Denník N

Umelec Juraj Bartusz má 90. V jeho dielach je ohromná energia

Juraj Bartusz. Foto N - Tomáš Benedikovič
Juraj Bartusz. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pohľad do života a tvorby Juraja Bartusza je fascinujúcou správou o tom, že slobodnému duchu a kreativite nevládnu režim ani peniaze.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Keď krátko po revolúcii Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave vypísala výberové konania pre nových pedagógov, Juraj Bartusz mal 56 rokov. K Bratislave až dovtedy nemal veľký vzťah, vyrástol v Kameníne, študoval v Prahe, žil v Košiciach, ale okamžite sa prihlásil.

Zohrala v tom vraj rolu najmä jeho zvedavosť.

Vo svojom programe napísal, že chce založiť ateliér slobodnej kreativity, kde budú môcť študenti a študentky robiť čokoľvek, čo budú chcieť, a nebude sa známkovať. To druhé, pochopiteľne, neprešlo. Ale ďalší z nápadov – zaobstarať pre budúcich sochárov videokameru, si presadil. „Kolegovia nevychádzali z úžasu, vraj načo videokameru pre sochárov!“ spomína Bartusz v jednom staršom rozhovore. Preňho to nebola otázka na debatu.

Dnes má Juraj Bartusz 90 rokov.

Pri pohľade späť na jeho tvorbu a život je zrejmé, že cit pre slobodu sa v ňom neprebudil až s revolúciou a že práve túžba objavovať nové horizonty ho doviedla na miesta, kam sa v umení dostane len zopár ľudí.

Juraj Bartusz: Čierny vertikálny úder, 1987
Juraj Bartusz: Čierny vertikálny úder II, 1987
Juraj Bartusz: Čierne vertikálne údery, 1987

Dáva to zmysel

Na otázku, ako často sa ešte ocitne v ateliéri na Vnútornom Červenom brehu, ktorý si koncom 60. rokov sám navrhol, odpovedá Juraj Bartusz pohotovo, akoby hovoril o dýchaní. „Každý deň tam chodím, samozrejme. Stále ma to baví.“

Ten ateliér stojí v záhrade rodinného domu, kde dodnes žijú jeho dcéry s vnučkami. Pri našej poslednej návšteve sa v ňom len ťažko dali obísť desiatky papierov s gestickými maľbami, ktoré boli prakticky všade, na stoloch aj na zemi. „Maľuje sústredene aj niekoľko hodín denne, aký papier nájde, ten použije. Akurát výbušnosť sa postupne mení na jemnejšie, priam tanečné gestá, ktoré sú plné úžasných farieb,“ potvrdzuje jeho manželka, spisovateľka Jana Bodnárová.

Malé objekty a reliéfy „architektony“, ktoré vznikli v rokoch 2016 – 2020. Foto N – Tomáš Benedikovič
Juraj Bartusz na výstave v Tatranskej galérii v Poprade. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Výstava prezentovala výber zo starších diel, ale aj tvorbu autora po roku 2010. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Kinetický reliéf na výstave v Tatranskej galérii v Poprade. Foto N – Tomáš Benedikovič

V Tatranskej galérii v Poprade, ktorá mu k okrúhlym narodeninám v uplynulých dvoch mesiacoch usporiadala výstavu, sa dalo vidieť viacero diel, ktoré dokončil len nedávno. Kurátor Vladimír Beskid povyberal zopár dnes už ikonických objektov a gestických malieb zo 60. – 80. rokov, ale aj dosiaľ nikde neprezentované reliéfy a objekty vytvorené medzi rokmi 2016 – 2020 zo zvyškového dreva, pripomínajúce architektonické štruktúry či rozostavané mestá.

Keby sa na Bartuszovu tvorbu pozrel úplne nezainteresovaný človek, asi ťažko by ju len tak na prvý pohľad dokázal obsiahnuť. Jednak pre samotné množstvo diel, ale hlavne pre množstvo rôznorodých médií a prístupov, ktoré za šesť dekád na scéne paralelne rozvíjal.

V momente, keď by ste Juraja Bartusza chceli zaradiť ako sochára, sa z neho stáva akčný umelec. Z maliara je razom performer, z performera človek nadšený pre nové technológie, Einsteinovu teóriu relativity, vesmír a vedecké experimenty, človek so zmyslom pre humor a iróniu. Z odstupu sa môže zdať, že je priam nemožné, aby to všetko urobil jeden a ten istý človek. Ako? Kedy? Prečo?

Pri sústredenejšom pohľade to všetko do seba po kúskoch zapadá.

Juraj Bartusz so sochou Júliusa Jakobyho, s ktorým sa priatelili, v záhrade, okolo roku 1985. Socha je osadená na Alžbetinej ulici v Košiciach. Foto – Zdeněk Smieško

Na začiatku bola socha

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie