Pochádzam z myjavských kopaníc a som pyšná, že som choreografkou v Paríži, ale je to stres, vraví Eva Klimáčková

Priznáva, že byť choreografkou a mamou je ťažké, jej tanec však pôsobí ľahko a nonšalantne. Nejakou zvláštnou silou vás namotá a jemne drtí ako dobre vypálený kopaničiarsko-parížsky elixír. Predstavením Migrations Invisibles, v ktorom na živú hudbu Niny Rosa aj tancuje, ukončí v sobotu 21. októbra festival Bratislava v pohybe tanečnica a choreografka Eva Klimáčková alias Compagnie E7KA, ktorá už 22 rokov pôsobí v Paríži.

V rozhovore hovorí o tom:

• prečo sa rozhodla odísť žiť do Francúzska;
• ako sa jej tam podarilo získať štatút umelca;
• v čom sú rozdiely medzi Francúzskom a Slovenskom;
• ako sa dá skĺbiť cestovanie s rodinou.

Migrations Invisibles je prvé celovečerné predstavenie, ktoré na festivale Bratislava v pohybe uvediete pod svojou francúzskou značkou. Prečo až teraz?

Asi som sa predtým nešla priamo ponúknuť. Keďže spracovávam tému migrácie, je pre mňa návratom k Slovensku po rokoch vo Francúzsku. Chcela som, aby bolo zahrané doma.

Nemala byť premiéra v Paríži?

Mala, ale keďže situácia je katastrofálna asi na celom svete, festival, na ktorom som mala mať premiéru, bol pre nedostatok financií zrušený.

V Paríži, mekke umenia?

Aj v mekke umenia sa začínajú podmienky zhoršovať.

Pôsobíte tam už dvadsaťdva rokov. Prečo ste tam išli?

Pretože som veľmi zvedavá. Mala som možnosť pracovať s choreografmi na Slovensku aj v Prahe a videla som, že viac ľudí tu, žiaľ, nie je, pretože sme malá krajina. Chcela som sa dozvedieť viac.

Šestnásť rokov vediete tanečnú skupinu E7KA, ste zaradená do francúzskeho systému pre umelcov, teda máte umelecký štatút a dostávate mesačný plat. Koľko vám trvalo sa doň dostať?

Odišla som bez papierov, bez jazyka, bez peňazí. Prvý rok bol náročný, potom sa mi podarilo získať štipendium z francúzskeho inštitútu a dva roky som študovala na vysokej škole, čo mi pomohlo. Ale bola to taká kultúrna facka, rozdielna mentalita, začlenenie mi nešlo. Mala som toho dosť a odišla som do Bruselu, kde som mala nehodu. Po nehode sa mi zrazu ozvali ľudia z Francúzska a ponúkli mi prácu. Čiže až po nejakých štyroch rokoch sa to vo Francúzsku začalo rozbiehať, dostala som sa do dobrých projektov, ktoré sa veľa hrali po celej krajine. Získať umelecký štatút mi trvalo ďalší rok.

Ako to vlastne funguje?

Musíte odpracovať päťstosedem hodín do roka. Umelecký štatút je zaradený pod úrad práce, desať mesiacov dostávate výplatu, potom treba zase dokázať, či sa podarilo odrobiť tých päťstosedem hodín, a predĺžia vám to na ďalší rok. Len päťdesiat hodín sa môže zarátať napríklad za učenie, zvyšok musí byť za skúšanie a predstavenia.

Na tvorbu žiadate zvlášť?

Áno, toto je len istota, že rok budem mať výplatu. Vytvoriť predstavenie trvá dva a pol roka, z toho rok a pol zháňam peniaze a producentov, partnerov, ktorí sľúbia, že ho uvedú a zaplatia. Až potom môžem žiadať na ministerstve o grant na tvorbu.

Takže v podstate idyla, slobodne si tvoríte, systém vás platí. Veľa cestujete, no máte rodinu, dá sa to skĺbiť?

Byť mamou choreografkou je hrozne ťažké. Než som mala deti, každý večer som sedela do desiatej za počítačom a vybavovala. Systém je super a možností veľa, pokiaľ ich viete nájsť, získať a zorganizovať. Divadlá a festivaly dostávajú denne stopäťdesiat emailov od rôznych zoskupení, aby si pozreli ich nové predstavenie. Som v totálnej panike a strese, nestíham prácu, ktorú by som mala stíhať, aby to fungovalo. Mydlím to, ako môžem. Choreografov sú tu tisíce, stále prichádzajú noví. Len tým naozaj slávnym, ktorých je zopár, sami ponúkajú, aby prišli zahrať. Nie je to práca pre matku s deťmi.

Nie je to pre vás v Paríži teraz v niečom ľahšie?

Veľmi tu pomáhajú začínajúcim choreografom, ktorí vytvorili menej ako päť predstavení, je na to celá sieť. Patrila som najprv medzi nich. No a potom sú tu tisícmiestne divadlá ako Théâtre de la Ville a Chaillot pre slávne skupiny a takmer nič medzitým. V Paríži je najväčšia elita.

Ale dá sa hrať v sieti devätnástich národných choreografických centier?

Áno, tie centrá fungujú po celom Francúzsku, nádherné rezidenčné priestory, ktoré môžu poskytnúť partnerstvo, riadené choreografmi, ktorí sa každých 4 či 6 rokov menia. Je to o kontaktoch. Spolupracovala som napríklad v Orleans s choreografom Josefom Nadjom. Od júna minulého roka je tam nový riaditeľ, odvtedy minimálne raz do mesiaca posielam email, že by som mu chcela odprezentovať moju novú prácu. Stále som nedostala odpoveď.

Keď získate do projektu takého partnera a môžete tam hrať, zaplatia vám honorár alebo musíte mať reprízový grant?

Reprízové granty tu neexistujú. Grant je na vytvorenie predstavenia, potom ho musíte dokázať predať. Ak kúpia predstavenie, zaplatia ho.

Nie je to lepšie ako na Slovensku, kde si umelci musia sami zohnať honorár, keď chcú ísť niekde hrať?

Neviem, francúzska štatistika je, že predstavenie sa zahrá dvakrát, premiéra a repríza. Je veľmi ťažké získať tú možnosť niekde hrať, že vás niekto kúpi.

Ale vy hráte viac ako dve predstavenia, nie?

Hrám, našťastie, viac. A hrám aj na Slovensku a v Česku.

V predstavení Migrations Invisibles sa vraciate ku koreňom cez spoluprácu s hudobníčkou Ninou Marinovou, známou ako Nina Rosa. Žije v Prahe, ako ste skúšali?

Mali sme počas roka šesť týždňov skúšok na rôznych miestach. Najprv v Novej Cvernovke v Bratislave, potom v choreografických centrách v Orleans a v Tours a aj v Paríži.

Nina Rosa hrá na scéne naživo, svoj zemitý, mnohofarebný štýl vedľa vášho abstraktného až minimalistického. Bol to zámer?

Som vzdušná energia, potrebujem ľudí, ktorí ma vyvažujú, a Nina má práve tú zemitú energiu, hlboký hlas. Keď tvorím predstavenie, mám intuíciu, čo by som chcela, ale neviem presne, ako sa to vyvinie. K téme migrácie som mala chuť aj na svedectvá a texty, nielen tanec a hudbu. Na javisku sme traja, dvaja tanečníci a Nina. Nie je to také čisté a abstraktné ako moje predchádzajúce veci, skôr multižánrové. Ale nebol to zámer. Na myjavských kopaniciach je husľovica veľmi „present“, vyrastala som s tým, babička mi stále spievala. Keď mi Nina zahrala tie pesničky, hneď som vedela, že tam chcem ísť, že chcem ísť naspäť.

Prečo opäť používate civilné kostýmy?

Ešte stále sa neviem vynadívať na francúzske ženy, ako sú oblečené na ulici. Máte pocit, že si na seba len hodili tričko a gate, ani sa neučesali, nenamaľovali, ale majú akýsi zvláštny šarm. Keď sa pozriete na slovenské hlásateľky v televíznych novinách, sú nalíčené veľmi výrazne, vo Francúzsku vyzerajú upravene, ale takmer neviditeľne. V tanci boli kostýmy extravagantnejšie v 80. a 90. rokoch, potom prišla neutrálnejšia vlna, teraz sa to začína znova meniť na výrazné kostýmy, ktoré urobia väčšiu šou. Pracujem skôr ako výtvarníčka než divadelníčka, aby bolo vidno plasticitu tela a kostýmy boli zladené s osobou aj vizuálne, ale nezaberali príliš veľa pozornosti.

Tanec ako druh umenia môže byť realite dosť vzdialený. Ako ho prepájate so súčasným svetom?

Deti milujú tancovať. Potom prídu spoločenské bariéry, puberta, dospievanie a hovoríme „teraz už neviem tancovať“. Môj partner je francúzsky diplomat, ktorý momentálne repatriuje Francúzov z Izraela, rozprával sa s rodičmi, ktorým džihádisti uniesli deti, čo boli na tom festivale. Paríž je zmes kultúr celého sveta, všetky napätia a konflikty tu cítiť. Dnes som robila tanečný workshop v psychiatrickom ústave pre deti, autistov z prostredí, kde je domáce násilie, znásilnenia. Tancovali sme spolu a bola radosť vidieť ich šťastných. Pre tie deti to bol moment slobody, ako keby zrazu neboli chorí či postihnutí. Snažím sa bojovať, aby som ešte tanec mohla robiť a prinášať ho do spoločnosti. Mám šťastie, že žijem v západnej Európe, kde ešte tie podmienky sú.

Vnímate, čo sa deje na Slovensku? Volili ste?

Áno a som strašne smutná z volieb. Reálne sa bojím, čo so Slovenskom bude.

S partnerom vychovávate dve dcéry, ste choreografkou, tancujete, ste dotovaná. Máte pocit, že ste sa dokázali presadiť?

Som na seba pyšná, že z Rudníka u Hluchých pri Myjave, odkiaľ pochádzam, som sa dokázala stať choreografkou v Paríži, vydobyť si svoje miesto. Ale moja pozícia je krehká. S každým predstavením si hovorím, že je už posledné, lebo je veľmi ťažké udržať si miesto, nájsť partnerov pre predstavenie, predať to. Žijem v totálnom strese. Od mája minulého roku mám zmluvu s partnermi, že u nich musím zahrať, ale potvrdenie o dotácii na tvorbu som dostala až v máji tohto roku. Rok som tvorila, platila ľudí a nevedela, či na to budem mať peniaze, alebo to na záver zaplatím z vlastnej kapsy. Je šialenstvo to robiť. Ale vec je taká, že milujem svoju prácu.

Kam by ste sa chceli posunúť?

Rada by som sa dostala na úroveň, že moje predstavenia sa predávajú samy a nemusím ich ponúkať. Ako choreografka by som mala každý večer chodiť do divadiel, robiť si PR. Vo Francúzsku to, že som mama, nie je žiadne ospravedlnenie.

Čo znamená E7KA?

Je to hra slov vo francúzštine, Eva a sedem prípadov, lebo moje prvé predstavenia som robila s naozajstnými „prípadmi“, nekonvenčnými umelcami, šialenými poetmi. To bola moja inšpirácia, ľudia trošku mimo spoločnosti, trošku na hrane, trošku čudní.