Denník N

Nepotrestaný život Alojza Lorenca

Otázky, ako to bolo so skartáciami spisov Štb alebo s prenasledovaním ľudí tajnou políciou, zostali bez odpovede.

Otázky, ako to bolo so skartáciami spisov Štb alebo s prenasledovaním ľudí tajnou políciou, zostali bez odpovede.

Posledný šéf Štátnej bezpečnosti je dnes symbolom minulosti, s ktorou sme sa nedokázali vyrovnať ani po štvrťstoročí od Nežnej revolúcie. Sám o sebe vo svojich pamätiach píše, že je formalistom, ktorý rešpektoval  platné zákony. Rozhodnutie českého súdu, ktorý mu vymeral štyri roky, však prijať odmietol.

Keď v decembri 1989 ničili príslušníci Štátnej bezpečnosti tisíce strán dokumentov o práci tajnej totalitnej polície, vydal podľa historikov Alojz Lorenc (75) príkaz, ktorým tento proces spustil. Jeho podpis pod rozhodnutím o tom by ste však hľadali márne. Je tam len podpis jeho námestníka. Z formálnej stránky je teda celkom bez viny.

S človekom, ktorý je dnes aj symbolom nevyrovnania sa s našou minulosťou, sme chceli hovoriť o skartáciách, nezákonnom zadržiavaní opozície, ale aj o pohľade späť a pohnútkach, ktoré ho viedli k životným rozhodnutiam. Nezapochyboval nikdy o svojej práci?

Je autorom šifrovacieho prístroja, ktorý si osvojili všetky krajiny Varšavskej zmluvy a schopným matematikom. Neľutuje, že sa namiesto kariéry v Štátnej bezpečnosti nestal vedcom?

Rozhovor predbežne sľúbil, po zaslaní otázok, slušne, odriekol. „Boli ste ku koncu v poradí, už je toho akosi veľa. Cítim sa, akoby som kandidoval v komunálnych voľbách,“ prehodil veselo. Dodáva, že odpovede na všetky otázky, ktoré sme mu chceli položiť, nájdeme v jeho pamätiach.

„Ak hovoríme o novembri, neberiem ho ako pohľad do minulosti, ale skôr do prítomnosti a budúcnosti,“ hovorí komunistický generál, ktorý dostal po prepustení z ministerstva vnútra príležitosť u finančnej skupiny Penta, kde mal na starosti ochranu a bezpečnosť citlivých informácií.

Po kariérnom rebríčku

Do Štátnej bezpečnosti nastúpil v čase začínajúcej normalizácie v roku 1970 na oddelenie, ktoré malo na starosti výskum šifier. Vo svojich pamätiach píše, že ho tam dostal najmä  odborný záujem.

„Napriek môjmu dosť technokratickému prístupu k práci i životu vôbec, predsa len nezvyčajná pôsobnosť nového pracoviska nastolila otázku etiky našej práce. Nové povolanie som chápal ako logický dôsledok politickej reality, na ktorej sa podieľali obe koalície. V armáde som prežil berlínsku aj karibskú krízu, keď už išlo naozaj do tuhého. Uvedomoval som si, že bezpečnostné služby pracujú a budú pracovať bez ohľadu na potriasanie rúk v Ženeve či vo Viedni. Takže naše úlohy som považoval za etické, pretože som ich chápal za prospešné pre našu republiku,“ zdôvodňuje.

Ako všetci, ktorí v tom čase budovali kariéru, musel deklarovať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. „Januárové zasadanie a uznesenie som prijal v nádeji, že príde k serióznej náprave chýb, ktorých sa naša strana dopustila,“ píše vo vlastnoručne napísanom životopise priloženom k jeho spisu.

Z neskorších hodnotení sa dozvedáme, že „rozpoznal oportunistické pravicové tendencie. Nedal sa v tej dobe pomýliť informáciami hromadných oznamovacích prostriedkov a niektorých straníkov a augustové udalosti prijal ako východisko z krízovej situácie v KSČ a ČSSR.“

„Sovietom bezvýhradne veril, viedol s nimi neskôr množstvo rokovaní, a tí ho vysoko hodnotili už len vďaka jeho prínosu pri výrobe šifrovacích prístrojov,“ hovorí historik Žáček, ktorý Lorenca považuje nielen za ambiciózneho karieristu, ale aj človeka, ktorý bol veriacim komunistom. Lorenca vyznamenali za jeho prácu najvyššími vyznamenaniami aj doma. „Jeden z najšikovnejších kryptológov, veselej a úprimnej povahy, obľúbený v kolektíve,“ znejú slová, ktoré sa opakujú v jeho hodnoteniach v osobnom spise.

Sedem rokov po svojom nástupe sa stáva náčelníkom zvláštnej správy Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a v roku 1985 aj námestníkom ministra vnútra. Snaží sa zefektívniť prácu – na pracoviskách Štátnej bezpečnosti, kde vládne problém s alkoholizmom, zavádza prohibíciu. Pri reorganizácii ŠtB sa začína s oslovovaním nových ľudí-študentov v posledných ročníkoch na vysokých školách.

Už na začiatku osemdesiatych rokov patrí do okruhu ľudí informovaných o najvýznamnejších akciách. „Hlavný záujem bol prekaziť protizákonnú činnosť už v zárodočnom štádiu. Súdne procesy pre trestné skutky s politickým základom neboli žiaduce a prípady, ktoré končili pred súdom, sa hodnotili ako neúspech kontrarozviedky,“ píše o pohľade na opozíciu vo svojej knihe Ministerstvo strachu.

Aj preto, z preventívnych príčin, sa začali akcie Delta, ktorá sa týkala rozširovania nepovolených písomností, či Vír s františkánmi, ktoré neskôr zastavili. Charta 77 sa zasa podľa neho posudzovala ako protizákonná a protisocialistická.

„Prehnané by bolo tvrdiť, že toto zoskupenie bolo izolované len činnosťou ŠtB. Opozícia bola izolovaná najmä stavom politického vedomia, s bývalými funkcionármi či Chartou sympatizovalo viac ľudí, ale málokto bol ochotný zapojiť sa do aktívnejšej činnosti,“ píše.

S neskorším Lorencovým pôsobením v ŠtB sa podľa historika Pavla Žáčka spájajú viaceré „kauzy“. „Všetky výplaty agentov z jeho úrovne za tajné operácie, teda tých, ktorí dostali viac ako 15-tisíc korún, opakované zatváranie disidentov na 48 hodín aj riadenie zásahov proti demonštrantom v rokoch 1988 a 1989,“ tvrdí historik.

November bez Dubčeka

O tom, ako vnímal demonštráciu, ktorá vypukla 17. novembra 1989 v Prahe, hovoria nielen jeho pamäti, ale aj správa vyšetrovacej parlamentnej komisie, ktorá vznikla pri federálnom parlamente.

Objasniť mala udalosti, ktoré demoštrácii predchádzali a ovplyvnili ju. Lorenc podľa výpovedí pred komisiou trávil večer, keď došlo k zásahu v  spoločnosti sovietskej delegácie KGB vedenej generálom Viktorom Gruškom.

So sovietskou tajnou službou chceli hovoriť o spolupráci najmä v boji proti vonkajšiemu nepriateľovi a zahraničným tajným službám. Manifestáciu, ktorá sa mala konať na deň študentstva, v tom čase prísne sledovali bezpečnostné zložky.

„Spravodajskými prostriedkami bola získaná informácia, že je organizované improvizované vystúpenie Alexandra Dubčeka. Bol zachytený telefonický rozhovor. Dubček je v Prahe a má prísť na Vyšehrad prehovoriť na manifestácii. Také vystúpenie už aj tak mohlo zvýšiť explozívnu atmosféru manifestácie, a tak som považoval za správne, aby mu v tom bolo zabránené,“ spomína Lorenc vo svojich pamätiach Ministerstvo strachu, neskartované spomienky generála Lorenca.

Dubčeka vtedy na necelé tri hodiny zadržali, píše Lorenc o preventívnych bezpečnostných opatreniach. Pred vyšetrovacou komisiou 17. novembra povedal aj to, že sa neskôr Dubčekovi za to ospravedlnil listom.

Tvrdí, že to, čo nasledovalo po demonštrácii v Prahe, nepredpokladal. Počas večere s generálom Gruškom ho vyrušil telefonát o tom, ako sa pokojná manifestácia mení na otvorené vystúpenie proti režimu, no podľa vlastných slov radil napriek gradujúcim emó­ciám do diania nezasahovať.

Lenže telefonátov pribúdalo, Lorenc hovoril s generálnym tajomníkom KSČ Milošom Jakešom, aj pražským šéfom komunistickej strany Miroslavom Štěpánom, ktorý bol pripravený zakročiť. Šéf Štátnej bezpečnosti podľa vlastných slov zásahu naklonený nebol.

O pol deviatej večer sovietsku delegáciu opustil a vydal sa k Národnému divadlu, celá ulica bola vtedy už prázdna.

„Ja som ničomu so študentskou demonštráciou nevelil, do prípravy nebol zapojený a nebol som zoznámený, aké konkrétne sily boli pripravené a aké boli organizačné opatrenia. Pokiaľ ide o prípadné úmyselné zavedenie sprievodu na Národnú triedu, nie som o tom informovaný, nepoznal som konkrétne opatrenia bezpečnostných síl, ale nemôžem to vylúčiť,“ tvrdil Lorenc pred vyšetrovacou komisiou Federálneho zhromaždenia, ktorá skúmala udalosti 17. novembra.

Rovnako tiež to, že nevedel o prípade študenta Martina Šmída, ktorého mali pri zásahu zabiť a ktorého hral Lorencov podriadený, eštebák Ludvík Zifčák. „Pokiaľ ide o úlohu Zifčáka, ja som sa o jeho divadielku dozvedel až z novín,“ hovoril na vypočutí.

Dodnes nie je úplne jasné, či prvý námestník Lorenc podpísal preradenie poručíka Zifčáka z II. oboru správy ŠtB v Prahe do prostredia vnútorného nepriateľa.  „Lorenc to počas vyšetrovania odmietal, vedenie ŠtB v Prahe zasa tvrdilo opak.

Faktom však je, že úlohu plnil Zifčák pomerne neúspešne a do študentského prostredia, kam mal preniknúť, sa mu veľmi zapojiť nepodarilo,“ hovorí Žáček. Zároveň pripúšťa, že provokácie na Národnej triede neboli v réžii Štátnej bezpečnosti, vyvolávali ich skôr zložky Verejnej bezpečnosti, ktoré neskôr zasiahli.

Už 24. novembra 1989, keď rozhádané vedenie KSČ nebolo schopné vydať pokyn mocenským zložkám k obrane socializmu, začalo byť podľa historika jasné aj tým skalným, že režim končí.

Generál Lorenc vydal už krátko po udalostiach na Národnej triede podriadeným pokyn, aby do diania zbytočne nezasahovali. Odôvodňoval ho neskôr tým, že nechcel zbytočne pobúriť občanov.

Pohľad na spravodlivosť?

Nespokojnosť ľudí s komunistickým režimom si podľa vlastných slov uvedomoval. „Myslel som si, že k zvratu dôjde, keby nie 17. 11., tak 10. 12. a najneskôr počas Palachovho týždňa v roku 1990. Nemal som ilúzie o tom, že by sa v KSČ našla sila, ktorá by dokázala niečo zmeniť a bolo jasné, že boj o hegemóniu nemôže vyhrať,“ hovoril parlamentnej vyšetrovacej komisii.

Slúžilo to aj ako argument pri previnení, ktoré mu vyčítali – že v rokoch 1988 a 1989 dal na viac ako dva dni nezákonne zadržať ľudí z vedenia opozície, prevažne českých občanov. Vyšetrovali ho za zneužitie jeho právomocí a súd v Tábore ho v roku 1992 odsúdil na štyri roky väzenia. On vnímal vyšetrovanie ako neprávosť a spolitizovanie.

„Na výkon trestu som nenastúpil, pretože po rozdelení Česko-Slovenska som podľa medzinárodných dohôd nastúpiť nemusel a s rozsudkom som hlboko nesúhlasil,“ vysvetľoval v knihe rozhovorov Generál Lorenc – Dešifrovaný svet, ktoré s ním vydala v roku 2000 Forza.

„Úmyselný trestný čin sme ani ja, ani minister František Kincl, ani náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl nespáchali. Boli sme odsúdení v procese, ktorému predchádzalo vyšetrovanie s vopred určeným výsledkom, založené na prezumpcii viny, kde nejednoznačné dôkazy neboli brané v prospech a odmietnuté nejednoznačné dôkazy navrhnuté obhajobou.

Ak by som rozsudok prijal, bol by som nečestným človekom. Zneužitie právomoci verejného činiteľa je v príkrom rozpore s mojim životom,“ tvrdil v rozhovore s tým, že vtedy stratil posledné zvyšky ilúzií, že obháji „spravodlivosť“.

Zatiaľ čo príbeh o „spravodlivosti“ posledného šéfa Štátnej bezpečnosti, skončil na Slovensku, kde slovenské súdy zrušili rozsudok toho českého a prípad po desiatich rokoch uzavreli s podmienkou, iný príbeh sa v decembri 1989 skončil bez akejkoľvek bodky.

Lorenc vtedy v rozpore s federálnymi zákonmi napísal pokyn na skartáciu dokumentov: „Je potrebné postupovať tak, aby na útvaroch nezostali materiály, ktoré majú kompromitujúci charakter.“ Zničilo sa vtedy množstvo dôkazov o činnosti tajnej polície. Náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl rozposlal tento rozkaz aj všetkým eštebáckym náčelníkom v krajoch. Ničili sa archívne spisy k starým prípadom i „živé“ dokumenty a čo sa nezmestilo do skartačky, spálili eštebáci v objekte ministerstva vnútra pri Svätom Jáne na Berounsku.

So stratou dôkazov sa stratila po revolúcii aj možnosť efektívne stíhať vinníkov zodpovedných za totalitné zločiny. „Jednoznačne tu išlo o zahladenie stôp a zničenie dôkazov o nezákonnosti Štátnej bezpečnosti či ich nariaďovania z komunistickej strany,“ hovorí historik Pavel Žáček, ktorý upozorňuje na zaujímavý fakt.

„Hoci bol Lorenc rozsiahle vyšetrovaný i za takzvané skartácie, potrestaný nikdy nebol. Bol taký prefíkaný, že pokyn z 1. decembra nielenže nepodpísal a nechal na svojho námestníka, ale dokonca vtedy sám išiel vypovedať pred parlamentnú komisiu, ktorá vyšetrovala udalosti 17. novembra a neskôr na Generálnu prokuratúru, kde sám odovzdal „dokumentáciu“ k zásahu na Národnej triede. Inteligentný muž alebo nie?“ pýta sa český historik.

„Vládol obrovskému bezpečnostne-byrokratickému aparátu infiltrovanému komunistickou ideológiou. Riadil kontrarozvedkové správy ŠtB vrátane vojenskej kontrarozviedky, XII. správy na Slovensku a v poslednej fáze aj sledovačku ŠtB. Každá represia, každá protizákonnosť vykonaná jeho podriadenými padá na jeho hlavu.“

Lorenc Alojz by projektnsk

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie