Kto je dnes Putin? Premena aparátnika na vojnového zločinca alebo evolúcia lumpa

Autor je novinár a prekladateľ

Faktom je, že v anglicky hovoriacej politológii sa pojmy „autoritatívny režim“ a „diktatúra“ často používajú ako synonymá, zatiaľ čo „tyrania“ je nielen trochu zastarané, ale aj mimoriadne emocionálne zaťažené slovo: používa sa najmä vtedy, keď je potrebné zdôrazniť osobitnú krutosť vládcu. Politológia však neurčuje a ani sa nesnaží určiť jasnú hranicu, po prekročení ktorej by vodca nedemokratického režimu získal „čestný“ titul tyrana. To, či politika nazvať tyranom alebo nie, je vecou subjektívneho vnímania.

Veda nemá monopol na opis politických javov a už vôbec nemôže svoj pojmový aparát vnucovať iným, ale ak by sa politológovia chceli sporiť o charakter a transformáciu Putinovho režimu, pravdepodobne by použili iné kategórie. Mohli by napríklad diskutovať o tom, či sa ruská autokracia stala menej inštitucionalizovanou. Každý politický režim možno umiestniť na škále medzi dvoma extrémami: na jednej strane sú systémy, kde sa distribúcia moci riadi zavedenými „pravidlami hry“ (inštitúciami), a na druhej strane sú krajiny, kde kľúčové politické rozhodnutia závisia od neobmedzenej vôle jediného človeka.

Režim so silnými inštitúciami nemusí byť nevyhnutne demokratický. Napríklad v máji sa v Turecku, kde už dlhší čas vládne autoritatívny režim, uskutočnili prezidentské voľby. Proti Erdoganovi stála široká koalícia opozičných síl, ktorá mala veľkú šancu zbaviť úradujúceho prezidenta moci. „Pravidlá hry“ sa aspoň v danej chvíli ukázali byť silnejšie ako Erdogan, ktorý síce prenasleduje nezávislých novinárov a opozičných politikov, ale nemôže voľby jednoducho zrušiť alebo úplne zbaviť možnosti kandidovať skutočných oponentov.

Je Vladimir Putin totalitný vodca?

Celé generácie Rusov vyrastali na školských učebniciach spoločenských vied, kde sa totalitarizmus považuje za ďalšiu fázu vývoja režimov, ktoré sú odlišné od demokratických. Môže sa zdať, že ak krajina začne násilne posielať ľudí na front a ďalej obmedzovať opozíciu, Rusko by malo byť prirovnané k jednému z najbrutálnejších režimov, aké ľudstvo pozná, ako bol napríklad nacistický režim v Nemecku.

V modernej vedeckej literatúre sa však pojem „totalitarizmus“ čoraz častejšie používa na označenie konkrétnych politických systémov, ktoré existovali v obmedzenom časovom období v polovici 20. storočia. Rozdiely medzi „klasickými“ totalitnými štátmi a moderným Ruskom podrobne popísali mnohí bádatelia (tu je vhodné pripomenúť, že jedným z prvých na svete, kto tento jav skúmal a úplne presne popísal, ibaže umeleckými metódami, bol L. Mňačko v pozoruhodnej knihe Ako chutí moc.). Nemá zmysel ich tu v plnom rozsahu opakovať. V skratke: v Rusku sa nikdy nevytvorila všadeprítomná ideológia (obsah pojmu „ruský svet“ sotva dokážu jasne vysvetliť aj jeho najaktívnejší stúpenci); politická mobilizácia (nemýliť si ju s vojenskou mobilizáciou) je skôr obmedzená než masová (ruské orgány jednoducho nemajú ani dodatočné zdroje); „disent“ je v Rusku stále možný pri mnohých „bezpečných“ otázkach (ekonomika, ekológia).

A predsa – ako nazývajú politológovia Vladimira Putina? Vladimir Putin je vodca personalistického autoritárskeho režimu. Okrem personalistického rozlišuje politológia aj stranícke, vojenské a monarchické autokracie. V prvom prípade kľúčové rozhodnutia väčšinou prijíma skupina straníckych vodcov, v druhom junta zložená z bezpečnostných zložiek a monarchie sa vyznačujú najmä dedičným charakterom odovzdávania moci. V personalistických autoritárskych režimoch má posledné slovo vždy jedna osoba, ktorej nadradenosť v hierarchii moci zabezpečuje osobná lojalita elít. Personalistické autokracie sú dnes najrozšírenejším typom nedemokratických režimov. Sýrskeho prezidenta Baššára Asada, Alexandra Lukašenka aj Kasym-Jomarta Tokajeva možno zaradiť do kategórie personalistických vodcov.

Ako možno vidieť na uvedenom tureckom príklade, autokrati-personalisti (medzi ktorých patrí aj prezident Erdogan) môžu byť stále obmedzovaní „pravidlami hry“ systému a čeliť reálnym výzvam zo strany nekontrolovateľnej opozície. Aby sa zdôraznilo, že v súčasnom Rusku to nie je možné a že politické rozhodnutia závisia čoraz menej od akýchkoľvek inštitúcií a čoraz viac od osobnej vôle Vladimira Putina, politológovia v posledných rokoch často označujú ruský režim ako „personalistickú diktatúru“. Kedy sa ňou Rusko stalo?

Vedci začali tento termín používať na označenie ruského režimu dávno pred rokom 2022. Dá sa povedať, že veľkú bodku za vznikom personalistickej diktatúry dalo „referendum o zmenách ústavy“, ktoré vytvorilo formálnu možnosť pre Vladimira Putina vládnuť až do roku 2036.

Ako vznikajú a prežívajú personalistické autoritárske režimy?

Režimy podobné ruskému väčšinou vznikli ako dôsledok degradácie mladých demokracií. Väčšina personalistických vodcov kedysi vyhrala relatívne slobodné a konkurenčné voľby a potom sa pustila do ničenia potenciálnych oponentov a ničenia demokratických inštitúcií. Tu je len niekoľko príkladov z ruskej praxe: trestné konania proti Chodorkovskému, dočasné zrušenie gubernátorských volieb, pritvrdenie pravidiel registrácie politických strán, masívne podvody v prospech Jednotného Ruska v parlamentných voľbách. Tento zoznam by mohol pokračovať veľmi dlho.

Demokratické inštitúcie však zďaleka nie sú najväčším nepriateľom personalistických režimov. Keď voľby prestanú byť skutočne slobodné, autokrati by mali obrátiť svoju pozornosť na tých, ktorí po ich boku naštrbovali demokraciu. Politická veda si je dobre vedomá, že hlavná hrozba pre autoritárskych vodcov nepochádza od občanov, ale z ich vlastného okolia. Zložité vzťahy v tejto „hadej spleti“ podrobne opísal vo svojej práci politológ Milan Svolik (profesor na Yaleovej univerzite): hlavnou úlohou autokrata je získať čo najviac moci oslabením vlastných kumpánov, hlavným záujmom jeho spojencov je zabrániť takejto situácii. Najlepším spôsobom, ako dosiahnuť tento cieľ, je neustále udržiavať u autokrata pocit, že štátny prevrat je možný, čo ho núti brať do úvahy záujmy elít.

Autokrat má v tomto boji značnú výhodu. Už samotný fakt, že zastáva najvyššie postavenie v mocenskej hierarchii, mu dáva privilegovaný prístup k štátnym zdrojom, predovšetkým k zdrojom moci. Konfrontácia ešte viac pripomína boj Dávida a Goliáša, ak sú elity obklopujúce autokrata roztrieštené, t. j. nemajú dôvody na zjednotenie. Vzorným príkladom je Bielorusko na začiatku 90. rokov 20. storočia. V republike jednoducho neexistovali vplyvní hráči, ktorí by dokázali vytvoriť konkurenciu Alexandrovi Lukašenkovi, bývalému riaditeľovi kolchozu Gorodec, ktorý vyhral prvé (a zatiaľ posledné) demokratické prezidentské voľby.

Na dosiahnutie víťazstva v konfrontácii s elitami používajú autoritárski vodcovia viacero nástrojov. Napríklad vytvárajú „strany moci“, ktoré im umožňujú kontrolovať legislatívny proces (Jednotné Rusko, vytvorené v roku 2001); do vysokých funkcií menujú lojálnych bývalých kolegov z toho istého regiónu, kmeňa alebo strany (mnohí ruskí vysokopostavení úradníci poznajú Vladimira Putina z jeho pôsobenia v kancelárii petrohradského starostu); a vytvárajú nové mocenské štruktúry, ktoré majú vyvážiť vplyv iných orgánov (Rosgvardia, vytvorená v roku 2016).

Čo je charakteristické pre personalistické autoritárske režimy?

Nanešťastie pre všetkých, nič dobré. Personalistické režimy sa zapájajú do medzinárodných konfliktov častejšie ako iné autokracie. Ako už bolo spomenuté, vôľa personalistického vodcu nemusí byť obmedzená ani najbližším okruhom spolupracovníkov, zatiaľ čo v straníckych alebo vojenských autokraciách je častejšie priestor pre alternatívne názory. To umožňuje vyváženejšie rozhodovanie: vždy je lepšie mať aspoň dve hlavy. Fiktívnosť ruského „politbyra“ názorne ilustruje video z minuloročného zasadnutia bezpečnostnej rady.

Z rovnakých dôvodov sa personalistické režimy môžu vyznačovať nízkou kvalitou riadenia. Tu stojí za zmienku, že ruské orgány boli donedávna schopné čiastočne prekonať toto obmedzenie vytvorením projektov, v ktorých štát poskytuje bohaté financovanie a dodatočnú ochranu pred nepriaznivým autoritárskym prostredím. Medzi ruské „príklady úspechu“ patrí Vyššia ekonomická škola, systém Jednotnej štátnej skúšky a „vylepšená Moskva“ Sergeja Sobjanina. Ako však ukazuje politológ Vladimir Geľman, ukazuje sa, že takéto projekty majú krátke trvanie alebo neprinášajú dostatočnú návratnosť pre celý systém.

Personalistickí vodcovia a ich kumpáni bojujú o prežitie režimu do posledného dychu. Čím silnejší je diktátor, tým väčšiu zodpovednosť za dianie nesie: v prípade kolapsu autoritárskeho systému bude hlavný vinník všetkých problémov zrejmý. Nie je náhoda, že 69 percent všetkých vodcov personalistických režimov odišlo po strate moci do exilu, väzenia alebo ich zabili. Pre diktátorovo blízke okolie pád režimu tiež neveští nič dobré. Aj keď necháme bokom možnosť prenasledovania, hlavnou konkurenčnou výhodou väčšiny z nich je bezhraničná lojalita k jednej konkrétnej osobe. Je nepravdepodobné, že by túto vlastnosť ocenila akákoľvek ďalšia vládnuca koalícia, ktorá bude pri moci.

Posledná horká pilulka – personalistická diktatúra po sebe často zanecháva „spálenú zem“ Autokrati, ktorí získavajú čoraz väčšiu kontrolu nad mocou, sa začínajú prikláňať k represiám, ničia zvyšky politických inštitúcií a v extrémnych prípadoch aj mierne talentovaných manažérov, v ktorých vidia potenciálnu hrozbu. Z týchto dôvodov je mimoriadne ťažké vybudovať demokratický režim na troskách zrútených personalistických autokracií. Štatistiky opäť ukazujú, že v období rokov 1990 až 2010 vznikali demokracie častejšie z vojenských a straníckych režimov ako z tých personalistických.

Ako dlho žijú personalistické režimy, ako je ten ruský?

Na túto otázku sa pokúsili odpovedať výskumníčky Andrea Kendall-Taylorová a Erika Franzová. Politologičky pracovali so vzorkou všetkých autoritárskych lídrov, ktorí boli pri moci v akomkoľvek intervale od roku 1992 do roku 2019. Celkovo obsahovala 181 diktátorov (je len ťažko predstaviteľné, že ich v krátkom historickom období bolo toľko!). Z údajov vyplýva, že po roku 1992 sa autokrat-personalista vo veku 65 rokov a viac, ktorý vládol krajine aspoň 20 rokov (teda typ, ktorý je najviac podobný Vladimirovi Putinovi), nakoniec udržal pri moci priemerne 36 rokov.

Najčastejším spôsobom, ako takíto vodcovia prichádzajú o moc, je smrť pri výkone funkcie (50 percent prípadov). Druhým najčastejším dôvodom je zvrhnutie v dôsledku masových protestov (20 percent prípadov). Pripomeňme, že pre autoritárskych vodcov vo všeobecnosti najväčšia hrozba pochádza z ich vlastného okolia. Čím dlhšie však vodca zostáva vo funkcii, tým je menej pravdepodobné, že jeho blízki spolupracovníci budú mať možnosť spochybniť režim osobnej moci. Postupom času ich diktátor zbavuje samostatnosti a prístupu k zdrojom potrebným na zorganizovanie prevratu.

Tieto závery môžu mnohých čitateľov deprimovať. Treba si však uvedomiť, že článok Kendall-Taylorovej a Franzovej analyzuje „priemerný“ autoritatívny režim, ktorý sa podobá Putinovmu v niekoľkých základných charakteristikách. Skutočnosť, že väčšina dlhoročných personalistov (v každom zmysle) vládne až do smrti, neznamená, že rovnaký osud nevyhnutne čaká aj Rusko. Nejde o pravidlo alebo zákon, ale o všeobecný trend, ktorý nevylučuje možnosť, že sa režim za iných okolností zrúti napríklad už o niekoľko mesiacov. Zákonitá je iná vec – takéto režimy sa vždy a všade rúcajú po rozpútaní vojny.