Rád cestujem, potrebujem zažívať niečo nové, no manželka by najradšej sedela doma. Ako môžem žiť lepší život?

Po vysokej škole som odcestoval do zahraničia, kde som žil vyše roka, následne som sa vrátil, dal dokopy so svojou terajšou manželkou. Začal som pracovať, z práce som chodil veľmi frustrovaný, nebavilo ma to tam, veľmi často sme to rozoberali, chcel som skončiť a nájsť si niečo iné, ale vždy ma presviedčala, že mám dobrý plat. Po šiestich rokoch sa to pohlo k lepšiemu, mám lepšiu pozíciu, pretrpel som si veľa aj vyhorenie, ale momentálne to cítim tak, že je to lepšie ako v začiatkoch.

Pred dvomi rokmi sa nám narodilo bábätko. Maličká je veľmi temperamentná, veľmi často vrieska, ak niečo chce, snažíme sa jej viac všetko vysvetľovať, ale niekedy už človek úplne exploduje a vrieska tiež. Je veľmi rozumná, živá, ale stojí nás množstvo energie a ja mám pocit, že energiu už nemám odkiaľ čerpať. Čo sa týka vzťahu, po čase som začal zisťovať, že sme úplne odlišní. Ja rád cestujem, spoznávam, stále potrebujem niečo nové zažívať. Ona je skôr domáci typ, v byte musí byť poriadok, a ak ja nič nenaplánujem, tak sedíme väčšinou doma. Okrem toho mám často pocit, že nežije úplne so mnou, ale ešte stále ostala veľmi putovo s rodičmi.

Keď prídem domov, často behá po byte, perie, skladá bielizeň, proste mám pocit, akoby život bol len o povinnostiach. Ja by som pokojne odtiaľto odišiel, ona v žiadnom prípade, ja sa tu často nudím, ona si zavolá s mamou a je to o. k.

Roky, čo sme spolu, sa takmer každý jeden deň na niečom naťahujeme. Mňa už to mimoriadne nebaví, chcem svoj pokoj, pohodu, radosť zo života. Už som úplne stratil zmysel života. Práca, doma venovanie sa dieťaťu, krátky spánok, zasa práca a tak dookola každý deň. Nemám absolútne kedy vypnúť. Prestal som úplne robiť veci, ktoré mám rád, mám pocit, že ak by deň mal 48 hodín, aj to by asi bolo málo.

Donedávna mala na mňa v kuse nejaké nároky, čo kde sa odkladá; všetko, čo som spravil, bolo zle. Pritom som si postupne uvedomil, že ona množstvo vecí, ktoré riešim ja, ani nevie, respektíve by ani nevedela vybaviť. Neha, dotyky sa už úplne vytratili; chcem roky, aby schudla, ale nikam to nevedie. Je to práve naopak.

Mám pocit, akoby som mohol mať, žiť iný, lepší, slobodnejší život. Ale som tu akoby v jednej slučke. Stále premýšľam: má to tak byť, aby mi život niečo ukázal, čo nevidím, alebo je to jednoducho preto, že som nespravil ten zásadný, odvážny krok a neodišiel skôr odtiaľto preč?

Tomáš, 35

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milý Tomáš,

niektoré ľudské črty sú silne biologicky podmienené – aj miera „otvorenosti novým zážitkom“ je takou vlastnosťou. V tomto budete s manželkou z gruntu dosť odlišní.

V zásade však nie je podstatné, že ste rozdielni – rozdiely sú v každom páre. Ide skôr o to, ako s tými odlišnosťami doma zaobchádzate. Zdá sa, že sa príliš prispôsobujete vo viacerých oblastiach života – nielen manželke, ale aj v práci. Píšete, že ste „prestali úplne robiť veci, ktoré máte rád“. Akoby ste nenašli spôsob, ako prijateľne skombinovať manželkinu „domácku“ povahu, záväzok k rodine a Vašu povahu „do sveta“.

Radikálne fantázie „od všetkého odísť a začať nanovo“ sa často nanucujú, keď niekto dlhodobo žije na svoj úkor. Dá sa tak