Denník N

Ako vláda plnila svoje programové vyhlásenie (s dôrazom na životné prostredie)?

Od rána do večera počúvame samochválu vlády, ako chráni našu prírodu, krajinu a životné prostredie. Čo ak je to v skutočnosti celkom inak a vláda sa aj v environmentálnej sfére správa podobne cynicky ako v iných oblastiach?

Autor je vedecký pracovník SAV, geograf, environmentalista a nezávislý poslanec NR SR

Pri tomto stručnom hodnotení budem vychádzať z môjho hodnotenia vládneho programu, s ktorým som vystúpil v parlamentnej rozprave začiatkom mája 2012. Citáty z tohto svojho vystúpenia uvádzam kurzívou.

Je málo pojmov a slovných spojení z domácej politicko-ideologickej hantírky i bruselského newspeaku, ktoré by sa vo vládnom programe nedali nájsť, ale ucelená vízia Slovenska 21. storočia sa mi v tej záplave slov akosi stráca.

Je to tak. Ucelenej vízie moderného Slovenska sme sa nielen v programovom vyhlásení, ale ani počas štyroch rokov pôsobenia tejto vlády nedočkali. Oveľa viac pripomínali skutočné priority vlády snahu obrazne i doslovne zabetónovať na Slovensku odvetvia a prístupy dávno prekonanej industriálnej éry. Namiesto vízie sme boli v zajatí ad hoc účelových rozhodnutí s dôrazom nie na ich reálny prínos pre spoločnosť a pre krajinu, ale na ich marketingovú prezentáciu a zúročenie. Vláda paušálne odmietala nielen konštruktívne návrhy opozície, ale takmer vôbec sa nezaujímala ani o podnety zo strany vedy a tretieho sektora.

Kapitola Životné prostredie (ŽP) je konštruovaná ako skladačka podľa jednotlivých zložiek životného prostredia, alebo, lepšie povedané, podľa jednotlivých rezortných sekcií, ktoré ich majú na starosti. Ale takmer úplne tu chýba syntetický, nadčasový pohľad, jednotiaca filozofia, hodnotové ukotvenie a ucelená víziu, bez ktorých sa príroda a životné prostredie koncepčne a účinne chrániť nedajú.

Tieto obavy sa plne potvrdili. Neraz „ľavá ruka nevedela, čo robí pravá“, napr. ochrana vôd vs ich nešetrné využívanie, či výstavba tzv. malých vodných elektrární vs ochrana riek a okolitej prírody. Namiesto účinnej ochrany prírody a krajiny, ako aj komplexnej starostlivosti o životné prostredie sme boli svedkami snahy o investovanie zdrojov (z veľkej časti z eurofondov) oveľa viac do tzv. sivej (teda betónovej) než do Bruselom preferovanej zelenej infraštruktúry. Aj napriek týmto nemalým investíciám sme  však ďaleko zaostali za záväzkami prechodného obdobia, ktoré sme vyrokovali pred naším vstupom do EÚ vo sfére kanalizácií a čistenia vôd. Naďalej zostávame aj európskymi outsidermi, čo sa týka separácie a recyklácie odpadov. Ochrana prírody a krajiny bola naďalej nútená ustupovať technokratickým záujmom, paradoxne neraz realizovaných či podporovaných samotným rezortom životného prostredia. Šéf rezortu taktiež pripomínal všetko možné, len nie ochranára či environmentalistu.

Vláda sľubuje v tejto oblasti nové zákony, aj keď niekedy by stačilo, keby sa tie jestvujúce nedevalvovali praxou výnimiek. Vládny záväzok by si zaslúžilo aj programové zvyšovanie právneho vedomia a vymožiteľnosti práva vo sfére potierania environmentálnej kriminality.

Nie ktoviečo. Žiadnych viditeľných zmien v prospech dodržiavania environmentálneho práva sme sa počas uplynulých štyroch rokov nedočkali. Vláda a ministerstvo ŽP zväčša nekonali ani vtedy, keď boli na porušovanie zákonov a predpisov opakovane upozornené. Naozaj nový je len zákon o odpadoch. To, či nová právna úprava prinesie zlepšenie situácie v tejto kritickej sfére, predstavujúcej ako environmentálnu, tak aj ekonomickú výzvu, ukáže až budúcnosť. Novela zákona o ochrane prírody priniesla viac škody ako úžitku, novela geologického zákona, ktorá mala zabrániť ťažbe uránu pri Košiciach, neprinútila ministerstvo hospodárstva zrušiť memorandum o spolupráci so zahraničnou ťažobnou firmou, ktorá chce urán ťažiť.

Ostatné novoprijaté novely zákonov zväčša znamenali povinnú transpozíciu európskych smerníc. Zmena ústavy v dôsledku zákazu vývozu vody bola oveľa viac marketingovým než praktickým či nevyhnutným krokom, alebo prejavom skutočných obáv o osud nášho vodného bohatstva. Celú túto „operáciu“ som oprávnene nazval fraškou. V skutočnosti ministerstvo ŽP odmietalo pri tvorbe vodnej politiky spolupracovať s nezávislou vedeckou a mimovládnou komunitou, za čo si vyslúžilo kritiku o. i. aj od verejnej ochrankyne práv.

Václav Havel, ešte ako český prezident, povedal, že zachovanie charakteru a ducha krajiny by malo byť naším prvoradým strategickým záujmom, ešte dôležitejším ako členstvo v NATO či EÚ. Zmienku o tom, ako chce vláda čeliť hrozivej devastácii a na druhej strane pustnutiu a chátraniu našej krajiny, som v jej programe nenašiel. A pritom údržba, ochrana, starostlivosť a zvyšovanie efektívnosti je perspektívnejšia rozvojová stratégia ako orientácia na veľké investičné projekty. Betón a kvantitatívny rast (všetkého vrátane dlhov) sú symboly prekonanej, industriálnej, éry. Sofistikovanosť, šetrnosť, rast kvality a aplikácia win-win stratégie dvojitých víťazstiev sú cestou k udržateľnejšej budúcnosti. Slovné spojenie „zelená ekonomika“ nestačí, ak ho nenaplníme konkrétnym obsahom, nástrojmi a opatreniami typu zelenej daňovej reformy, zeleného obstarávania a ďalších.

Krajina, jej ochrana a udržateľný manažment dopadli v uplynulom volebnom období veľmi zle: v legislatíve i praxi. V máločom došlo za uplynulých päť rokov k takému regresu ako práve tu. Kým ešte v októbri 2010 patrila na veľkej konferencii, venovanej 10. výročiu prijatia Európskeho dohovoru o krajine, slovenská delegácia k najaktívnejším i najpopulárnejším, dnes by ste už na ministerstve ťažko našli jediného človeka, ktorý by sa tejto problematike venoval systematicky. V rámci novely zákona o ochrane prírody a krajiny v r. 2013 bola ochrana charakteristického vzhľadu krajiny dokonca vypustená z cieľov zákona s tým, že problematiku krajiny bude riešiť samostatný zákon. K jeho schváleniu vo vláde a predloženiu do Národnej rady však nikdy nedošlo. K slovenskej krajine sme sa v uplynulých štyroch rokoch správali tak, ako keby Slovensko nebolo zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o krajine, ale dobytým nepriateľským územím. Akékoľvek návrhy na ňou samou sľubované „ozelenenie“ ekonomiky i celého spoločenského života II. vláda Roberta Fica počas celých štyroch rokov svojho pôsobenia vytrvalo odmietala.

Za zmienku stojí aj medzinárodný environmentálny kontext. Dlhodobo máme problém dodržiavať naše záväzky vo vzťahu k environ-normám a smerniciam EÚ, ako aj vo vzťahu ku globálnym dohovorom, ktoré sme sa zaviazali plniť. A to sa právom očakáva, že ako člen elitného klubu najvyspelejších krajín sveta budeme robiť aj niečo navyše. O pár týždňov sa koná svetový samit Rio+20 a ku koncu volebného obdobia by sa mala uskutočniť 8. paneurópska konferencia ministrov životného prostredia. To sú len dve z mnohých podujatí, voči ktorým by sme sa mohli a mali zachovať proaktívne a prichádzať s vlastnými pozitívnymi návrhmi a iniciatívami, ak nechceme zostať v role pasívneho hráča, outsidera či dokonca zlého chlapca.

Počas uplynulých štyroch rokov vládnutia jednofarebnej vlády pretrvávalo všetko možné, len nie  iniciovanie pozitívnych prístupov k riešeniu environmentálnych problémov na medzinárodnej scéne. Moja obava z mája 2012, že Slovensko zostane v role pasívneho hráča, outsidera či dokonca zlého chlapca, sa naplnila. Svedčí o tom o. i. lobovanie premiéra Fica za „environmentálne úľavy“ pre najväčších znečisťovateľov ovzdušia pôsobiacich na Slovensku, či vládna podpora neefektívnej a environmentálne škodlivej ťažby a energetického spracovania hnedého uhlia a lignitu na hornej Nitre, alebo ochota dovážať na Slovensko odpad zo zahraničia či naopak, vyvážať do zahraničia čo najviac environmentálne problematických automobilov.

Hovorí sa, že priorít by nemalo byť príliš veľa, lebo potom prestávajú byť prioritami. V energetike považuje vláda za prioritu prakticky všetko: od jadrových elektrární cez energiu z biomasy, vodné elektrárne až po energetické úspory a zvyšovanie efektívnosti. Poznajúc dlhodobé preferencie Smeru, však vieme, že tou hlavnou prioritou je preň jadrová energetika. V krajine, ktorá má v porovnaní s vyspelými krajinami niekoľkonásobne nižšiu energetickú efektívnosť v prepočte na jednotku vyprodukovaného HDP, by tou prioritou priorít malo jednoznačne byť zvyšovanie energetickej účinnosti v celom národnom hospodárstve. Je to cesta, ktorá znižuje našu závislosť od dovozu surovín, je šetrná voči životnému prostrediu a je schopná vygenerovať oveľa viac pracovných príležitostí ako jadrové elektrárne. Veľmi podobne by sa dalo hovoriť o vládnych prioritách vo sfére dopravy, stavebníctva, ťažby surovín a ďalších.

Smer zostal verný svojim tradičným energetickým prioritám: jadru a uhliu. Ustúpil od pochybnej podpory fotovoltaiky „na zelenej lúke“ z čias prvej vlády Roberta Fica, opatrne podporil zatepľovanie budov, ale nezastavil  výstavbu tzv. malých vodných elektrární na úkor riek a spaľovanie biomasy na úkor vzácnej zelene doviedol do alarmujúcich rozmerov. Inými slovami, keď už podpora obnoviteľných zdrojov, tak z toho najhoršieho konca.

Napríklad cestovný ruch uvádzaný bez prívlastku „k prírode a krajine šetrný“ môže predstavovať žiaducu formu rozvoja, ale aj pohromu typu Donovaly alebo Skalnaté či Štrbské pleso.

Slovenská realita uplynulých štyroch rokov bola, žiaľ, taká, že pohroma neregulovaného rozvoja cestovného ruchu typu Donovaly, Skalnaté a Štrbské pleso pokračovala. A to ešte vďaka patrí rozumnejším Poliakom, ktorí v referende odmietli poľsko-slovenskú kandidatúru na ZOH 2022. To by ešte len bolo ničenia prírody našich národných parkov s masívnou podporou štátu!

Po tom, čo zostalo z posledných zvyškov našich dosiaľ nevyťažených a nezdevastovaných lesov, sa veselo preháňali motocykle, motorové štvorkolky, terénne autá a snežné skútre, pričom vláda vytrvalo odmietala návrhy na ich reguláciu.

Ako jedného z protagonistov koncepcie trvalej udržateľnosti na Slovensku by ma mohlo tešiť časté používanie slovného spojenia „trvalo udržateľný“ v tomto dokumente. Na opatrnosť ma však nabáda už to, v koľkých kombináciách sa tento pojem vyskytuje: udržateľný i trvalo udržateľný rozvoj, trvalý a udržateľný rozvoj, až po kontradiktórny trvalo udržateľný (hospodársky) rast.

Prax uplynulých štyroch rokov ukázala, že moje obavy boli opodstatnené. Slovné spojenie „trvalo udržateľný rozvoj“ bolo pre vládu prázdne klišé, rada vlády pre trvalo udržateľný rozvoj nefungovala a napriek opakovaným urgenciám si vláda nesplnila ani len elementárnu povinnosť, ktorá jej vyplýva z platného uznesenia NR SR – predkladať každoročne k 31. 3. odpočet plnenia Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR do Národnej rady.

Problémom súčasnosti, ktorý sa však začal rodiť z našej ľahkomyseľnosti už dávno, je rastúci dlh a následná fatálna zadlženosť. Niežeby si to vláda neuvedomovala, ale málo pozornosti venuje tomu, že ten dlh sa prejavuje doslova všade, nielen vo sfére ekonomickej, ale aj vo sfére kultúrnej, environmentálnej, etickej a ďalších, kam by sme mohli bez obáv zaradiť všetky „nadstavbové“ oblasti: od zdravotníctva cez sociálnu sféru, kultúru, ochranu prírody a krajiny, šport, výchovu (vrátane environmentálnej), vzdelanie až po vedu – tam sme, čo sa týka deficitu prostriedkov, úplne na chvoste EÚ. Myslím si, že top prioritou najbližších volebných období by malo byť prekonanie tejto neudržateľnej rozvojovej paradigmy. Nedá sa to zo dňa na deň, ani z roka na rok, ale je nevyhnutné mať víziu, program a vykročiť tým správnym smerom. Lebo jedno je isté: žiaduci cieľ nedosiahneme, ak budeme kráčať smerom opačným.

Toto je oblasť, ktorý sa týka doslova každého. Na jednej strane je pravda, že deficit štátneho rozpočtu, návrh ktorého vláda každoročne predkladá do Národnej rady, mal klesajúcu tendenciu a bol podstatne nižší ako za prvej vlády Roberta Fica, keď život na dlh a rast zadlženosti Slovenska rástli raketovým tempom. Na druhej strane vyššie spomínané, tzv. „nadstavbové“ rezorty živorili naďalej a čo sa týka ich financovania a celkovej úrovne, naša pozícia na chvoste EÚ a OECD sa skôr ďalej posilnila, namiesto toho, aby sa zmenila k lepšiemu. Čo sa týka financovania vedy, vláda sa v návrhu rozpočtu SAV na roky 2015 – 2017 dokonca pokúsila znížiť tento už aj bez toho žobrácky rozpočet o 20 %, čo by malo na túto našu kľúčovú vedecko-výskumnú ustanovizeň doslova likvidačné účinky. Napokon, po opakovaných protestoch vedcov, sa podarilo dosiahnuť aspoň akú-takú stabilitu vo financovaní vedy, avšak na tej najnižšej mysliteľnej úrovni. Napriek tomu možno konštatovať, že vnútorný dlh vo sfére kultúrnej, environmentálnej a etickej naďalej narastal. Nielenže nedošlo k prekonaniu neudržateľnej rozvojovej paradigmy, ale došlo k jej ďalšiemu prehĺbeniu na všetkých frontoch: od priemyslu cez dopravu až po hospodárenie v lesoch či tzv. protipovodňovú ochranu.

Leitmotívom volebnej kampane Smeru-SD i celého programového vyhlásenia vlády sú ľudia a im sľubované istoty. Veľa sa vo vládnom programe hovorí aj o kvalitnom a efektívnom výkone štátnej správy a boji proti korupcii. Toto všetko nie je uskutočniteľné bez kvalitných, odborne zdatných a čestných ľudí v celej decíznej sfére. Preto som očakával, že autori programového vyhlásenia sa ospravedlnia ľuďom, ktorí boli v minulosti nútení – v rámci politických a iných čistiek – svoje posty opustiť, a prizve ich k spolupráci. Takúto pasáž som však v programe vlády nenašiel a, navyše, obsadzovanie vedúcich postov sa začína diať dosť zvláštnymi spôsobmi.

Nielenže k žiadnemu ospravedlneniu či prizvaniu k spolupráci nedošlo, ale napríklad spôsob obsadenia postu riaditeľa Vodohospodárskej výstavby, š. p. v zriaďovateľskej pôsobnosti MŽP SR, sa stal jedným zo symbolov pokútnych a netransparentných metód dosadzovania vedúcich pracovníkov do čela podnikov, na riadenie ktorých nemajú – okrem väzby na vládu – potrebné predpoklady. Napokon, toto konštatovanie platí aj o samotnom ministrovi.

Keď už hovoríme o personálnych otázkach: v programe sa miestami opatrne pripúšťa to, čo je v Európe považované za samozrejmosť, teda že životné prostredie je jeden z hlavných pilierov trvalo udržateľného rozvoja a malo byť jednou z top vládnych priorít. Ale kto to bude vo vláde garantovať, keď ani jeden člen vlády túto problematiku neštudoval, ani sa ňou nikdy systematicky nezaoberal? Je to niečo podobné, ako keby vo vedení ministerstva financií absentovali ekonómovia, na ministerstve spravodlivosti právnici a na ministerstve zahraničia diplomati.

Na Slovensku je to tak! Čím je environmentálna problematika dôležitejšia, tým menšia pozornosť sa jej venuje, a pomaly, ale iste je rezort životného prostredia len kanálom, ktorým pritekajú eurofondy. Pomaly sa stáva normou, že ministrom životného prostredia môže byť v tejto krajine ktokoľvek. Táto vláda to dotiahla do „dokonalosti“, keď ministrom životného prostredia, ktorý by mal chrániť prírodu, a teda aj lesy, sa stal veľkoobchodník s drevom (bližšie pozri môj príspevok Kvalifikácia: vreckový zlodej, Denník N, 19. 1. 2016).

Tým, že v programovom vyhlásení vlády sa dá nájsť takmer všetko, nechýba tam ani zmienka o mimovládnych organizáciách či občianskych združeniach. To, že medzi sociálnych partnerov vlády nepatria, sme sa dozvedeli hneď po voľbách, a preto neprekvapuje ani to, že podporu rozvoja občianskej spoločnosti nepovažuje vláda za svoju prioritu. Spomína sa tu síce, že vláda vytvorí post splnomocnenca vlády pre ľudské práva a občiansku spoločnosť. Nemusela by ho však ani vytvárať, pokiaľ by ten jestvujúci post nezrušila a jednoducho nadviazala na všetko pozitívne, čo v tejto sfére urobila predchádzajúca vláda. Lebo nech si už o vláde premiérky Ivety Radičovej myslíme čokoľvek, skutočnosťou zostane, že v tejto oblasti dosiahla niektoré pozoruhodné výsledky.

Je to tak. Jednofarebná vláda Roberta Fica a od vlády podľa názvu i z podstaty veci čo najmenej závislý tretí sektor či mimovládna sféra môžu buď koexistovať, či dokonca kooperovať na báze partnerských vzťahov, alebo sa môžu mať voči sebe ako oheň a voda. Uplynulé štyri roky pripomínajú skôr to druhé. Post ani úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti síce nezanikli, len sa z verejného povedomia postupne vytratili kamsi dostratena. Kým predtým túto problematiku gestoroval priamo jeden z podpredsedov vlády, počas tejto vlády gestorov striedala a pôsobila dojmom nechcene narodeného dieťaťa.

Záverom mi dovoľte povedať len toľko, že v diskutovanom programovom vyhlásení novej vlády som našiel celý rad pozitívnych zámerov a predsavzatí, ktoré sa však dajú realizovať veľmi rôznym spôsobom. Na Slovensku sa veľmi často stáva, že aj dobrý zámer vedie k nedobrému výsledku. Napokon, ani jedno z programových vyhlásení za uplynulých 22 rokov nebolo úplne zlé. V každom z nich sa našlo veľa pozitívneho. Problém bol v tom, ako sa zámery realizovali. Napríklad v programovom vyhlásení prvej vlády Roberta Fica v roku 2006 som napočítal 40 sľubov a zámerov týkajúcich sa životného prostredia.

Keď som však v roku 2010 robil analýzu ich plnenia, zistil som, že ani jeden z týchto zámerov sa uspokojivo nesplnil: Tatry sa z národného parku zmenili na lunapark, cez chránené územia európskeho významu sa začala stavať diaľnica, zo štátnej správy v životnom prostredí bola odídená veľká časť schopných a čestných ľudí a „zlatým klincom“ bolo zrušenie rezortu. V kom a čom mám vidieť záruku, že to bude tentoraz inak? Ľutujem, ale ani vládny program, ani environmentálna gramotnosť, skúsenosť a principiálnosť tých, ktorí budú v tejto veci rozhodovať, mi tú istotu nedávajú.

Rád sa však dám prekvapiť.

Čo k tomu dodať? Hádam len toľko, že k pozitívnemu prekvapeniu nedošlo. Áno, občas sa nejaká tá lastovička objavila, ale ako je známe, jedna lastovička jaro nenarobí.

 

Teraz najčítanejšie