Paška sklamal, Kaliňák je fešák, Fico osobnosť. Voličov Smeru sme počúvali za falošným zrkadlom

Sú v Smere väčší fešáci ako v iných stranách? Ani jedného zo siedmich ľudí pri stole otázka nezaskočí. Všetci bez váhania prikývnu, niektorí hneď menujú tých, na ktorých sa dá pozerať. Kaliňák, Počiatek, Maďarič. „Na takom Mikloškovi nie je čo vidieť. Alebo na Mikim, to už vôbec.“

Politici vládnej strany však nie sú len fešáci. Vedia vystupovať, vyznajú sa. „Taký Lajčák, to je úplná jednotka. Inteligentný, veľká kapacita, naňho by nevytiahli nikdy nič. On by bol aj dobrý prezident, keby kandidoval. Dobre by reprezentoval Slovensko.“

Prirodzene, najviac sympatií má stále predseda. „Fico je hovadská osobnosť, väčšia osobnosť ako Mečiar, a nekompromisný,“ vysvetľuje jeden zo skupiny.

„Ale má tam zopár zmrdov,“ oponuje mu chlapík po pravici.

„Tí sa však nájdu všade, zvlášť pri takej veľkej strane.“

Väčšina si rýchlo spomenie na meno, s ktorým sa už veľké sympatie nespájajú. Pavol Paška. „Ten sklamal, lebo frčal s tými podvodmi. To nemalo byť, poškodil stranu. A ešte, namiesto toho, aby sklopil uši, povie, že vyhraj voľby a môžeš všetko?“

Debata sa paralelne ozýva dvomi susediacimi miestnosťami. Prvej, kde svieti svetlo, dominuje veľký stôl s keksíkmi a občerstvením, a zrkadlo na jednej zo stien. V druhej je tma. S prvou miestnosťou ju spája práve to zrkadlo – v skutočnosti jednosmerné a človek v tmavej miestnosti vďaka nemu vidí všetko, čo sa deje vedľa.

Za veľkým stolom v osvetlenej miestnosti sedia voliči strany Smer, aby pod dohľadom moderátorky prieskumnej agentúry rozprávali o tom, prečo dajú svoj hlas práve Ficovej strane, čo je pre nich v politike dôležité, s kým by mal Smer zostaviť vládu a či ho v skutočnosti ovládajú oligarchovia. Za stolom v tmavej miestnosti sedím ja a priebeh debaty zapisujem do počítača.

Dobre už bolo

V Denníku N sme pôvodne chceli pripraviť reportáž o tom, ako to vyzerá na takzvanej focus group, skupinovej diskusii využívanej výskumnými agentúrami na to, aby hlbšie porozumeli názorom a motiváciám ľudí, ktoré klasické prieskumy na veľkej vzorke s tisíckou respondentov nedokážu odhaliť.

Oslovili sme slovenskú agentúru 2muse, no počas rozhovorov nám napadlo zorganizovať špeciálnu focus group s voličmi Smeru. O tom, kto si debatu objednal, respondenti nikdy nevedia, aby to neovplyvňovalo ich názory. Netušili to ani teraz. Za účasť dostali symbolický honorár.

Výsledky takejto skupinovej diskusie sa nedajú zovšeobecniť, navyše, agentúra po nej nevypracovala štandardnú analýzu, ako zvykne; v tomto texte ide najmä o zachytenie myšlienok a názorov konkrétnych ľudí. Nedá sa ani povedať, koľko ľudí rozmýšľa podobne. Je to skôr sonda postavená na konkrétnych ľuďoch, ktorá naznačuje, čo je dôležité pre voličov Smeru, a či sú vôbec všetci rovnakí.

Ale od začiatku. Prvý februárový utorok sa pred pol piatou podvečer zišlo sedem, už na prvý pohľad rozdielnych ľudí. Dvaja dôchodcovia, ktorí si aj po šesťdesiatke ešte privyrábajú, ošetrovateľka v domove dôchodcov, obchodná asistentka, 23-ročný študent, úradník a kontrolór na stavbe. Agentúra vyberala vzorku na západe Slovenska. Pochádzajú z rôznych miest v Bratislavskom, Nitrianskom či Trnavskom kraji. Až na jedného už podobnú diskusiu zažili, pravidlá teda poznajú.

Debatovať budú asi dve hodiny, otázky nadhadzuje moderátorka, no oni môžu reagovať aj na odpovede ostatných. Na rozbeh majú povedať niečo o sebe. Menujú záujmy, spomínajú si na životné kréda, medzitým sa ponúknu keksíkom a kávou. Moderátorka im porozpráva o svojej brigáde na vysokej, žartuje s nimi. Ľudí v skupine to uvoľní. Aj keď sa chvíľu zdá, že budú skôr tichší, už pri prvej otázke, ktorá naťukne politiku, sa niektorí rozbehnú.

„Skúste si spomenúť, kedy vám od vzniku samostatného Slovenska bolo najlepšie,“ vyzýva skupinu moderátorka. Nič pozitívne od väčšiny nepočuje. Prvé slová, ktoré padajú, je „katastrofa“ alebo „celé zle“.

„Je to stále horšie a horšie,“ vraví ošetrovateľka z domova dôchodcov, od začiatku až do konca jedna z najvýraznejších osobností skupiny. „Vydali sme sa napospas všelijakým potrimiskárom, ktorí rozpredali celé Slovensko a vopchali sa do zadku hocikomu. Je im úplne jedno, ako dopadnú tí, ktorí pracujú najviac.“

Skepsa a frustrácia z politiky budú presakovať celým zvyškom debaty, i keď dvaja najmladší účastníci, študent a 30-ročný kontrolór, sa snažili čas od času ostatných presvedčiť, že sa až tak zle nemáme. Príliš sa im nedarilo. „Teraz síce môžeme ísť k moru, ale nemáme za čo,“ razantne odmieta optimistov v miestnosti ošetrovateľka.

Prvé poznanie o týchto voličoch vládnej strany je, že ju nevolia z nadšenia, ani zaslepene. Politika je pre nich v podstate zlo, na politikoch ako takých veľa dobrého nenachádzajú. Pri prvých otázkach nerozdeľujú poslancov na tých, ktorí sú zo Smeru, a ktorí nie, kritickí sú voči všetkým. Neustále sa opakuje výrok, že „kradnú všetci, ako tam sú“. Sú presvedčení, že štátu utekajú obrovské peniaze, a najväčšie na platy poslancov a ministrov. Nechápu, na čo sú politikom kancelárie, asistenti, výhody.

Tento negatívny postoj dokážu vztiahnuť aj na aktuálne sľuby Smeru. Ako príklad môže poslúžiť tvrdenie, že nájomné byty pre mladých síce budú, ale zase ich dostanú len známi politikov, ktorí budú vedieť, na ktoré dvere majú zaklopať. „Politika je najväčšia špina, aká môže na svete existovať,“ zhrnie jeden z dvojice dôchodcov.

Keď sú však voliči Smeru natoľko kritickí k politickej situácii, ako to, že si predsa len vedia vo voľbách vybrať a volia práve stranu, ktorá tu v tejto chvíli vládne a nesie najväčšiu zodpovednosť?

Už ich sem lifrujú

Prvý februárový utorok sa na titulných stranách spravodajských portálov vystriedalo niekoľko tém. Pokračujúci štrajk učiteľov, výpovede sestier v nemocniciach, škandál s masérom Kostkom či odhalenie, že odvolaný vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva Martin Senčák dostal džob s ešte lepším platom.

Spomenuli si účastníci skupinovej diskusie na jednu z týchto tém pri otázke, čo podľa nich v tejto chvíli rezonuje v spoločenskom dianí? Až na jednu výnimku – nie. Úplne spontánne ako prvých spomínajú utečencov. „Migranti a samovražedné atentáty,“ menuje ošetrovateľka, čím podľa nej žije spoločnosť. „To tu príde, už ich sem lifrujú medzi civilmi.“

Pri utečeneckej kríze sa zapália aj ostatní v skupine a na slovník si pozor rozhodne nedávajú. „Prečo by sme sa mali my niekomu prispôsobovať?“ pýta sa jeden z dvojice dôchodcov. „Ja keď idem do nejakého toho islamského bordelu, ženy musia byť zahalené, nemôžem tam piť, nesmiem to a ono. Teraz v televízii ukázali nejakého toho šacha, ktorý ďakoval Francúzom, že zakryli nahé sochy a večer nenalievali víno. Čo to je? Prišiel si do nášho štátu, tak sa budeš prispôsobovať ty nám, nie my tebe,“ referuje o návšteve iránskeho prezidenta v Taliansku.

Väčšina skupiny je pri tejto téme tvrdá a neústupčivá. Mladého študenta, ktorý opatrne povie, že téma imigrantov je nafúknutá, rýchlo zahriaknu. Na jeho argument, že tisícky ľudí by sa síce neprispôsobili, no pár rodín by sme zvládli, reaguje časť skupiny podráždene.

„Neprispôsobia sa ani tí,“ oponuje mu ošetrovateľka. „Máme tu Luník a toto by bolo to isté, len v zelenom. Alebo horšie. Tam je žena na úrovni ťavy alebo kozy, tak to je, mladý muž.“ Keď študentovi jeden z dôchodcov odkáže, že je ešte mladý a nič nezažil, radšej stíchne. „Migrácia neveští nič dobré, nie je pravda, že sa nemáme čoho báť. Už za komančov sme sa stretali s takými ľuďmi, takže to poznám.“

Premiér za svoj postoj k migrantom získava u týchto voličov jasné body. „Aj keby sem teraz niekto prišiel, nebude to mať také rozmery,“ chvália výsledky jeho politiky a dodávajú, že Ficov postoj voči migrantom dokonca vylepšil vzťahy s okolitými krajinami, Českom, Poľskom a Maďarskom. Dokonca aj najkritickejšia ošetrovateľka Fica oceňuje. „Aj keď ja to beriem tak, že politici si chránia vlastné majetky, a pre nás to vďaka tomu pozitívne dopadlo. Robia to pre seba, ale postavili sa tým za Slovensko.“

Je to náš štát

Keď si neskôr s moderátorkou skupiny prechádzam podstatné zistenia z celej debaty, zhodneme sa, že mnohé myšlienky účastníkov spája veta „Je to náš štát, my tu máme rozhodovať“. Tento postoj sa neprejavuje len pri obavách z imigrantov, rezervovane sa väčšina skupiny stavia voči mnohým, ktorých považujú za cudzích. Kritizujú Maďarov, Čechov, Európsku úniu a Brusel, Rómov, ale aj Rakúšanov či západné krajiny.

Dobre to ilustruje vnímanie fabrík so zahraničnými majiteľmi. V prvom rade, celkom neprekvapivo, odsudzujú privatizáciu. „Prečo my, prepánaboha, predáme rafinériu, z ktorej by Slovensko mohlo profitovať, a navyše Maďarom?“ pýta sa nahnevane jeden z dôchodcov. „Hovädo, kto to predal. Tomu mali ruky odťať.“

Ukáže sa, že väčšine skupiny prekážajú zahraniční vlastníci ako takí. Keď už sú fabriky v súkromných rukách, mali by ich mať Slováci, povie niekto spoza stola, a ostatní len súhlasne prikývnu. Lebo vedia, ako to funguje tam, kde továreň vlastnia cudzinci. Trebárs Kórejčania.

„Príde sem šikmáč ako v Samsungu, ktorý tam hučí po ľuďoch, a baby sa musia pýtať na záchod. To je dehonestujúce, také tu nikdy nebývalo,“ píšem si jeden z postrehov. „Prídu sem a nevedia ani po slovensky. Ja sa im mám prispôsobovať? Ja keby som si otvoril v Nemecku firmu, musel by som stopercentne vedieť po nemecky. Sem príde hocijaký blbeček a Slovák sa mu pokloní.“

V diskusii prevláda ublížený tón, skupine prekáža, že Slováci sú tí, ktorí ťahajú za kratší koniec. Cudzinci ich využívajú – alebo sa dokonca na nich smejú. Sestra z domova dôchodcov to ukazuje na videu so smejúcim sa Španielom, ktoré dopĺňali slovenské titulky ironizujúce situáciu v našom školstve.

„Na nás sa smejú španielski humoristi. Taký mal záchvat smiechu, že nevedel rozprávať, to si neviete predstaviť, tiekli mu slzy,“ opisovala video, ku ktorému v skutočnosti spravil slovenské titulky humorista Ján Gordulič, a s tým, čo hovorí smejúci sa Španiel, nemali nič spoločné. Muž z videa, Juan Joya Borja, v origináli rozpráva príhodu o tom, ako stratil na pláži devätnásť panvíc na španielsku paellu.

Kde sa v tejto mozaike nachádza premiér Fico? Je hrdinom príbehu o tom, ako štát dostal do svojich rúk vodnú elektráreň Gabčíkovo a plynárne. „Ja s ním súhlasím, nech ich kúpi, aj keby sme mali dva roky menší plat,“ vraví jeden z dvojice dôchodcov. „Ale bude to naše. My z toho budeme profitovať, nie nejaký Nemčúr.“

To, že vláda v skutočnosti odkúpila len časť Slovenského plynárenského priemyslu, ktorá bola v minulosti dlhodobo v strate, a najziskovejší tranzit a distribúciu ponechala v spoločnosti, ktorú manažérsky ovláda Energetický a průmyslový holding prepojený s J&T, v debate nezaznie.

Robia pre ľudí a držia pokope

Tu sa pomaly dostávame k pochopeniu toho, prečo je Smer stranou, ktorú ľudia v miestnosti volia. Je veľmi dôležité povedať, že z vládnej strany nie sú nekriticky nadšení. Tvrdosť, s akou sa vyjadrujú o politike ako takej, dopadá na nešváry Ficových ľudí takmer rovnako ako na ostatných. Lenže – v Smere aspoň niečo robia pre ľudí. A ľudia v miestnosti to vysvetľujú prakticky rovnakými slovami, aké vidíme na bilbordoch vládnej strany.

Podstatné z predchádzajúcej vety je pritom spojenie, že robia „aspoň niečo“. Alebo, ako povedal jeden z dvoch najstarších účastníkov skupiny: „Ja som síce smerák, ale tiež by som im dal niekedy po pysku. Teraz ma naštvali, že mi k dôchodku pridali len nejaké euro deväťdesiat. Veď je to smiešne. Ale aj tak je to strana, ktorá má najväčšie sociálne cítenie. Chudobe zatiaľ dávajú najviac, vianočný príspevok mi nikto iný nedal.“

Podobne obhajujú cestovanie pre študentov zadarmo, obchvat Bratislavy, vratky za plyn a ďalšie plány, ktoré Smer už presadil, alebo presadiť chce. Uznávajú, že to nestačí, ale nahlas sa pýtajú – dali nám to Dzurinda s Miklošom? „Ostatní len hovoria, ako je všetko zbytočné a ako sa to nedá, napríklad aj dnes s tým obchvatom Bratislavy. Prečo by to bolo zbytočné? Fico aspoň stavia. Mikimaus postavil akurát tunel Branisko, čo sú v skutočnosti dva tunely.“

Čoskoro pochopím, že títo voliči nevidia alternatívu. A už vôbec nie v pravicových stranách. Takmer doslova opakujú vyhlásenia Roberta Fica, že pravica nevie vládnuť, háda sa a rozpadá, zatiaľ čo Smer je veľký a stabilný. Každý zo skupiny pridá niečo svoje: zo Sulíkovej SaS sú už pomaly štyri strany, Beblavý-Rendlavý niekam zdúchol, Žitňanská išla k Maďarom. Len tí, ktorí sú silní a jednotní, majú možnosť niečo zmeniť.

„Budem voliť Smer len preto, že tam bude podstatne menej hádok, ako keby tam prišlo päť sedempercentných strán,“ vysvetľuje úradník v strednom veku. „Aj keď pokradnú, ale sa dohodnú,“ dopĺňa ho jeden z dvojice dôchodcov.

Do toho sa primiešavajú osobné sympatie voči niektorým lídrom Smeru a naopak – pomerne silná nechuť k opozičným politikom. Veľmi spontánne odmietajú Sulíka, Matoviča, Lipšica a Procházku. Chvália najmä Fica a Kaliňáka. Opäť – nie sú to ľudia, ktorí by boli pre nich ako svätý obrázok. No tradujú sa medzi nimi príbehy, ako pomáhajú tým, ktorí pomoc naozaj potrebujú.

„Taký Kaliňák, o ňom mnohí hovoria, že je veľká špina,“ rozpráva dôchodca. „Môže byť. Ale je to človek, ktorý má veľké sociálne cítenie. Bol som pri tom, ako ho jeden človek v tiesni požiadal o príspevok. Kaliňák sa vtedy obrátil na sekretárku a povedal jej – pošlite z môjho účtu. A nebola to malá položka.“

Široký? Otec zakladateľ

Už na začiatku debaty sa účastníci viac-menej zhodli, že v politike kradnú všetci a Smer nie je výnimkou. No potrebujú jeho ľudia kradnúť aj po tom, čo sú osem rokov vo vláde? „Áno,“ odpovedá 30-ročný kontrolór na otázku moderátorky. „Každý chce mať viac.“

Keď sa však o financovaní, oligarchoch a zlodejstvách v politike rozpráva skupina hlbšie, prichádzajú k tomu, že Ficova strana aspoň nekradne tak okato. A nič podstatné im zatiaľ nedokázali. V očiach väčšiny respondentov bola najväčším zlodejstvom v dejinách samostatného Slovenska privatizácia, a na tej sa Smer neúčastnil. Začal ju Mečiar a dokončil Dzurinda, ktorý zahraničným investorom predal strategické podniky.

Na majetky ľudí prepojených so Smerom pozerajú títo voliči rôzne. Dodnes citlivo berú kauzu piešťanského cétečka a rolu Pavla Pašku, kritickí sú aj k zákazkám Širokého Váhostavu, ktorý robí pre štát, aj keď neplatil drobným živnostníkom. „Širokého predsa nemôžu odstaviť, keď financoval stranu na začiatku, on je ako otec a tak sa k nemu musia aj správať,“ myslí si kontrolór zo skupiny. Iných ministrov, napríklad Počiatka či Kaliňáka, zato vnímajú ako úspešných podnikateľov v gastronómii, ktorým sa darilo aj predtým, ako vstúpili do politiky.

V zápise s výsledkami zo skupinovej diskusie to moderátorka neskôr opíše ako „tendenciu odpustiť ten istý čin tomu, koho preferujem, a odsúdiť za tú istú vec toho, koho nemám rád“. Mnohé, aj negatívne javy okolo vlády Smeru si jeho voliči vysvetľujú poznaním, že za ušami má každý.

Dotiahnuté do konca – účastníci debaty by sa zrejme správali rovnako, ak by na mieste vládnych politikov boli sami. „Určite,“ hovorí presvedčene jeden z dvojice dôchodcov. „Verte tomu, každý chce zabezpečiť rodinu. Inak by ťa odfajčili. Ak chceš v tej mašinérii zostať, musíš byť ako oni. Kto chce s vlkmi byť, musí s vlkmi vyť.“

Ten, kto drží Smer pokope, je pre voličov strany jednoznačne Robert Fico. Preto vlastne mnohí neľutujú, že sa v roku 2014 nestal prezidentom. Jeho víťazstvo by oslabilo stranu, navyše, prezidentskú funkciu mnohí vnímajú len ako post bez reálnych právomocí.

Proti zvolenému prezidentovi Andrejovi Kiskovi v podstate nenamietajú, najtvrdšie slovo, ktoré počas debaty na jeho adresu padne, je „trubka“. Najmladší z účastníkov, 23-ročný študent, si dokonca myslí, že z doterajších prezidentov je najlepší, podobne rozpráva aj 30-ročný kontrolór. Úradník v skupine oceňuje, že priniesol do úradu niečo nové a správa sa ľudsky.

Radšej sami, keď tak s SNS

Ako to teda o mesiac dopadne? Prítomní veria, že vyhrá Smer, a bude môcť vládnuť sám. Bolo by to vraj najlepšie. Variant B, tiež ako-tak prijateľný, je koalícia s Dankovou Slovenskou národnou stranou. No neznamená to, že by sa v dnešnej pravicovej opozícii nenašiel politik, s ktorým by sa nezmierili.

Už bolo povedané, že to nebude Sulík, Matovič ani Procházka, koho považujú za pána dokonalého s vyhrnutými rukávmi a odloženým sakom. Ale čo taký Béla Bugár? „Bugár je osobnosť už roky, nemá žiadnu aféru,“ zhodnú sa viacerí. „Je rozumný, pokojný, nerobí prúsery. Samozrejme, že sa stavia za Maďarov, ale dá sa s ním jednať.“

Zrejme jedno z najpodstatnejších zistení z celého prieskumu je to, že voliči Smeru, i keď sa to niekedy môže zdať, nie sú jednoliata masa. Pri strane, ktorá vo voľbách dokáže osloviť viac ako milión ľudí, to ani nemôže byť inak. Aj v tejto sedemčlennej skupine sa dali nájsť ľudia, ktorých neodlišoval len vek či povolanie, ale aj politická minulosť a cesta, po ktorej nakoniec k Smeru prišli.

Za jedným stolom sedela žena, ktorá pre odpor k veľkej politike dlho volila zelených. Vedľa nej bola sympatizantka Petra Weissa, ktorej je dodnes ľúto, že sa prezidentkou nestala Iveta Radičová. Oproti dlhoroční podporovatelia ľavice, ktorým je ľúto za mnohými vecami z obdobia socializmu. Zostavu dopĺňa bývalý obdivovateľ Vladimíra Mečiara.

Všetkých však spája to, že v Smere vidia jedinú silnú stabilnú stranu, ktorej veria, že pre nich niečo urobí. Aj keď sami hovoria, že sa preto občas dostávajú do sporov s okolím. „Niekedy známym radšej ani nepoviem, že volím Smer, lebo na nich všetci len nadávajú,“ zaznie na konci debaty.

Pozn.: Priestory, regrutáciu a moderovanie skupinovej diskusie zabezpečila prieskumná agentúra 2muse; prepis, analýzu a interpretáciu zistení, ktoré zo skupinovej diskusie vyplynuli, robil už Denník N.