Minister Wlachovský: Ruský špión s diplomatickým krytím sa snažil ovplyvniť naše voľby

V časoch krízy potrebuje Slovensko podľa Miroslava Wlachovského silného a skúseného ministra zahraničných vecí.

„Mám obavu, že pán Juraj Blanár (Smer) až takými veľkými diplomatickými skúsenosťami z medzinárodných rokovaní neoplýva a učiť sa to za pochodu nie je v tomto období optimálne,“ hovorí slovenský minister zahraničných vecí.

Rozprávali sme sa:

• o tom, či by bol lepší minister Juraj Blanár alebo Miroslav Lajčák;
• čo si myslí o Ficovej protiukrajinskej rétorike;
• obavách európskych partnerov zo Slovenska;
• pôsobení ruských špiónov pred voľbami;
• o pozícii slovenskej diplomacie ku kríze v Izraeli a o tom, či nazývať Hamas teroristickou organizáciou.

Už pred voľbami západní novinári upozorňovali, že ak vyhrá Smer, Slovensku hrozí, že sa stane najnovším spojencom Ruska. Hrozí s novovznikajúcou vládou zmena zahraničnopolitickej orientácie? 

Bolo to toľkokrát deklarované, že práve preto Robert Fico ako prvé po voľbách na tlačovej konferencii povedal, že zahraničnopolitická orientácia Slovenska ostáva nemenná a kľúčovými inštitúciami pre nás naďalej sú EÚ a Severoatlantická aliancia. V predvolebnom období tomu však predchádzala celá séria výrokov, ktoré považujem za nešťastné, neštandardné a podkopávajúce dlhodobé záujmy Slovenskej republiky najmä vo vzťahu k ruskej agresii na Ukrajine.

Veľakrát som povedal, že mám v tomto fundamentálne odlišný názor ako Robert Fico. Sloboda, nezávislosť a teritoriálna integrita Ukrajiny sú v absolútnom slovenskom záujme a mali by sme urobiť všetko preto, aby ich dokázali obnoviť a aby ruská agresia nebola úspešná.

Hneď po voľbách ste odcestovali do Kyjiva na samit ministrov zahraničných vecí EÚ. Čo hovorili na výsledky našich volieb? 

Už na druhý deň po voľbách som odlietal do Varšavy, kde sme mali krátke stretnutie. Potom sme sa vlakom presunuli do Kyjiva. Chýbal iba maďarský minister Péter Szijjártó a poľský kolega Zbigniew Rau, ten si však priniesol z Valného zhromaždenia OSN covid, inak by tam určite bol. Hneď po pristátí vo Varšave sa ma pýtali na slovenské voľby a či sa naplní veľká časť predvolebnej rétoriky Roberta Fica, alebo sa bude správať inak – z ich pohľadu racionálne a hodnotovo európsky.

Čo ste im vraveli? 

V tom momente som im hovoril, že voľby dopadli tesne a že ešte nevieme, kto bude schopný zostaviť vládu. Peter Pellegrini sa vtedy ešte rozhodoval, akú koalíciu si vyberie. Všetci sa však o to zaujímali, veľmi živo najmä kolegovia z pobaltských krajín. Pre nich je Ukrajina a to, ako to tam dopadne, existenčná vec. Do veľkej miery to predurčuje aj ďalší vývoj v regióne. Aj Poliaci sa budú pýtať novej vlády, aký bude mať k tomu postoj. Európski partneri by neradi videli, keby sa Slovensko vydalo cestou Viktora Orbána.

V akej nálade boli Ukrajinci? Fico stále opakoval, že im nepošle ani jeden náboj.

Hovorili sme o veľkých európskych veciach, nestihli sme väčšie bilaterálne rozhovory a treba povedať, že naše vzťahy poznačila otázka vývozu ukrajinského obilia a zrušenia výnimky Európskej komisie. O Ficovom výroku o zbraniach a nábojoch sme nehovorili. Myslím si, že nám bolo jasné, že to bude závisieť od konkrétnych rokovaní novej slovenskej vlády s Ukrajincami. Samozrejme, že majú záujem o to, aby pokračovala všemožná podpora Ukrajine. Oni naozaj potrebujú tento konflikt vyhrať. Slovensko v ňom počas posledného roka a pol zohralo veľmi významnú rolu. Dávam veľký kredit ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi aj ministrom zahraničia Ivanovi Korčokovi a Rastislavovi Káčerovi. Slovensko sa zachovalo ako dobrý sused a partner a ako niekto, komu sú jasné geopolitické súvislosti. A to sa cení.

Aké máte plány? Viete si predstaviť pôsobenie v slovenskej diplomacii za vlády Roberta Fica? 

Bude to závisieť od toho, kto sa posadí do kresla ministra zahraničných vecí a akým smerom sa bude uberať slovenská zahraničná politika. Mal som záujem o ďalšie pôsobenie v pozícii veľvyslanca, ale závisí to od toho, čo by som v zahraničí reprezentoval. Momentálne to vidím tak, že by som si dal nejaký sabatikal alebo pôjdem do privátnej sféry či think-tanku. Existuje aj život po ministrovaní a môže byť celkom zaujímavý a pekný. 9. novembra to bude už 25 rokov, čo slúžim na ministerstve zahraničných vecí, a je to veľká časť môjho života. Veľmi mi záleží na tom, kam sa bude uberať zahraničná politika a zahraničná služba Slovenska.

Jedným z vážnych kandidátov na ministra zahraničných vecí je Juraj Blanár zo Smeru. Viete niečo o jeho diplomatických znalostiach?

Musíme si uvedomiť, aké časy žijeme. Ide o obdobie multikríz v Európe. Žijeme časy veľmi zvýšenej diplomatickej aktivity, z hľadiska dynamiky je to obdobie, ktoré by sa mohlo prirovnať k obdobiu po vzniku Slovenskej republiky, keď bolo potrebné s každým rokovať. Prípadne s obdobím pred vstupom do EÚ a NATO. Vyžaduje si to veľmi dobrú úroveň diplomacie a schopných ľudí. Mám obavu, pri všetkej úcte, že podpredseda Národnej rady Juraj Blanár až takými veľkými diplomatickými skúsenosťami z medzinárodných rokovaní neoplýva. A učiť sa to za pochodu nie je práve v tomto období optimálne. Tento rezort však zvládne aj politika, otázkou je, či politik zvládne zahraničnú politiku a zahraničnú službu.

Jedným z vyjadrení Juraja Blanára bolo, že „Minské dohody slúžili len na to, aby zdržali Ruskú federáciu, aby sa mohla vyzbrojiť Ukrajina“. Ako by vyzeralo Slovensko v očiach EÚ s ministrom s takými názormi?

To je konšpiračný nezmysel. Dnešný Robert Fico a Fico pred desiatimi rokmi sa líši okrem iného aj v tom, že kvalita jeho okolia sa výrazne znížila. Ak sa v jeho okolí šíria takéto konšpiračné teórie, tak je to veľmi smutné. Ak budú mať vplyv na zahraničnú politiku, tak je to tragické, pretože zahraničná politika by mala pracovať s faktami a maximálne s ich interpretáciami, no nie s konšpiračnými teóriami. Nemyslím si, že Minské dohody fungovali na vyzbrojovanie Ukrajiny – keby to tak bolo, asi by bola ešte lepšie pripravená. To, čo sa stalo 24. februára 2022, bolo jednoznačným porušením všetkých noriem a štruktúr európskej bezpečnosti. Bola to nechutná agresia jedného veľkého štátu proti druhej krajine.

Nehrozí nám, že Slovensko sa za novej Ficovej vlády stane Orbánovým spojencom a začne v EÚ brzdiť niektoré rozhodnutia? 

Slovensko susedí s Maďarskom a v mnohých oblastiach potrebujeme spolupracovať, v niektorých témach sa vždy budeme musieť dohodnúť. Sú však politiky, v ktorých by to nebolo vôbec vhodné, špeciálne vo vzťahu k Ukrajine by som to považoval za nešťastné. Neuznávam celý tento princíp neposkytovania vojenskej pomoci Ukrajine. Keby to všetci od začiatku robili, dnes by sme hraničili s Putinovským Ruskom alebo nejakou jeho bábkovou obdobou. Bolo by to dobré pre nás? Bolo by to dobré pre Maďarsko? Moja odpoveď je jednoznačne nie. Neviem, či by sme vedeli takto zastaviť ambície tejto revanšistickej veľmoci. Obdivujem Ukrajincov, že sa im to podarilo. Nebola to špeciálna vojenská operácia, pri ktorej sa podarilo obsadiť Kyjiv a vymeniť vládu na Ukrajine. Putin mal zlé spravodajské informácie a urobil jedno z najtragickejších a najhorších rozhodnutí, ktoré mohol vládca Ruska urobiť, a tým trvalo poškodil nielen Ukrajinu, ale hlavne Rusko.

Zo vznikajúcej Ficovej vlády so SNS sú znepokojení aj európski socialisti, ktorí pozastavili členstvo Smeru aj Hlasu. Zhodli sa na tom prekvapivo rýchlo. Čo to môže znamenať pre Pellegriniho, ktorý tvrdí, že stále bude garantovať naše ukotvenie v EÚ a NATO?

Neviem, akým spôsobom sa pán Pellegrini rozprával s európskymi socialistami. Myslím si, že to bolo primárne zamerané na Roberta Fica a Smer. Slovensko je v paradoxnej situácii – bude mať vo vláde dve sociálnodemokratické strany, ktoré sa oddelili jedna od druhej. Je to veľmi zvláštny politologický úkaz. Reakciu európskych socialistov pripisujem tomu, že v Európe sú naozaj obavy z toho, že by mohlo dôjsť k narušeniu európskej jednoty ešte zásadnejším spôsobom a že Slovensko by sa mohlo vydať problematickou cestou. Poučení diskusiami s Maďarskom sú európski partneri inak pripravení na takéto krízové scenáre a vedia reagovať rýchlejšie. To je odkaz, že nielen zaregistrovali návrat Roberta Fica v novej podobe, ale sú aj pripravení vysvetliť im, že majú inú predstavu.

Pamätáte si na obdobie, keď v rokoch 1997 až 1998 slovenskú diplomaciu viedla Zdenka Kramplová z HZDS alebo nejaký iný straník? Nehrozí nám, že sa vrátime do minulosti? 

Dúfam, že nezažijem to cestovanie v čase, pretože si tieto časy pamätám. Nepôsobil som vtedy na ministerstve zahraničných vecí, ale v think-tanku. V roku 1994 som začal na medzinárodnom inštitúte pre zahraničné štúdiá a pamätám si voľby, ktoré vyhralo HZDS. Aj to, keď prebehla takzvaná noc dlhých nožov a všetci opoziční lídri sa ocitli vo výbore pre životné prostredie. Tie časy boli pre Slovensko, jeho zahraničnú politiku a vnímanie vo svete veľmi tristné. Ak si niekto myslí, že doma sa dá robiť jedna politika a v Bruseli presadzovať druhá, tak je to veľký nezmysel. Sme posudzovaní celostne – všetci tu majú ambasády a vidia, čo sa tu deje. Bude veľmi záležať, akým spôsobom k tomu pristúpi Robert Fico a celá koalícia. Nechcem to prejudikovať vopred, treba im dať šancu a priestor, ako to skutočne myslia. Fakt je však ten, že vtedajšie stranícke nominácie, ako boli Kramplová a Juraj Schenk (bol ministrom v rokoch 1994 až 1996 ako nominant HZDS – pozn.red.), boli z hľadiska výkonu rezortu veľmi slabé.

Do slovenskej predvolebnej kampane zasiahla bezprecedentne ruská tajná služba SVR a jej šéf Sergej Naryškin, ktorý šíril rôzne hoaxy o našich voľbách. Pamätáte si, že by nejaká tajná služba takto vstúpila do slovenskej predvolebnej kampane?

Prekvapilo ma to, nebýva to zvykom. Bol to zlý signál smerom k Slovensku. Dali najavo, že aj toto si voči nám môžu dovoliť, preto sme na to na ministerstve reagovali. V minulosti bolo Slovensko dosť silno infiltrované ruskými tajnými službami a pohybovali sa tu aj spravodajcovia s diplomatickým krytím. Až po napadnutí Ukrajiny Ruskom došlo k vyhosteniu viacerých takých pracovníkov a narušeniu ich siete po celej Európe. Mali by sme si strážiť, aby tento priestor nebol opätovne zanesený ruskými spravodajskými službami. Je to v záujme tohto štátu bez ohľadu na to, aká garnitúra je práve pri moci. Existujú národno-štátne záujmy, ktoré platia a mali by platiť pre všetkých. Jeden z nich je, že máme plnú kontrolu nad tým, čo sa deje na našom území, vrátane toho, ako sa tu správajú cudzie tajné služby.

K vyhosteniu ruského diplomata došlo aj dva týždne pred voľbami – pre jeho aktivity, ktoré boli v rozpore s Viedenským dohovorom. Môžete nám trochu priblížiť, o čo išlo? Išlo o špionáž? A ak, v čom bola nebezpečná? 

Môžem povedať to, že k tomu došlo na základe práce našich služieb. Tento diplomat, respektíve človek s diplomatickým krytím tu mal rozvinutú sieť spolupracovníkov a snažil sa ovplyvniť verejnú mienku a situáciu pred voľbami. To je všetko, čo môžem v tejto chvíli povedať. To, že sme sa rozhodli ukončiť to, je výsledkom dôkladného zváženia tohto vplyvu. Neberiem to na ľahkú váhu. Bolo to na základe dôkazov. Slovensko si to jednoducho nemôže dovoliť.

Aj po tom vyhostení, aj po vyhlásení šéfa SVR ste si predvolali na ministerstvo zástupcu ruského veľvyslanectva na Slovensku. Vysvetlil, o čo išlo, a prijal vaše argumenty?

Neprijal v tom zmysle, že sa voči tomu ohradil. Pre nás to však bola taká jasná situácia, že nebol vôbec dôvod nad tým váhať. Náš odkaz nielen Ruskej federácii je, že Slovensko nemá záujem o tento typ aktivít a bude sa vždy brániť a konať.

Robia si naše tajné služby dobre svoju prácu?

Áno.

Slovenská diplomacia prijala od začiatku teroristických útokov Hamasu na Izrael principiálny postoj a plne ho podporuje v práve na sebaobranu. Nezmení to ani prípadná pozemná operácia v Pásme Gazy? 

Nemeníme svoje postoje, podľa toho, či sa niečo rozbieha alebo nerozbieha. Náš postoj je principiálny. Izrael bol napadnutý teroristickou organizáciou Hamas bezprecedentným spôsobom. Došlo tam k najväčšiemu úmrtiu izraelských občanov od vzniku štátu Izrael v jeden deň. Bol to brutálny masaker a myslím si, že každý súdny človek chápe, že Izrael má nielen právo brániť sa, ale aj musí v tomto prípade konať. Terorizmus nemá v civilizovanom svete miesto, a preto civilizovaný svet má podporiť Izrael v tomto úsilí. Pre mňa je to veľmi jednoduchá rovnica a tak som tlmočil izraelským partnerom našu plnú podporu. Udiali sa tam brutálne zverstvá a stačí si len v náznaku predstaviť, že by sa to stalo nám. A jasné, že by sme sa bránili a museli by sme reagovať. Každý, kto si váži sám seba, nemôže nechať takúto vec bez odozvy.

Je adekvátne nazývať Hamas teroristickou organizáciou a ich bojovníkov teroristami? 

Áno. Viac sa to už ukázať ani nemohlo.

Mala by EÚ zmeniť svoju pozíciu v podpore niektorých palestínskych entít v Pásme Gazy? 

EÚ bude hlavne vyhodnocovať, či náhodou nedošlo k tomu, že peniaze, ktoré tam poslala, boli nejakým spôsobom zneužité. Treba však oddeľovať Hamas od palestínskych predstaviteľov a palestínskeho ľudu. Mne to vychádza tak, že najväčším zajatcom Hamasu sú Palestínčania. Hamas niekoľko rokov ovládal Pásmo Gazy a mohol ukázať, že chce niečo skutočne urobiť pre zlepšenie života tamojších ľudí. Namiesto vodovodov však vyrábali rakety a zbrane. Čakal som, že palestínske autority sa vyhrania voči Hamasu. Naozaj si myslím, že to bola veľká príležitosť urobiť to výrazne a silno. Stále uznávame potrebu dvojštátneho riešenia a chceme mier na Blízkom východe, ale to, čo sa stalo v sobotu, bol krok úplne opačným smerom. Treba urobiť všetko preto, aby nedošlo k ďalšej eskalácii konfliktu, aby sme udržali aký-taký mier v regióne. Musíme brať do úvahy situáciu Palestínčanov, ale právo Izraela na vlastnú obranu je úplne jednoznačné.

Paralelne s vojnou proti Hamasu či vojnou na Ukrajine stále prebieha aj migračná kríza. EÚ hľadá spoločné riešenie. Je zatvorenie hraníc a masívne vyslanie hliadok na hranice riešením, ako to sľubovali Fico a Pellegrini?

Sám som zvedavý. Je rozdiel medzi tým, čo sa rozpráva v predvolebnej kampani a čo sa reálne urobí. Keby to bolo také jednoduché, tak by to bolo dávno vyriešené. Lenže zjavne to také jednoduché nie je. Cieľom nie je uzatvoriť hranice vnútri schengenu. To má dramatické ekonomické dosahy. Keď chcete zatvoriť alebo výrazne posilniť hranice, potrebujete policajtov a vojakov. A keď ich budete mať tam, môžu inde chýbať. Nie som ministrom vnútra, ale tak mi to vychádza a tak sa o tom debatovalo aj na rokovaní Bezpečnostnej rady štátu, na ktorom som sa zúčastnil. Treba mať realistické nastavenie. Chápem politikov a ich rétoriku, ale potom prídete do kresla a vidíte realitu, na čo máme kapacity.

Pre Slovensko je určite najlepšie podporiť celoeurópske riešenie a posilniť vonkajšiu hranicu schengenu. Neriešime migračnú krízu prvý rok. Sami sme výrazným spôsobom prispeli k posilňovaniu maďarsko-srbskej hranice. Sú tam naši policajti, striedajú sa tam pravidelne v turnusoch. Rovnako tam pomáhali českí a rakúski policajti. Vo veľkej miere sme sa snažili spolupracovať s našimi partnermi, aby sme tomu nejakým spôsobom zabránili. Pre mňa bolo veľkým sklamaním, a to môžem povedať otvorene, keď Maďarsko prepustilo prevádzačov. Myslím si, že to bol veľmi nešťastný krok.

Zhoršila maďarská vláda situáciu? 

To, že tá migrácia funguje, je dielom aj týchto prevádzačov. A to, že sa odklonila migračná trasa smerom na Slovensko, je takisto výsledkom nejakej komunikácie prevádzačov. Zároveň je to aj výsledkom toho, že u nás dostali migranti papier o tom, že sú zaregistrovaní. Rozšírilo sa to medzi nimi s tým, že to má právnu hodnotu, hoci nemá. Keď sme ten papier chceli v parlamente rušiť, tak sa poslanci zo Smeru nedostavili, respektíve nehlasovali. Robiť veľké svaly, ako idem posilňovať hranice, a neprísť do parlamentu na rokovanie o tejto téme, to sú dve rozdielne veci.

Nehrozí, že maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó môže „obohrať“ neskúseného ministra zahraničných vecí, akým by mohol byť napríklad Blanár?

Szijjártó je v kresle ministra zahraničných vecí deviaty rok, vystriedal viacerých slovenských partnerov, je to veľmi schopný komunikátor a vie využiť veci vo svoj prospech. Práve preto si myslím, že potrebuje na slovenskej strane silného a skúseného partnera. To je pre túto krajinu veľmi dôležité.

Keby sa Miroslav Lajčák rozhodol predsa len vrátiť na ministerstvo, bola by to dobrá voľba? 

S ministrom Lajčákom som spolupracoval v mnohých prípadoch. Bol som aj v jeho tíme, keď sme sa snažili o jeho zvolenie za generálneho tajomníka OSN. Miro Lajčák je veľmi skúsený a rešpektovaný diplomat a pre tento rezort by to bola za daných okolností dobrá správa. Nielen pre tento rezort, ale upokojilo by to do istej miery aj vonkajšie prostredie. Jeho eventuálnu pozíciu mu však nezávidím. Bude to mať ťažké, ale rozhodne to považujem za jednu z tých lepších možností.