Lucia Ďuriš Nicholsonová: Keď príde môj čas a eutanázia u nás nebude legálna, chcem ísť do Švajčiarska a zatlačiť ten gombík

Lucia Ďuriš Nicholsonová (1976) je bývalá novinárka a bývalá poslankyňa parlamentu, aktuálne je europoslankyňou. V roku 2021 odišla z SaS, tento rok založila stranu Jablko, ktorá išla do volieb na kandidátke strany Demokrati.

Poznáme vás ako liberálku, z čoho mi vyplýva, že by ste so schválením eutanázie u nás nemali problém. Mýlim sa?

Nemala by som s ňou problém, hoci v krajinách, kde je zavedená, vidím veľké problémy v analyzovaní dát. Preto by som bola veľmi opatrná pri poskytovaní možnosti rozhodovať o eutanázii napríklad deťom a ľuďom s psychiatrickými diagnózami. Špeciálne opatrná by som bola na Slovensku, ktoré si neurobilo iks domácich úloh. A práve ony by zavedeniu inštitútu eutanázie mali predchádzať.

Hovorím to ako politička, ktorá sa touto témou zaoberala na úrovni EÚ. Hovorím totiž s kolegami a kolegyňami z krajín, kde už eutanázia funguje, mám solídny prístup k dátam a analýzam. Keby sme tento rozhovor viedli pred tým, než som sa stala europoslankyňou, povedala by som vám – jasné, zaveďme eutanáziu, je to základné ľudské právo. Čím viac sa však do toho ponáram, tým je mi jasnejšie, že najskôr treba urobiť viac iných krokov.

Prídeme k nim. Váš postoj k eutanázii nepochybne ovplyvnili reálne zážitky z rodiny. Môžeme o tom hovoriť? Viem, že ide o citlivé veci.

Môžeme. Sme dosť scvrknutá rodina, takmer všetci mi už zomreli. Mám však aj 72-ročného strýka, ktorý bol celý život „tvrďas“, mal o sebe dosť vysokú mienku. Často hovoril, že nikdy nebude zomierať v nemocnici, nebodaj s plienkami a podobne. Na tieto veci bol dosť háklivý, prekážal mu aj pohľad na pokakané a prebaľované dieťa.

Dnes má tento strýko brutálnu a progresívnu demenciu. Dožíva v zariadení na to určenom. Keď som tam za ním bola, videla som vysušené hrozienko s plienkou navlečené do smiešneho overalu, ktorý je zapnutý zozadu. Pobehuje tam, nevie, kto je, nevie, kde je.

Pýtala som sa personálu, či ho nemôžu obliecť do niečoho normálneho. Odpoveď znela, že musí mať zozadu zapnutý overal, lebo keď vykoná veľkú potrebu, zvykne svoje výkaly natierať na steny. Človek, ktorý bol vždy presvedčený, že odíde z tohto sveta dôstojne, je teda dnes tak mimo, až si kladiem otázku, načo je toto dobré. Každým dňom tam degeneruje a zomiera absolútne nedôstojne. Som si istá, že takto by to nechcel. Až ma chytá hrôza z toho, že sa o týchto veciach v spoločnosti nerozprávame.

Veľmi nepekné spomienky máte aj na smrť svojej babky.

Moja babička bola skvostná a veľmi cnostná osoba, umelkyňa z centra Bratislavy. Všetko, čo mám, som získala od nej. Postarala sa o svoje deti v detstve, postarala sa o ne aj v dospelosti, keď sa dostali do problémov, postarala sa aj o mňa. Pre rodinu urobila naozaj veľa. Lenže vo vysokom veku spadla, polámala si chrbticu a ostala odkázaná na 24-hodinovú starostlivosť. Dostala sa do zariadenia, kam som ju chodila navštevovať. V tropickom lete personál klientom dával vodu na nočné stolíky. Ignoroval, že babička sa nevie hýbať a sama sa nenapije.

Skončila v katastrofálnom stave na geriatrickom oddelení. Primárka mi povedala, že babička má absolútny rozvrat vnútorného prostredia v dôsledku totálnej dehydratácie. Jedným z dôsledkov bolo, že sa nevyprázdňovala, čo si v zariadení takisto nik nevšimol.

Bola teda plná výkalov a v nemocnici zomierala v katastrofálnych bolestiach. Bola som pri tom, primárke som hovorila, že keby odišla, vezmem vankúš a babičku priľahnem v snahe pomôcť jej. Na to sa už fakt nedalo pozerať. Primárka mi vtedy povedala