Denník N

Päť kníh o Česku, ktoré by si mali prečítať aj Slováci, vyberá novinár Erik Tabery

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Dnes spúšťame novú rubriku a newsletter s názvom Päť kníh. Každú stredu v nej vybraná osobnosť odporučí päť knižiek z oblasti, ktorej rozumie. Náš obsah tak chceme obohatiť o zaujímavé tipy, ktoré môžu pomôcť rozšíriť obzory, vzdelávať, zabaviť alebo inšpirovať. Cieľom nie je zviditeľniť len nové tituly, ale upriamiť pozornosť aj na staršie knihy, ktoré stoja za prečítanie.

Prvým respondentom v našej novej rubrike je šéfredaktor týždenníka Respekt Erik Tabery. Požiadali sme ho, aby odporučil päť kníh o českej spoločnosti a politike, ktoré môžu byť zaujímavé aj pre ľudí na Slovensku.

Vybral napríklad knihu Budování státu od českého novinára a spisovateľa Ferdinanda Peroutku. Túto knihu mal v jednom zo svojich predvolebných videí na stole aj Robert Fico. „Strašne som sa smial, pretože to je, akoby ste videli čerta s Bibliou v ruke. Je to úplný nonsens,“ vraví v rozhovore Tabery. „Podľa mňa to Fico nikdy nečítal, ale keby áno, musel by vidieť, že je na nesprávnej strane dejín,“ dodáva.

Tabery odporúča aj denníky českého básnika a prekladateľa Jana Zábranu. „Čechov rozpitval na kusy, hrozne to bolí, ale je to pravdivé,“ vraví.

Pred rokom ste napísali, že sa neviete sústrediť na čítanie kníh. Čím to bolo spôsobené a ako sa to medzičasom vyvinulo?

Stále s tým trochu zápasím. Bolo to spôsobené kombináciou viacerých vecí, najmä Ukrajinou a ďalšími veľkými udalosťami, ktoré človeka zahlcovali. Deje sa to aj teraz pri Izraeli. Človek trochu viac sleduje správy a Twitter. To mu berie čas, ale nejakým spôsobom to naruší aj jeho schopnosť sústrediť sa a vytvoriť si priestor na čítanie kníh.

Začal som to riešiť systémovo. Vytvoril som si čas na čítanie a niekedy som to kombinoval aj s audioknihou. Podarilo sa to, ale stále s tým trochu zápasím a musím si častejšie hovoriť, že čítanie je dôležité a musím mu venovať čas.

Keď hovoríte o kombinovaní s audioknihami, máte na mysli, že ste súčasne knihu čítali aj ste ju mali kúpenú ako audioknihu a počúvali ju?

Áno. Táto kombinácia je drahá, ale cítil som, že to potrebujem, aby som nevypadol z rytmu čítania. A keďže mám dosť práce, tak som audioknihu počúval v metre, električke alebo vo vlaku.

Je pre vás problém odtrhnúť sa od mobilu? Keď čítate knihu, máte ho pri sebe?

Mobil je veľmi návyková vec, a aj keď mám v ruke knihu, začnem po ňom siahať. Niekedy ho teda cielene nechávam v inej miestnosti, pretože len čo ho mám blízko, tak sa po chvíli pozerám, čo sa kde deje. Aj preto sa snažím čítať knižky skôr v papierovej podobe než digitálne. Elektronické knihy využívam najmä pri knihách zo zahraničia.

Keď sme vás vyzvali, aby ste vybrali päť kníh o českej spoločnosti a politike, povedali ste, že ste vybrali knihy o českej politickej duši. Čo je to a aká tá duša je?

Podľa mňa odpovede na mnohé otázky – a to majú naše krajiny spoločné – ležia v minulosti. Poznať minulosť je dobré aj preto, že v nej človek vidí spôsob rozhodovania spoločnosti. Dá sa tiež vystopovať nejaký okruh chýb. V českej spoločnosti to vidno v našom zvláštnom pocite, že svet sa nás trochu netýka a že keď sa schováme za kopčeky, ktoré máme pozdĺž hraníc, tak nás udalosti obídu. No ony nás neraz zomelú ešte viac ako ostatných.

Často sme pristupovali k problémom spôsobom, že sme sa chceli uzavrieť do seba. Ale vždy tu bol okruh intelektuálov alebo politikov, ktorí vraveli, že nie, to je chyba. Ten prístup sa opakoval. No keď sa pozerám, ako česká spoločnosť a politika reagovali na Ukrajinu, po dlhom čase mám pocit, že sme trochu z toho českého kruhu vystúpili. Neviem, či na dlhšie, ale akoby sme si uvedomili, že teraz sa už nemôžeme tváriť, že to neexistuje alebo že budeme opäť mostom medzi Východom a Západom.

V čom sa slovenská politická duša odlišuje od českej?

V strašne veľkom množstve vecí. Platí to, čo napísal niekedy v 60. rokoch Jan Patočka, že Česi si myslia, že Slováci sú Česi, akurát s akcentom. To je podľa mňa obrovský omyl. Vaša historická cesta je v mnohých ohľadoch iná. Keby som to zvulgarizoval, tak v 19. storočí sme svoju emancipáciu videli na západe a Slovensko sa viac pozeralo na východ.

My sme mali veľkú výhodu, o ktorej hovoria aj historici. Česko malo po Rakúsko-Uhorsku veľmi silnú strednú triedu obyvateľstva. Bola relatívne bohatá, relatívne vzdelaná a rovnomerne rozložená v krajine. Táto sieť nám umožnila budovať demokratickú štruktúru, aj keď to potom narazilo. Narazilo to podľa mňa aj preto, že nacistická totalita urobila dieru, ktorá umožnila nástup komunistickej totality.

Dnes to máme podobné. Stredná trieda je v Česku viac stabilizovaná a rovnomerne rozložená. No Slovensko na to, aké je malé, má veľa rozdielov, napríklad medzi východnou a západnou časťou krajiny.

Keď to mám úplne zjednodušiť, tak poviem, že Česku aj Slovensku chýba spoločný príbeh. V Česku ten príbeh hľadáme a je ním Masaryk, Čapek, Peroutka a tento typ kultúry. A hoci sledujem Slovensko veľmi pozorne, nenašiel som slovenský príbeh, ktorý by ste si spoločne rozprávali a ukazovali na ňom, že toto je Slovensko, toto je naša duša. A z toho vyplývajú nezrovnalosti v tom, čo kto chce. A aj tieto voľby ukázali, že jednotlivé časti spoločnosti hovoria úplne iným jazykom a nikde sa nestretávajú. A to sa veľmi ťažko mení.

V roku 2017 ste vydali knihu Opuštená společnost, ktorá je tiež opisom českej politickej duše a zároveň kladie otázku, či sa tragické etapy vašej či našej histórie nemôžu zopakovať. V závere knihy ste spísali desať bodov, ktoré môžu byť cestou do „temnôt“. Napríklad že sa relativizuje pravda a všetko je len otázkou interpretácie, že sa neustále hľadá nejaký nepriateľ, ktorý môže za všetky problémy sveta, že spoločnosť je rozdelená alebo že sa hľadajú silní lídri, ktorým sa odpúšťajú ich chyby. V knihe ste napísali, že so všetkými týmito bodmi sa stretávame, ale zápas o podobu spoločnosti je stále vyrovnaný. Je ešte stále vyrovnaný, a to v Česku aj na Slovensku?

Myslím si, že áno, a vývoj mi podľa mňa dal za pravdu. Keď som knihu písal, zdalo sa mi zaujímavé, ako veľa ľudí si u nás myslelo, že zmena nie je možná a že sme predurčení na to, aby nám vládol druh ľudí, ako je Babiš a Zeman. Tá narastajúca frustrácia mi pripadala strašne nebezpečná, pretože najhoršie je, keď spoločnosť stratí nádej – nádej na zmenu alebo na nejaký vývoj.

Po vyjdení tej knižky prišli voľby, ktoré dopadli zle, a populisti si polepšili. No následne zafungovala občianska spoločnosť. Prišla kampaň Milion chvilek, ľudia začali zisťovať, že môžu spolupracovať, zaplnila sa Letenská pláň a mnohé námestia po celom Česku. Občianska spoločnosť sa prebudila, rozhádané demokratické strany začali spolupracovať, prišlo troje volieb – do senátu, do snemovne a prezidentské – a ukázalo sa, že spoločnosť má silu odmietnuť nejaký druh populizmu, pokiaľ si uvedomí svoju silu. To je kľúčová vec.

Toto na Slovensku podľa mňa ešte úplne nevidno. Stále sa zdá silnejší naratív odmietajúci zmenu – či už preto, že neveríme, že môže prebehnúť, alebo preto, že ju nechceme. Strany, ktoré zostavujú novú vládu, sľubujú minulosť. Takéto javy sa ukazujú vo všetkých krajinách, zažíva to Nemecko, USA a ďalší. Ide však o to, aký silný ten prúd je. Tieto voľby ukázali, že sila minulosti je na Slovensku príliš veľká. V tom vidím aj najväčšie riziko. Slovenskému demokratickému prúdu sa zatiaľ nepodarilo vytvoriť pocit silnej alternatívy, ktorá dokáže poraziť populistické spiatočníctvo, a že to krajine môže dokonca pomôcť.

Na druhej strane máme príbeh prezidentky Zuzany Čaputovej či Progresívneho Slovenska, v ktorom niektorí tú nádej vidia.

Progresívne Slovensko vo voľbách nielen celkom dobre obstálo, ale je to modernejšia, liberálnejšia a lepšie pripravená strana, než má v tomto prúde Česko. Vaša prezidentka je na tom podobne. No myslím si, že prezidentská rola je často skôr o vyvažovaní. Už to dopadlo zle, tak to poďme nejako vyvážiť. A PS by potrebovalo silného partnera v demokratickom tábore.

Zaujímavá knižka Postsedliaci opisuje, že treba nájsť spoločné východisko so stredom a s východom krajiny, a teda aj s vidiekom. To je téma všade na svete, aj v Česku. Je strašne ťažké nájsť spoločnú reč, ale krajina sa nemôže dlhodobo posúvať ďalej, pokiaľ bude pre deštruktívne strany také ľahké vyvolať paniku medzi ľuďmi, ktorí nežijú v mestách. Paniku, ktorá je namierená práve proti mestám alebo liberálne zmýšľajúcim ľuďom.

Ľudia na vidieku môžu mať pocit, že nimi mestá pohŕdajú. No moja skúsenosť je, že tými ľuďmi najviac pohŕdajú práve populisti. Preto nikdy neriešili ich starosti.

Poďme sa teraz rozprávať o knihách, ktoré ste odporučili. Prvou sú trojdielne Paměti filozofa, disidenta a esejistu Václava Černého. Čím sú výnimočné?

Podľa mňa je to vrcholná esejistika v českom knižnom aj mediálnom priestore. Černý bol jeden z našich najväčších intelektuálov, ktorý vedel brilantne písať. Vďaka svojmu intelektu vedel nielen opísať nejaké javy, ale aj ich pútavo zachytiť do súvislostí. Navyše si to všetko odžil, takže keď niečo opisuje, je zaujímavé čítať aj to, ako sa na to v tej dobe pozerali oni, napríklad ako študenti. Čomu venovali pozornosť, o čom debatovali. Tie knižky sú trochu hrubšie, ale človek sa v nich pomerne rýchlo dostane ku kontextu českých dejín. Treba zdôrazniť, že sme vtedy boli jeden štát, ale optika sa, pochopiteľne, sústreďuje najmä na Česko a Čechov.

Druhou odporúčanou knihou je knižný rozhovor s bývalým českým premiérom Petrom Pithartom. Prečo?

Petr Pithart je jedna z výrazných tvárí Občianskeho fóra a rokovaní po revolúcii 1989. Pre Slovensko je zaujímavý, pretože bol predsedom českej vlády a veľa rokoval s Vladimírom Mečiarom. Je to intelektuál, ktorý sa dodnes zúčastňuje českej intelektuálnej debaty.

Knižka je knihou rozhovorov, čo sa podľa mňa ľuďom číta lepšie. Rozhovor robila moja kolegyňa a mladá novinárka Andrea Procházková. Konceptom bolo pýtať sa za mladých ľudí, ktorí už napríklad nepoznajú kontext 60. rokov, normalizácie, Nežnej revolúcie, rozdelenia Československa… Pithart opisuje dejinné momenty, vysvetľuje, ako sa mohlo stať, že človek vstúpil do komunistickej strany, a čo mu hrozilo, keď sa ocitol v disente. Okrem toho sú v knižke aj úvahy, napríklad o konzervativizme, čo je podľa mňa veľmi zaujímavá časť. Pithart trochu hovorí aj o Slovensku, no myslím si, že aj tam sa čiastočne premieta české nepochopenie niektorých odlišností.

Ako tretiu odporúčate knihu Budování státu od Ferdinanda Peroutku. Túto knihu mal v jednom z posledných predvolebných videí na stole aj Robert Fico. Ak by ju náhodou aj čítal, čo by sa z nej dozvedel?

Že stojí na zlej strane histórie. Ukazovala mi to Monika Tódová a strašne som sa smial, pretože to je, akoby ste videli čerta s Bibliou v ruke. Je to úplný nonsens. Budování státu rozpráva o tom, aké dôležité je budovať inštitúcie a demokratické štruktúry. Peroutka opisuje ľudí, ktorí nechceli alebo deštruujú demokraciu. Podľa mňa to Fico nikdy nečítal, ale keby áno, musel by vidieť, že je na nesprávnej strane dejín.

Prečo mal knihu na stole? Fico mal veľmi blízko k Zemanovi. A Zeman veľmi zvláštne pracoval s Peroutkom. Najprv ho uctieval do nebies a potom ho znevažoval. Ficovi zrejme uviazlo v hlave, že Peroutka je asi dobrý, a tak to tam šupol.

Prečo vlastne Zeman vyvolal takú kauzu okolo Peroutku a tvrdil, že ospevoval Hitlera? A prečo sa neospravedlnil, keď sa ukázalo, že nemal pravdu? O čo mu šlo?

Peroutka je podľa mňa náš historicky najvýznamnejší novinár. Keďže bol výrazný, Nemci ho zatkli a odviezli do koncentračného tábora. Po roku ho doviezli späť do Prahy a povedali mu, že keď bude robiť kolaboračný týždenník Přítomnost, bude na slobode. On to odmietol. Myslím si, že nie je veľa ľudí, ktorí by nevyužili možnosť, ako sa dostať z koncentračného tábora. A teoreticky by im to ani nemohol nik vyčítať. On odolal. O to absurdnejší bol Zemanov útok.

Možno sa pôvodne pomýlil alebo si to zle pamätal, no skôr si myslím, že potreboval ilustrovať, akí nebezpeční idioti – ako to on vravieva – sú novinári a intelektuáli. Chcel ukázať, že aj ten najväčší český novinársky klenot bol tak trochu šupák. Zaútočil teda na človeka, ktorý sa nemohol brániť, no počas svojho života bol veľmi statočný.

Vašou štvrtou odporúčanou knihou je Moje šílené století od spisovateľa Ivana Klímu. Čím je jeho pohľad na 20. storočie podľa vás zaujímavý?

Dalo by sa povedať, že tam, kde končí Václav Černý, tam začína Ivan Klíma. Samozrejme, nejaké roky sa prekrývajú, ale je to podobne dôležitá kniha, pretože Klíma je zo židovskej rodiny, a tak zachytáva skúsenosti svojej rodiny s koncentračným táborom. Opisuje svoje prvotné okúzlenie komunizmom aj následné vytriezvenie. Dlho to bol náš najprekladanejší spisovateľ a aj z tohto pohľadu je jeho príbeh zaujímavý.

Veľmi sa mi páči, že Klíma voči sebe netrpí sentimentom. Taký Pithart sa snaží reflektovať svoju minulosť, no v jeho slovách stále cítim trochu ublíženosti, keď mu ju niekto pripomína. Klíma to v sebe vôbec nemá a pomáha spoločnosti, aby sa úprimne pozrela na svoju minulosť. A treba dodať, že je to výborný autor, preto sa to veľmi dobre číta.

Klíma písal reportáže aj z východného Slovenska, bol na miestach, kam vtedy neviedli ani asfaltové cesty, a tak jazdil na bicykli. Aj v tom teda môže byť pre slovenského čitateľa zaujímavý. Piata kniha, ktorú ste vybrali, sa volá Celý život a napísal ju Jan Zábrana. Má formu denníkových zápiskov a nesúrodých poznámok, treba dodať, že neraz veľmi depresívnych. Čím je pre vás zaujímavá?

Zábrana bol brilantný prekladateľ, básnik a človek, ktorému komunizmus a história neskutočne zomleli život. V niektorých momentoch je preto kniha zatrpknutá, ale výnimočný je jeho opis tých najhorších stránok „češstva“, teda pohodlie, pohŕdanie, ochota kolaborovať s kýmkoľvek pre pokoj pri pive a „buřte“. Zábrana Čechov rozpitval na kusy, hrozne to bolí, ale je to pravdivé. Nemám úplne rád zatrpknutosť, ale jeho príbeh mu na ňu dáva právo. Spôsob, ako to napísal, je geniálny. Neviem ako Slovák, ale podľa mňa by nemal byť Čech, ktorý si toto neprečíta. Aj vďaka tomu, že to bolo písané v priebehu času, človek vidí, aký bol komunizmus deštruktívny.

Vrátil by som sa k tomu, čo som povedal na začiatku nášho rozhovoru. Všetky tieto knižky sú dôležité v tom, aby človek chápal, akí sme a prečo sa nejako správame. Môžeme sa tváriť, že komunizmus máme dávno za sebou, ale ešte to bude nejaký čas trvať, pretože tá deštrukcia išla strašne hlboko. Zničilo a ovplyvnilo to toľko osudov, že to stále zanecháva stopu.

Ak by som mal z týchto kníh vybrať, povedal by som, aby ste si prečítali túto od Zábranu. Potrebujete to vedieť.


Novinka: Vo vydavateľstve Denníka N vyšla minulý týždeň kniha Domoviny, v ktorej britský historik a novinár Timothy Garton Ash opisuje dejiny Európy od druhej svetovej vojny.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Päť kníh

Osobnosti vyberajú päť kníh z oblasti, ktorej rozumejú. Vydávame každú stredu. Rubrika je inšpirovaná britským projektom FiveBooks.com a vychádza so súhlasom autorov tohto webu.

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie