Nie je to vždy o túžbe po štíhlosti. Chuť do jedla sa mi vrátila, keď som si vyriešila iný problém

Položia pred vás jedlo a zrazu sa vám zovrie žalúdok aj hrdlo a máte pocit, že ak si dáte čo i len jedno sústo, tak sa povraciate. Keď idete jesť, bojíte sa, aby sa vám to nestalo znova. Každé jedlo, ktoré máte na stole, vás stavia pred otázku: dojem ho alebo ma opäť zradí moje telo a zablokujem sa pred ďalším sústom?

Možno sa už ani nezamýšľate. Viete, že v niektorých situáciách sa nedokážete najesť. Možno je to pred konkrétnou udalosťou či pri konkrétnom človeku, alebo je to všeobecný pocit, ktorý máte neustále.

Tieto pocity poznám aj ja. S prestávkami som im čelila v rôznych formách a intenzitách približne osem až desať rokov. Až neskôr som s odbornou pomocou pochopila, že je to obranná reakcia tela na stres, s ktorým sa nevie inak vyrovnať. Vyriešila som si iné problémy a zmizol aj strach z jedla.

V prvom diele minisérie o chudých ľuďoch sme hovorili o tom, prečo niekto nevie pribrať a aké zdravotné riziká a problémy chudí ľudia riešia. V druhej časti sa budeme venovať naoko banálnejšiemu problému – že sa človek nedokáže najesť. Nemusí to vždy súvisieť s tým, že je človek chudý, ale, samozrejme, môže.

Práve preto sa tejto téme chceme venovať. Nikdy totiž nevieme, čo je za tým, že niekto nevie zjesť v reštaurácii ani polievku. Nie je to totiž dôvod na poznámky o tom, že nebude mať silu, keď sa nenaje, že bude celý deň hladný, ani na výsmech, že nie je schopný nič zjesť. Za tým, že iba prehadzuje lyžicu v tanieri, môžu byť vážnejšie príčiny. Vôbec pritom nemusia súvisieť s jedlom ako takým.

Mnoho ľudí má predstavu, že keď niekto prestane jesť, určite má anorexiu a ide mu o to byť chudší a lepšie vyzerať. Lenže toto osoby s nechutenstvami veľakrát vôbec neriešia. Odmietanie jedla vôbec nemusí mať nič spoločné s tým, ako chce človek vyzerať. Nechutenstvá sú často vonkajším prejavom úplne iných problémov.

Samozrejme, nie každé nechutenstvo je hneď problémom. Ak vás čaká stresujúca udalosť a neviete pred ňou zopár dní jesť alebo nie ste hladní prvé dni po smrti blízkej osoby, ide o normálnu vec, ktorá sa stáva. Spozornieť však treba, ak sa takéto niečo deje dlhodobo a bez zjavnej príčiny.

Problém zhoršila pandémia

„Príčinou môžu byť napríklad vzorce z rodiny, že jedlo sa používalo ako odmena alebo trest alebo keď platilo, že musíte všetko dojesť,“ vysvetľuje Natália Meliš-Čuga, psychologička a odborníčka na poruchy príjmu potravy z organizácie Chuť žiť.

Ak by sme človeka, ktorý je v podobných úzkostiach a nevie nič skonzumovať, začali poučovať, že sa má prekonať a normálne sa najesť, pravdepodobne by to k ničomu neviedlo. Tento stav má totiž aj reálne fyzické parametre. Skrátka, človek naozaj v danej chvíli nevie jesť.

„Niekto môže mať v rámci úzkostí problém, že mu stiahne hrdo. To je prirodzený efekt tela, že sa stiahne v strachu. Vyslovene je to, ako keby nedokázal prehĺtať. Je v takej silnej emócii strachu, že mu fyzicky nejde prijímať potravu,“ vysvetľuje Meliš-Čuga.

Psychologička hovorí, že vo svojej praxi sa po pandémii koronavírusu často stretáva s takýmito problémami u detí. Počas lockdownu nemohli vyjsť z domu, neboli zvyknuté na socializovanie sa, a keď zrazu prídu medzi ľudí, spôsobuje im to silný stres. Niektorým sa to prejaví práve prostredníctvom nechutenstva.

Možno sa pýtate, prečo sa niekomu stres, ktorý nijako nesúvisí s konzumáciou jedla, prejaví práve na odmietaní jedla. „Lebo jedlo je vec, ktorú si vieme ľahko kontrolovať – niečo si nedám, a vydržím tak chvíľu, ale neviem tak fungovať dlhodobo,“ vysvetľuje Meliš-Čuga.

Je prirodzené, že keď je telo vo veľkom strese, tak má rýchlejší tep a búšenie srdca. Fyzicky nie je možné sa najesť v takomto stave. „Trávenie sa uzatvára, ľudia opisujú tlak na žalúdku, knedlík v krku. Úzkosť sa veľmi manifestuje v trupe, a to je väčšinou to, čo nám bráni najesť sa,“ objasňuje.

Že sa to deje, je pozostatok z evolúcie; človek sa nedokázal najesť v čase, keď cítil ohrozenie pred predátorom. Dnes sú našimi predátormi stresujúca práca, toxické vzťahy či ťaživý smútok.

„Potrebujem sa udržať v stave byť pripravená bojovať,“ vysvetľuje odborníčka.

Strach, že sa povraciate

Nechutenstvá majú rôznu intenzitu. Presne to často bráni človeku, aby ich začal riešiť. Aj mne sa stávalo, že niekedy som zabudla, že mám tento problém. Pri prvej polovici jedla som bola taká zamestnaná inými myšlienkami, že som jedla normálne, potom som sa však pozrela okolo seba, uvedomila som si, že ostatní už dojedajú, alebo som si spomenula, ako mi zovrelo hrdlo inokedy. A blok z jedla bol späť.

Ďalšou vecou, ktorá mi komplikovala priznanie si, že mám problém, bolo, že som dokázala jesť, keď som nebola pod stresom. Moje jedenie je v poriadku, veď teraz som obedovala a zjedla som všetko, hovorievala som si.

Problém vo všeobecnosti často súvisí s konkrétnou osobou či s konkrétnym miestom. Niekto môže byť tak extrémne vystresovaný z práce, že si tam nedokáže dať obed, v inom prípade zas manželka v toxickom vzťahu neje, keď je pri nej jej manžel. Keď však odíde na pár dní bez neho trebárs za rodinou, zrazu sa dokáže najesť.

„Spomínam si na jeden príklad z mojej praxe. Klientka nevedela jesť v prítomnosti otca, pretože vždy, keď s ňou bol, tak sa pýtal, čo bolo v škole, čo na brigáde; prikazoval, čo smie a čo nesmie,“ hovorí Meliš-Čuga.

Človek sa často dostáva v takýchto situáciách do bludného kruhu. Nevie jesť, lebo je v prítomnosti niekoho, kto mu spôsobuje obrovský stres. Ten niekto alebo aj ďalšie okolie preto môžu začať komentovať nejedenie otázkami: prečo nezješ večeru? A to spôsobuje ešte väčší stres.

„Nabalilo sa to u nej tak, že potom aj dve hodiny sedela pri večeri, aby to bola schopná dojesť,“ opisuje prípad psychologička.

Práve veľmi dlhé dojedanie jedla je častým symptómom. Súvisí to práve so spomínaným pomyselným knedlíkom v krku. Človeku je pri každom súste na zvracanie, úzkosť mu zovrie hrdlo, má pocit, že sa mu dvíha žalúdok a bude sa musieť vyvracať, hoci to tak vôbec nie je.

Hoci vo väčšine prípadov sa človek reálne nepovracia, no ak sa to potom v zopár prípadoch stane, pravdepodobne sa ešte viac zablokuje a bude mať ešte väčší strach z jedla. „My ľudia máme často veľmi selektívnu pamäť a pozornosť. Môže sa stať, že sme sa veľakrát v úzkosti nepovracali a raz sa to stalo, a potom si na to naviažeme ďalšiu úzkosť a strach, lebo sa to raz stalo,“ hovorí Meliš-Čuga.

„Terapeuticky často pracuje práve s uvedomením si, koľkokrát sa to reálne stalo, aby si to človek zracionalizoval. Lebo to je naša ľudská vlastnosť, že vytiahneme veci, ktorých sme sa zľakli. Evolučne je to veľmi dobrý vzorec, aby sme vedeli utiecť napríklad pred mamutom, ale pri takýchto problémoch to potom nie je veľmi funkčné,“ dodáva.

Človek sa prestane socializovať

Nechutenstvá majú obrovský vplyv aj na socializáciu človeka. Bežný človek zje asi tri až päť porcií jedla denne. Je teda prirodzené, že skoro každá udalosť v našom živote sa spája s jedlom.

Na oslavách sa väčšinou chystajú hostiny, keď sa chcete spoznať s kolegami; často sa dohodnete, že pôjdete spolu na obed, keď chcete ísť na výlet, súčasťou programu býva aj jedenie v miestnej reštaurácii.

Ak nemáte problém s jedlom, sú to všetko úplne normálne, často veľmi príjemné veci. Keď však máte strach z jedla, tak už len myšlienka na to, že vás to čaká, vzbudí úzkosť.

„Na sociálny život človeka má takýto problém veľký vplyv. Nemusíte mať priamo poruchu príjmu potravy, ale stačí, že vám nie je dobre, že budete vystavení situácii, kde musíte jesť, pozerajú sa na vás ľudia, môžete byť komentovaní, že nejete, to vás môže mentálne stiahnuť,“ vraví Meliš-Čuga.

Človek môže mať zlý vzťah aj k nejakému konkrétnemu jedlu. Dôvodov môže byť viacero. Ja mám dnes na zozname toho, čo nechcem jesť, cestoviny so syrovou omáčkou, nech to už znie akokoľvek bizarne.

Moje problémy totiž vyústili do toho, že ak som už musela jesť v reštaurácii, tak som sa na jedlo nepozerala podľa toho, čo by som si mohla dať, lebo mi to bude chutiť. Pozerala som sa na gramáž, hľadala som jedlo, ktoré bude čo najmenšie. Vedela som, že vôbec nezáleží na veľkosti porcie.

Pokojne sa mi totiž žalúdok mohol zovrieť pri prvom súste a je úplne jedno, či máte na tanieri malý koláč alebo polkilovú pizzu. Stalo sa, že som nemohla zjesť kocku čokolády. Ba dokonca som zažila aj situáciu, keď ma začalo napínať z kávy.

No a práve s tým súvisí, prečo dnes nechcem jesť syrové cestoviny. Hľadala som totiž jedlá tak, aby sa dalo na tanieri dobre rozbabrať už aj zopár súst, aby to pôsobilo, že som aspoň niečo zjedla. Prípadne som premýšľala, pri čom sa budem môcť po pár sústach vyhovoriť, že je to veľmi sýte.

Práve na toto všetko boli syrové cestoviny výborné. Je v nich veľa syra, takže ak poviete, že sú sýte, nebude to také podozrivé ako pri zeleninovom šaláte, dokážete ich na tanieri poprehadzovať. Vedela som sa vyhovoriť napríklad aj na to, že sú príliš mastné a nechutia mi.

Meliš-Čuga hovorí, že odpor ku konkrétnemu jedlu je podľa americkej klasifikácie často možnou príčinou poruchy príjmu potravy. Je to, samozrejme, iný prípad ako u mňa, ja mám nechuť ku konkrétnemu jedlu iba preto, že sa mi spája s tým, ako som nejedla.

„Poznáme ochorenie ARFID, ktoré znamená, že človek nie je schopný zjesť niektoré konkrétne veci, lebo mu napríklad prekáža štruktúra alebo sa bojí, že sa tým zadusí,“ vysvetľuje.

View this post on Instagram

A post shared by Chuť žiť (@chutzit)

„Mala som klientku, ktorá v pohode jedla rezne či mäsá, ale nedokázala si dať mliečne výrobky či zeleninu. Mala pocit, že sa z toho povracia. Niekto by si mohol povedať, že ak má človek poruchu príjmu potravy, pravdepodobne sa bude vyhýbať mastným jedlám, ale vôbec to nemusí mať takýto racionálny základ. Bolo to naviazané na to, že jej z toho býva zle, potom sa pridali rôzne komentáre rodičov,“ dodáva.

Mimochodom, práve nechutenstvá priamo nezaraďujeme medzi poruchy príjmu potravy. Tam podľa medzinárodnej klasifikácie patria zatiaľ len anorexia, bulímia a nešpecifické poruchy príjmu potravy. Práve spomínaná americká klasifikácia je v tomto omnoho bohatšia. Avšak priamo nechutenstvá úplne nespadajú ani pod ňu.

„Jedlo samotné a nechuť môže byť symptómom množstva ochorení, hlavne tých, ktoré sú na základe úzkosti, teda silných reakcií strachu,“ vysvetľuje psychologička.

Rozhodne ide o narušený vzťah k jedlu. Najlepším riešením je v takomto prípade vyhľadať odborníka. Mnoho psychológov má v popise toho, čomu sa venuje, aj práve riešenie problémov s jedením. Existujú tiež organizácie ako Chuť žiť, v ktorej pôsobí aj Natália Meliš-Čuga, ktoré sa vyslovene venujú vzťahu k jedlu.

Stále hovoria o jedle

Ak si chceme overiť, či nemáme problém, Meliš-Čuga odporúča úprimnosť k sebe samému. „Je dôležité sa opýtať samého seba, ako sa v tom cítim. Ak sa nedokážem najesť pri ľuďoch, asi je to rovina, že je to problém a treba to riešiť,“ vraví.

„Máte pocit hladu, potom je k tomu veľakrát pripojený pokles energie – motanie hlavy, človek nevládze cvičiť, sústrediť sa v škole. Keď telo nemá dostatok, tak vypína, čo nie je také potrebné. Veľakrát je to aj o mentálnej rovine – veľa začneme myslieť na jedlo,“ vraví o symptómoch. Nejde teda rozhodne o situáciu, keď niekomu prechodne zopár dní nechutí jesť.

Ľudia, ktorí majú problém s jedlom, často radi hovoria o jedle. Potom však z neho veľa nejedia. „Pracujeme s teóriou, že je tam túžba po jedle a príprava je prejav mentálneho hladu. Keď sme dlho v podváhe, máme hlad v žalúdku, telo si na to trocha dokáže zvyknúť, ale hlad zostáva. Je to jeden zo základných pudov, aby sme sa najedli. Druhotne niekedy ľudí teší, keď vidia niekoho jesť,“ vysvetľuje Meliš-Čuga.

Človeku často najviac pomôže odstrániť stresový faktor – zmeniť prácu, odísť z toxického vzťahu a podobne. Vtedy môže problém ustúpiť aj sám. Ibaže nie vždy je to také jednoduché, práve v tom dokáže pomôcť odborník.

Dôležitý mechanizmus podľa Meliš-Čugy je, aby človek začal jedlo vnímať ako niečo, čo mu vytvára pocit bezpečia, a nie ako niečo, čo mu ho, naopak, berie. „Musí sa navodiť pocit, že táto situácia neznamená, že sa mi stane niečo zlé,“ vraví.

„Keď už mám úzkosti k jedlu, telo mi začne produkovať hormóny na to napojené, teda stiahnutie, extrémne sústredenie, bitie srdca, horšie dýchanie. Veľakrát keď s týmto pracujeme, snažíme sa, aby sa človek odpojil od pocitu úzkosti rôznymi relaxačnými a dychovými technikami,“ dodáva.

Ak má okolie podozrenie, že niekto má problém s nechutenstvami, rozhodne by sa nemal pozerať iba na to, koľko daný človek váži. Človek s úzkostným vzťahom k jedlu vôbec nemusí byť vychudnutý.

„Vzťah k jedlu sa netýka kompozície tela. Niekto môže mať problém jesť pri niekom, a keď príde večer domov, doženie energetický deficit aj do plusu. Ľudia si niekedy nechávajú jedlo na koniec dňa, keď opadnú stresory a nikto sa na nich nebude pozerať,“ vraví Meliš-Čuga.

Zároveň odporúča, aby príbuzní, ktorí sa chcú o tomto probléme rozprávať, nevyvíjali zbytočný tlak tým, že budú tému otvárať pri jedle. „Bavme sa o tom až po jedle. Debatu o tom, prečo neješ to a to, by som teda oddelila od situácie, keď dotyčný musí jesť, aby sa nepodporovalo koleso úzkosti,“ uzatvára.