrightovcov, ktorí v Kitty Hawk v Severnej Karolíne vykonali prvý let lietadlom. Nemyslím si, že pristátie na Mesiaci je o mávaní vlajočkami a o tom, že „pozrite sa, čo sme dokázali“. Vždy keď sa pozriem na tie zábery z filmu, vyčaria mi úsmev na tvári. Milujem sledovať film s divákmi. Na konci máte pocit, že „sme jeden celok“.

Ľudia si myslia, že misia Apollo 11 bola len americkým úspechom. Tak to nie je. Prispeli k nej státisíce ľudí a okolo 30-tisíc spoločností po celom svete. Nemôžete povedať, že to bola len americká misia a misia NASA, lebo jej súčasťou boli ľudia na celom svete. Pol miliardy ľudí v televízii sledovalo, ako Neil Armstrong zostupoval po schodoch na mesačný povrch a vyriekol tie pamätné slová. Veta „poslať človeka na Mesiac“ nahradila „nič nie je nemožné“.

Podstatu celej misie vystihuje jedna fotka. Spravil ju Michael Collins z veliteľského modulu. Je na nej lunárny modul, ako sa približuje k Mesiacu, a za ním je Zem. Vďaka tej fotografii si uvedomíte, že každý človek, ktorý kedy žil, celé ľudstvo bolo a je na tej planéte. Je to kontrast jediného chlapíka za fotoaparátom, ktorý vyfotil lunárny modul s dvomi astronautmi a za nimi všetkých ľudí. Tá fotografia dáva všetko do kontextu. Je nabitá toľkými emóciami.

Mnohí to povedali v minulosti a hovorím to aj ja – ľudia si myslia, že na Mesiac sme išli, aby sme objavili Mesiac, no my sme vďaka misii objavili Zem. Tie fotografie vo vysokom rozlíšení, ktoré sa spravili na úžasných 70-milimetrových fotoaparátoch Hasselblad, ma nútia premýšľať o veciach. Sú to zábery našej modrej guľôčky (Blue Marble, odkaz na fotografiu Zeme z roku 1972, ktorá znázorňuje jej zraniteľnosť – pozn. red.). To je náš krehký domov. Tam sme a na tej guľôčke sa vznášame rozsiahlym vesmírom. Je to niečo výnimočné.

Ktoré scény alebo pasáže svojho dokumentu si ceníte najviac?

Ľudia hovoria o 70-milimetrových záberoch. Samozrejme, je úžasné vidieť ich po toľkých rokoch, ale ide len o zábery zo základne na Zemi. Zámerne som chcel, aby zábery z cesty na Mesiac neboli príliš dobré. Chcel som, aby ľudia mali pocit, že opúšťajú úžasnú planétu s úžasnými zábermi, ktoré spravili úžasné prístroje. Čím ďalej ste od Zeme, tým je kvalita záberov horšia. Získavajú istý chlad, ako keď ste na Mesiaci. Mesiac nie je priateľské miesto. Bez prístrojov a zariadení tam nemožno prežiť. Zábery, ktoré vidíte vo filme, nám pripomínajú, čo znamená byť človekom a čo znamená byť nažive.

Čo ste svojím dokumentom chceli povedať? Aký má odkaz?

Jeho hlavným posolstvom je, že ak sa všetci spojíme, môžeme dosiahnuť úžasné veci. Odvtedy sa podarilo mnoho skvelých vecí – na Marse máme rovery a lieta tam helikoptéra. Ale aj tak si myslím, že to, čo dosiahla misia Apollo 11 – keď ľudia pristáli na Mesiaci a prvý raz sa prechádzali po inom svete –, je niečo mimoriadne. S tým súvisí posolstvo filmu – keď sa všetci spoja, môžeme dosiahnuť veľké veci.

Inšpiroval film niekoho, aby sa stal vedcom či vedkyňou?

Dúfam, že áno. Stále ma prekvapuje, koľko mladých ľudí ho videlo. Urobili sme verziu pre vedecké centrá a múzeá, ktorá sa premietala dlhšie ako 90-minútová verzia určená pre kiná. Od mnohých ľudí som počul, ako film inšpiruje. Mám z toho dobrý pocit.