Porozumenie je len prvý krok, kľúčové je prijatie, hovorí inscenácia Asperger vs. Wittgenstein

Autorka je scenáristka a psychologička

Divadlo Non.Garde vytvorilo autorskú inscenáciu o prežívaní ľudí s poruchami autistického spektra. Témou je najmä ich kontakt so svetom, hravý vhľad do spôsobu, akým uchopujú skutočnosť, v čom sa líši ich prežívanie a ako ich vnímaniu reality môžu porozumieť ostatní.

Autorský text sa opiera aj o životný príbeh rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina (1889 – 1951). Nadpriemerne inteligentného mysliteľa, ktorého stvárňuje Vlado Zboroň, je možné považovať za nediagnostikovaného vysokofunkčného autistu, akí a aké v spoločnosti štatisticky prevažujú. Venoval sa predovšetkým filozofickému skúmaniu jazyka ako nástroja komunikácie. Inscenácia nachádza východiská aj v jeho tézach o vzťahu mysle a jazyka. Komunikácia prostredníctvom jazyka je podľa neho kľúčovým zdrojom skúmania, lebo nám umožňuje sprostredkovať subjektívne dojmy a inokedy, naopak, výrazne abstraktné kategórie.

Inscenácia Asperger vs. Wittgenstein pracuje s obvyklou poetikou tvorcov divadla Non.Garde, ktorá sa pohybuje na pomedzí divadelnej formy a vizuálne pútavej performancie. Najbližšia repríza bude hosťovať hosťovať v Teatro Colorato v Bratislave.

Nestačí len porozumieť poruche

V prípade vysokofunkčného autizmu (používa sa preň aj termín Aspergerov syndróm) sú štandardné diagnostické kritériá len základom, nedokážu však opísať jedinečnosť prežívania.

Autistické spektrum sa totiž rozprestiera doširoka nielen kvantitatívne s množstvom charakteristických symptómov, ale aj kvalitatívne – definuje ho osobité myslenie a preciťovanie sveta naokolo, ktoré sa u ľudí na autistickom spektre môže výrazne líšiť. Moderný pohľad na diagnostiku autizmu teda nesmeruje len k porozumeniu poruche, ale najmä k porozumeniu a prijatiu konkrétneho prežívania človeka s autizmom.

Tvorcovia inscenácie sa rozhodli o vývinovej odlišnosti ľudí na autistickom spektre nielen hovoriť, no najmä sprostredkovať, ako by to mohlo vyzerať, keď sa do nich empaticky vcítime.

Herci a herečky sú veľmi dobre disponovaní k štylizácii rôznorodých postáv. Prudký strih zdôrazňuje vnútorné konflikty, ale i vonkajší dojem nevyspytateľnosti klinicko-spoločenského obrazu porúch autistického spektra.

Gertrud Mária Prikler ako mladá pacientka chrlí u psychológa jedným dychom svoj vlastný výklad diagnózy, vzápätí ako lekárka opisuje svoje zážitky so znecitlivením voči telesnej bolesti alebo ako utrápená, ale odolná mama na rodičovskej svojpomocnej skupine menuje pomalé, no konzistentné úspechy syna pri učení sa farieb.

Peter Kadlečík zosobňuje mentorských profesorov či suverénnych otcov, ktorí stavajú na aspektoch geniality svojich detí a potláčajú ostatné stránky, ktoré vzdelávanie detí s poruchami autistického spektra sťažujú. Inokedy vystupuje ako plachý muž, ktorý sa previnilo ospravedlňuje za svoju sociálnu nezručnosť.

Vlado Zboroň ako Ludwig Wittgenstein zanietene vysvetľuje filozofické teórie a súčasne pôsobí ako stratené bezmocné dieťa, ktoré sa uchýlilo pred vonkajším šikanujúcim svetom do azylu vysokej formy myslenia.

Celá škála emócií

Inscenácia tematizuje predovšetkým emocionálne a sociálne aspekty autizmu. Prežívanie ľudí s poruchou autistického spektra často intenzívne zahlcuje najmä ich samých, až potom ich okolie. Často je konfliktné a plné vnútorných paradoxov.

Príznačný je silný fókus, ba priam posadnutie vybranými činnosťami, záujmami či priamymi zdrojmi senzorických podnetov. Myseľ u ľudí s poruchami autistického spektra neraz prehlušuje vonkajšie dojmy. Nevedia sa sústrediť na to, čo ich bezprostredne obklopuje, a ocitajú sa v izolácii. Inokedy, naopak, priveľa podnetov zvonku paralyzuje uchopenie emócií, vyhľadávajú odklon od sveta okolo, stiahnu sa, aby tak regulovali ohromujúce dojmy.

Zmiešané či protichodné pocity spracovávajú náročnejšie a učia sa ich rozpoznávať a pomenovať. Často je im vlastné prežívanie celkom jasné a sú schopní vnútorne ho uchopiť, no nedokážu nájsť komunikačný kanál na jeho sprostredkovanie okoliu a vytvárať vzťahy, v ktorých pociťujú súlad. Sú teda často vystavení riziku inej – sociálnej – izolácie. Sociálny kontakt je však pre nich zároveň dôležitým prostriedkom sebapoznania, ktorému sa nechcú vyhýbať a hľadajú k nemu cestu.

Jednotlivé situácie, ktoré ľudia s poruchou autistického spektra zažívajú, stavajú tvorcovia inscenácie na výraznej štylizácii a komike. Tá často vychádza z vonkajšieho dojmu vybočenia, fókusu na zdanlivo nepodstatné detaily, prirodzene vznikajúcej absurdnosti a paradoxov v obrátenej logike každodenného života ľudí s autizmom (neporozumenie reči tela, doslovnosť chápania významov metafor a idiómov, vlastný humor a vtipy).

Tvorcovia sa nevyhýbajú úprimnému, otvorenému pohľadu na rozmanité emócie, spojené na jednej strane s eufóriou, no aj s úzkosťou a so zahanbením v sociálnych situáciách, či so strachom a s impulzívnosťou vo chvíľach emočného zaplavenia.

Detailné pravidlá, rituály, nadmerné plánovanie a zvýšená citlivosť ich často vystavujú nepochopeniu. Všetky situácie, o ktoré sa inscenácia opiera, sú podložené autentickou skúsenosťou, ktorú osoby s poruchou autistického spektra a ich blízki bežne zažívajú a sami o nej priamo hovoria. Mimo iného sú teda aj najlepšími expertmi na vlastné prežívanie. No aj pozícia „advokátstva“ pre osoby s autizmom umožňuje kritický pohľad na to, ako a prečo v spoločnosti narážajú na nepochopenie, no aj na to, ako rôzne sa s nesúladom vyrovnávajú a nakoľko by mali (či skôr nemali) byť tlačení do normatívnosti.

Spája nás „tu a teraz“

V posledných rokoch sa na slovenských javiskách objavilo viacero projektov, ktoré sa tematicky dotýkali problematiky poruchy autistického spektra. Spomeňme predovšetkým systematickú prácu režiséra a interpreta Petra Mazalána, ktorý v Zimnej ceste a Piesňach o mŕtvych deťoch otvoril tému neurodiverzity a inklúzie osôb s poruchami autistického spektra.

Inscenácia Asperger vs. Wittgenstein je im dôstojným, dokonca veľmi zrelo vyváženým potrebným partnerom, lebo prináša aj dôležitý aspekt viditeľnosti témy – hravosť a tvorivý potenciál, ktorý prináša vedomie odlišnosti.

Inscenácia komunikuje s divákmi a zámerne vytvára ruptúry v komunikácii, ktoré približujú bariéry v porozumení unikátneho vnútorného sveta ľudí s autizmom a súčasne zdôrazňujú rozličnosť perspektív ako zdroj vzájomného obohatenia.

Nakoniec, psychológia sa opakovane vracia k dôrazu na fenomenologickú perspektívu, ktorá vychádza z toho, že zážitok skutočnosti, ktorý tvoria vzťahy, presvedčenia o svete a emócie s nimi spojené, je u každej osoby jedinečný a jediná zdieľaná realita v skutočnosti neexistuje. Všetci si uvedomujeme najmä to, čo prežívame bezprostredne „tu a teraz“, a to je vždy dobrým východiskom aj pre divadelný zážitok.