Pamätám si, ako si moja teta ešte vyvárala ihly na inzulín, vraví vedec, ktorý môže prispieť k vyliečiteľnosti cukrovky

Túto jeseň na Slovensku prebehla prvá transplantácia pankreatických ostrovčekov od cudzieho darcu. Tieto ostrovčeky v organizme bez prestávky sledujú hladinu cukru v krvi a podľa situácie vypúšťajú hormóny, ktoré ju majú znížiť alebo zvýšiť. Pre diabetických pacientov to podľa chemika Igora Lacíka znamená, že môžu začať znovu naplno žiť.

Problémom je, že aby imunitný systém cudzí ostrovček v tele nezničil, pacient musí užívať lieky na potlačenie imunity, ktoré mu môžu spôsobiť iné zdravotné problémy.

Tím Igora Lacíka sa snaží imunitu „oklamať“. Vyvíja na pankreatické ostrovčeky obal, ktorý si imunitný systém nevšimne a ktorým im zároveň umožní vypúšťať potrebné hormóny nepozorovane do tela. Za svoj výskum získal tento mesiac ocenenie ESET Science Award v kategórii Výnimočná osobnosť slovenskej vedy.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• čo spôsobuje, že sa v tele vzťah medzi organizmom a inzulínom pokazí;
• aké môžu byť prvé príznaky cukrovky;
• ako vyzerá obal na pankreatické ostrovčeky a odkiaľ ich získavame;
• kde sa už experimentálne používajú aj pankreatické ostrovčeky zo zvierat;
• v akom štádiu je výskum na ceste k pacientom.

 

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

 

V roku 2021 bolo podľa NCZI na Slovensku viac než 355-tisíc pacientov s cukrovkou, pričom až cca 330-tisíc tvorili pacienti s cukrovkou druhého typu. Aký je medzi prvým a druhým typom rozdiel?

Pri cukrovke prvého typu organizmus neprodukuje vlastný inzulín. To znamená, že nevie spracovať cukor, ktorý v krvi koluje, a teda dochádza k vážnym zdravotným problémom. Pacient s cukrovkou trpí nadbytkom energie a cukor sa stáva akýmsi jedom, ktorý otravuje organizmus a orgány. U malých detí by bez liečby externým inzulínom došlo k fatálnemu zlyhaniu už po pár týždňoch, u dospelých ľudí po niekoľkých mesiacoch až rokoch.

Pri cukrovke druhého typu sa hovorí o inzulínovej rezistencii. Bunky organizmu sú menej citlivé na účinok inzulínu, preto nedokážu využiť glukózu ako zdroj energie.

Čo spôsobí, že sa vzťah medzi organizmom a inzulínom pokazí?

Podstatou je znefunkčnenie inzulínových receptorov na povrchu buniek, ktoré nie sú dostatočne schopné vnímať inzulín zabezpečujúci prestup glukózy cez bunkovú membránu do vnútra buniek. Príčiny sú rôzne. Medzinárodná diabetická federácia hovorí o pandémii cukrovky, keďže počet diabetických pacientov exponenciálne rastie. Pri cukrovke 2. typu je to do veľkej miery dané spôsobom nášho stravovania a životom bez pohybu. Cukrovka 1. typu je autoimunitné ochorenie, pri ktorom tento nárast nevieme kontrolovať.

Cukrovku teda spôsobuje buď znížená inzulínová citlivosť, alebo porucha tvorby inzulínu v pankrease. Pankreas je dôležitý orgán, pretože zhruba 2 % jeho hmotnosti tvoria pankreatické ostrovčeky. Ide o zhluky buniek, ktoré produkujú dva protichodne fungujúce hormóny regulujúce hladinu cukru v krvi. Inzulín, ktorý ju znižuje, a glukagón, ktorý ju zvyšuje.

Čiže fungujú ako biosenzor, ktorý bez prestávky sleduje meniacu sa hladinu cukru a upravuje ju na zdravé hodnoty?

Fungujú ako glukózový biosenzor a zároveň inzulínová pumpa. Tieto ostrovčeky sú matkou prírodou nadizajnované tak, aby podľa našej stravy, spánku, aktivít či stresu kontinuálne sledovali, či nám cukor v krvi treba zvýšiť alebo znížiť. Na základe toho potom vylučujú jeden alebo druhý hormón.

Ako tieto ostrovčeky vyzerajú?

Sú to klastre buniek, ktoré pod mikroskopom pripomínajú maliny alebo černice. Majú od 50 až do 400 mikrometrov, čiže tie najväčšie ostrovčeky merajú okolo pol milimetra a sú viditeľné voľným okom.

Keď nám tieto pankreatické ostrovčeky prestanú fungovať, môže to vyústiť aj do iných ochorení ako cukrovka?

Hlavným znakom je cukrovka. Čiže hladina cukru narastá a dochádza k hyperglykemickým stavom, v ktorých sa telo snaží znížiť koncentráciu hladiny cukru v krvi tým, že si pýta viac tekutín. Ľudia, ktorí majú cukrovku, ale ešte o tom nevedia, často cítia ako prvý príznak veľký smäd a časté močenie. Vtedy je čas navštíviť lekára, ktorý cukrovkára diagnostikuje na základe vyšetrenia z krvi. Pokiaľ sa tento stav nerieši, tak sa organizmus v priebehu týždňov až mesiacov cukrom otrávi, človeku začínajú postupne zlyhávať orgány, má problémy so zrakom a cíti sa celkovo veľmi zvláštne.

Pri cukrovke trpí celý organizmus, no prvé asociácie s chorobou bývajú slepota, amputácia končatín či zlyhávanie obličiek. Prečo práve na tieto veci vplýva vysoká hladina cukru?

Veľmi jednoducho povedané je to preto, lebo v tele z nadbytku glukózy vznikajú chemické látky, ktoré spôsobujú zmeny v kardiovaskulárnom systéme. Cievy zodpovedné za výživu a fungovanie orgánov sa chemicky menia, čo okrem srdcovocievnych chorôb vedie k sekundárnym ochoreniam zahrňujúcim poškodenie nervov, poruchy zraku či zlyhávanie obličiek.

Zásadné pokusy s pankreasom a pankreatickými ostrovčekmi urobili na zvieratách kanadský lekár so svojím asistentom, ktorým sa pred viac než storočím podarilo prvý raz izolovať inzulín. Ako tieto prvé pokusy vyzerali?

Teším sa, že ste načali túto tému, lebo príbeh objavenia inzulínu mám veľmi rád. Hovorí o tom, ako Frederick Banting a Charles Best v Toronte prvýkrát izolovali inzulín z pankreasu psov v roku 1921. Profesorovi Bantingovi napadlo, že keď sa pankreasu prestanú dodávať živiny, tak jeho vonkajšie tkanivo atrofuje, čo uľahčí identifikáciu práve pankreatických ostrovčekov. Tento nápad viedol k úspešnej extrakcii inzulínu a neskôr k jeho prvému podaniu 14-ročnému pacientovi v roku 1922, ktorému tým výrazne predĺžili život. V priebehu pár nasledujúcich rokov začal byť inzulín dostupný pre väčšinu diabetických pacientov na celom svete.

Aké ďalšie možnosti liečby majú dnes ľudia s cukrovkou?

Pamätám si, ako si moja teta vyvárala striekačky aj s ihlami, ktorými si pichala inzulín. Bolo to tak pred 35 rokmi, čo nie je až tak dávno.

V súčasnosti máme k dispozícii sofistikované systémy, ktoré v sebe majú glukózový senzor. Môže byť napojený cez mobilnú aplikáciu alebo inú aplikáciu s inzulínovou pumpou, ktorá vie vďaka softvéru predpovedať, ako bude hladina cukru stúpať alebo klesať. Softvér dáva pumpe pokyn, aby vylúčila toľko inzulínu, koľko telo potrebuje. Momentálne sú technologické riešenia kontroly hladiny cukru na vysokej úrovni v porovnaní s tým, ako to bolo hoci aj pred pár rokmi.

No napriek veľmi vyspelým technologickým pomôckam u niektorých pacientov tieto umelé pankreasy nie sú schopné napodobniť funkciu pankreatických ostrovčekov na postačujúcu kontrolu hladiny cukru v krvi a zabrániť tak častému výskytu hyper- a hypoglykémií.

Im môže pomôcť ďalší typ liečby – transplantácia pankreatických ostrovčekov, o ktorých sme sa rozprávali pred chvíľou. Ako prebieha?

Nie je to nič futuristické, lebo takáto kontrola hladiny cukru je zabehnutou klinickou procedúrou v mnohých krajinách sveta a stovky pacientov majú transplantované ostrovčeky, ktoré sa v súčasnosti izolujú z mŕtvych ľudských darcov. Tieto ostrovčeky sa získavajú natrávením pankreasu, a potom sa transplantujú cez portálnu žilu do pečene, kde sa usadia v toku krvi a kontrolujú hladinu cukru u diabetického pacienta.

Transplantácia ostrovčekov je v prvom rade odporúčanou procedúrou pre pacientov, ktorí trpia chronickou pankreatitídou a ktorým sa pankreas musí v rámci liečby vybrať. Izolácia a následná transplantácia ostrovčekov v takomto prípade zabezpečuje, aby sa nestali diabetickými pacientmi. V prípade transplantácie ostrovčekov od cudzích darcov musia pacienti kontinuálne užívať imunosupresívne látky, aby ich organizmus ako cudzie tkanivo nezničil.

Ako dlho v tele takéto cudzie ostrovčeky vydržia?

Výsledky niektorých svetových centier ukazujú, že úspešnosť transplantácie pankreatických ostrovčekov je okolo 60 % po 5 rokoch od transplantácie. To znamená, že pacient s transplantovanými ostrovčekmi žije dlhodobo život zdravého človeka. To je absolútne nepredstaviteľné pre tých, ktorí desiatky rokov žijú s cukrovkou a musia sa neustále starať o to, aby si ukontrolovali hladinu cukru jedlom, aktivitou a tým, koľko inzulínu si musia pichnúť v priebehu dňa. Niekoľko pacientov po transplantácii ostrovčekov som stretol aj osobne a rozprávali mi o tom, že začali znovu žiť.

Čiže takéto transplantované ostrovčeky vydržia v tele 5 rokov a potom sa procedúra musí opakovať?

Štatisticky vydržia v tele 5 rokov u 60 % pacientov. Ale sú pacienti, ktorí ich majú funkčné aj 10 rokov a dlhšie, alebo takí, u ktorých ostrovčeky fungujú aj menej ako rok. No vždy je možné takúto transplantáciu niekoľkokrát zopakovať. Závisí to od individuálneho pacienta.

Koľko takýchto pankreatických ostrovčekov sa musí do tela transplantovať, aby tam fungovali ako spoľahlivý biosenzor?

V súčasnosti je to zhruba 10 000 ostrovčekov na kilogram váhy pacienta. Pacienti by nemali mať nadváhu, aby im na jednu transplantáciu postačovali ostrovčeky od jedného darcu.

Pri transplantáciách je celkovo dlhodobý problém s nedostatkom darcov. Ako je to pri pankreatických ostrovčekoch? Je ich darca univerzálny a sú aj nejaké hypotézy, že by sa takéto ostrovčeky dali vyrábať alebo izolovať zo zvierat?

Výber pacientov a donorov nie je taký prísny ako pri transplantáciách iných typov orgánov. Počet potenciálnych príjemcov však rádovo prevyšuje počet dostupných orgánov. Preto sa v súčasnosti veľmi intenzívne pracuje na ďalších zdrojoch – jedným z nich sú prasacie ostrovčeky. Môj tím v súčasnosti spolupracuje s jednou japonskou farmaceutickou firmou, ktorá sa snaží presadiť v USA enkapsulované prasacie ostrovčeky cez americký Úrad pre kontrolu liečiv (FDA). Tým pádom by sa v USA mohli transplantovať enkapsulované prasacie ostrovčeky do ľudí a následne by to znamenalo podobné možnosti aj pre ďalšie krajiny.

Druhým takýmto zdrojom sú kmeňové bunky. Ich výskum momentálne prežíva obrovský boom, hlavne v USA, a v súčasnosti sa už klinicky transplantujú pacientom v USA a v Kanade.

Už počas pandémie covidu sa ukázalo, že ľudia môžu byť k novým technológiám v zdravotníctve dosť nedôverčiví. Je tento výskum pripravený na to, že dať si implantovať pankreatické bunky z prasaťa môže tiež vyvolávať strachy a predsudky?

Je to určite niečo, s čím treba počítať. Práve v roku 2023 vyšla štúdia mapujúca skúsenosti pacientov, ktorým spomenutá japonská firma transplantovala prasacie ostrovčeky enkapsulované v polymérnom obale. Zo štúdie vyplýva, že plusy u nich prevažujú nad mínusmi, pacienti sú spokojní a veľká väčšina z nich by si transplantáciu kvôli benefitu zlepšenej kontroly hladiny cukru zopakovala. Ale treba počkať na ďalšie skúsenosti.

V každom prípade sa zatiaľ klinicky transplantujú len ľudské ostrovčeky procedúrou, o ktorej som hovoril na začiatku. Všetko ďalšie je zatiaľ iba experimentálny vývoj.

Vy sa takisto zaoberáte experimentálnym enkapsulovaním ostrovčekov, čiže tým, ako ich obaliť do kapsuly, ktorú si imunitný systém v tele nevšimne. Čo by pre pacientov znamenal prechod na takéto transplantácie?

Bol by to ďalší významný benefit pre cukrovkárov, pretože je veľa pacientov, ktorí nemôžu z rôznych dôvodov užívať imunosupresíva. Enkapsuláciou ostrovčekov by sa dosiahla možnosť vyhnúť sa liekom na potlačenie imunitného systému. Šlo by o liečbu cukrovky novej generácie, ktorá sa už dá prirovnať k jej vyliečeniu. Keď si profesor Banting v toku 1923 preberal Nobelovu cenu za izoláciu inzulínu, povedal, že inzulínom cukrovku vieme liečiť, ale nie vyliečiť. V prípade úspešnej kontroly hladiny cukru transplantovanými a zároveň enkapsulovanými ostrovčekmi by sa to mohlo zmeniť.

Vydržali by tieto enkapsulované ostrovčeky v tele dlhšie alebo je ich životnosť približne rovnaká, ako keď človek užíva imunosupresíva?

Očakávania sú o niečo nižšie ako pri transplantácii voľných ostrovčekov, no stále sa hovorí o dlhodobej funkčnosti počas niekoľkých mesiacov až rokov. Zvýšeniu ich obdobia funkčnosti sa momentálne veľmi intenzívne venuje napríklad jedna firma v USA. Ich životnosť by sa mala predĺžiť vďaka spojeniu kmeňových buniek a polymérneho obalu, ktorý umožní jeho prerastanie jemnými krvnými cievami. Vďaka tomu sú ostrovčeky v tesnom kontakte so živinami a s kyslíkom, čím sa predlžuje ich životnosť.

My naše ostrovčeky obaľujeme do hydrogélových materiálov. Ide o polymérne siete, ktorých základnou vlastnosťou je, že obsahujú veľa vody. Prestup glukózy, živín, kyslíka a inzulínu je v takomto prostredí tiež veľmi efektívny. Vo zvieracích modeloch naše výsledky ukazujú, že týmito materiálmi vieme hladinu cukru u diabetických zvierat kontrolovať počas niekoľkých mesiacov.

Ako takéto hydrogélové kapsuly vyzerajú?

Je to takmer priesvitná guľôčka o niečo menšia ako 1 mm, ktorá obsahuje okolo 95 % vody. V nej je uzatvorených niekoľko pankreatických ostrovčekov. Na terapiu ľudí potrebujeme mať okolo 700-tisíc ostrovčekov na jedného príjemcu, čiže potrebujeme pripraviť rádovo státisíce takýchto kapsúl s ostrovčekmi. Tie kapsuly pritom musia byť úplne rovnaké, aby pre ostrovčeky poskytovali rovnaké prostredie.

Pod polymérom si ako prvý predstavím klasický plast. Z čoho je váš biomateriál a neprekáža po čase telu?

Všetky polyméry majú spoločné to, že sú veľmi dlhými molekulami, ktoré sa skladajú z opakujúcich sa monomérov. Ale každý typ polyméru má iné chemické zloženie. Zatiaľ čo polyetylénové vrecko, do ktorého si naberáte pečivo, je nerozpustné vo vode a má takzvané hydrofóbne vlastnosti, my pracujeme s polymérmi, ktoré majú s vodným prostredím veľmi dobrý vzťah. Často ide o polysacharidy, ktoré sa vo vode rozpúšťajú. Niektoré môžu byť ďalej chemicky modifikované tak, aby sa zvýšila ich rozpustnosť vo vode a aby dokázali medzi sebou interagovať a vytvoriť práve požadovanú hydrogélovú sieť.

Pre nás je dôležité nastaviť vlastnosti polyméru tak, aby nebol viditeľný pre imunitný systém. To znamená, že musí byť dostatočne biokompatibilný. V opačnom prípade by imunitný systém neútočil len na transplantované ostrovčeky, ale aj na polymérny obal. len čo by ho rozpoznal, snažil by sa ho vylúčiť z organizmu buď intenzívnou zápalovou reakciou, alebo by ho uzatvoril do jazvového tkaniva, čo by viedlo k zlyhaniu regulácie hladiny cukru v krvi uvoľňovaním inzulínu. Takže biokompatibilita vybraných polymérnych materiálov musí byť veľmi podrobne preštudovaná a vhodne nastavená.

Ako ďaleko ste od toho, aby boli takéto enkapsulované ostrovčeky transplantované pacientom?

Vo svete už v minulosti prebiehali a aj v súčasti prebiehajú klinické testy s enkapsulovanými ostrovčekmi. Môj tím bol zapojený do projektov medzinárodného konzorcia nadácie Juvenile Diabetes Research Foundation, ktoré združuje tých najlepších svetových odborníkov na liečbu cukrovky 1. typu. Spolupracovali sme s pracoviskami, ktoré vstupujú do klinických testov alebo sú v predklinických testoch zameraných na zvieracie modely. Dlhodobo pôsobíme aj v projekte Chicago Diabetes Project, ktorý budúci rok chystá klinický experiment.

Môže sa zdať, že ja o tomto výskume už pomaly 15 – 20 rokov stále rozprávam to isté, ale za ten čas sme sa zásadne posunuli v poznatkoch o biomateriáloch, bunkách či spôsobe transplantácie. Všetky tieto poznatky predstavujú schodíky vedúce ku klinickým testom v budúcnosti. Neviem však povedať presný dátum, kedy bude takáto transplantácia enkapsulovaných ostrovčekov klinicky možná. Ale určite to príde a či sa nakoniec osvedčí náš princíp hydrogélových kapsúl alebo nejaký iný princíp, nie je až také podstatné. Verím, že významným dielom prispievame k poznatkom o polymérových materiáloch, ktoré sú vhodné na enkapsuláciu a imunitnú ochranu transplantovaných ostrovčekov.

Vývoj obalu na ostrovčeky mi trochu pripomína rozprávku Princezná so zlatou hviezdou na čele, pretože musí byť neviditeľný, ale zároveň komunikovať s prostredím. Je náročné vymyslieť materiál, ktorý v tele neškodí, no zároveň tam niečo v kuse robí a celkovo má vlastnosti, ktoré pôsobia protichodne?

Toto rozprávkové prirovnanie si budem pamätať a budem ho využívať. Treba povedať, že sme nezačali pracovať na zelenej lúke. Skúsenosti s biomateriálmi a ich využitie v biomedicíne sú na vysokej úrovni. V našom prípade spočíva hlavná obťažnosť v tom, že sa na jednej strane snažíme, aby ostrovčeky komunikovali s organizmom, a na druhej chceme, aby preň boli neviditeľné.

My vieme pripraviť polymérne biomateriály s vysokou mierou biokompatibility a stability v organizme, no nie je jednoduché nastaviť pre ne spôsob enkapsulácie a zabezpečiť dlhodobé prežívanie a funkčnosť ostrovčekov. Často sa musíme vracať späť a dizajnovať polyméry a kapsuly novým spôsobom. Takže je to vec hľadania, skúšania a pochopenia. Ale to je vo vedeckom svete úplne štandardná situácia.

Ako fungujú enkapsulované pankreatické ostrovčeky? Zdroj – archív I. L.

Bude sa takýto obal dať v budúcnosti použiť aj pri transplantácii iných buniek na liečbu iných chorôb?

Transplantácia ostrovčekov na liečbu cukrovky je hlavným vedeckým motívom tohto výskumu. Ale popri liečbe cukrovky sa robia pokusy aj na využitie enkapsulovaných buniek v liečbe napríklad hemofílie, Parkinsonovej či Alzheimerovej choroby, a aj na transplantáciu pečeňových buniek. Vo všetkých týchto bunkových terapiách je potrebný rovnaký princíp obalenia buniek ako pri pankreatických ostrovčekoch. Tie sú najcitlivejším tkanivom na enkapsuláciu, čiže ak sa vymyslí finálny produkt pri nich, budeme tento princíp schopní aplikovať aj na iné typy ochorení, ktoré si vyžadujú bunkovú terapiu.

Vrátim sa ešte k transplantácii neenkapsulovaných pankreatických ostrovčekov. Spomínali ste, že je to vo vyspelom svete bežná klinická prax. U nás takáto historicky prvá transplantácia prebehla tento september. Prečo to trvalo tak dlho?

Bola to historicky druhá transplantácia, pretože prvá bola na jeseň 2022 v Univerzitnej nemocnici v Martine. Šlo o pacienta so silnou pankreatitídou, ktorému bol pankreas odobraný, ostrovčeky z neho boli izolované v Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM) v Prahe a následne mu boli transplantované späť do pečene.

IKEM je jedno z pracovísk v Európe, ktoré má dlhoročnú expertízu izolácie a transplantácie ostrovčekov a je ochotné podporovať takýto program aj v iných krajinách, napríklad aj na Slovensku. Veľmi to vítam, pretože ešte pred pár rokmi to nebolo možné. Na druhej strane v prípade, ak by IKEM z kapacitných dôvodov nebol schopný pokryť požiadavky na izoláciu a transplantáciu ostrovčekov na Slovensku, je potrebné podniknúť kroky, aby bola takáto možnosť aj pre slovenských pacientov.

Prečo sa teda o zákroku v Košiciach hovorilo ako o prvom, keď predtým jedna transplantácia prebehla aj v Martine? Aký je medzi nimi rozdiel?

V prvom prípade šlo o transplantáciu vlastných ostrovčekov, takže pacient nemusí užívať imunosupresívne látky. Vami spomínaná transplantácia bola urobená v septembri tohto roku v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura v Košiciach. Ostrovčeky boli izolované od mŕtveho darcu opäť v IKEM-e v Prahe a transplantované do pacientky v Košiciach, pričom v tomto prípade pacientka berie imunosupresíva. Bola to prvá transplantácia ostrovčekov od cudzieho darcu.

Pri transplantácii v Košiciach letel odobratý pankreas do Prahy, kde sa izolovali ostrovčeky, ktoré potom poslali späť do Košíc. Nie je to logisticky komplikované?

Vzdialenosť Košice – Praha vôbec nie je kritická. V Spojených štátoch existuje celoštátny program, v rámci ktorého pankreasy a ostrovčeky lietajú cez celú krajinu, a to tam majú stovky až tisícky izolácií ročne. Čiže zhruba hodinový let Košice – Praha nie je zásadnou prekážkou.

Minulý týždeň ste sa vďaka výskumu polymérnych materiálov v liečbe cukrovky stáli laureátom ocenenia ESET Science Award v kategórii Výnimočná osobnosť vedy na Slovensku. Čo to znamená pre váš výskum?

Toto ocenenie beriem ako rozpoznanie dlhoročnej práce nášho oddelenia a snahy vytvoriť na Slovensku kvalitné centrum polymérneho výskumu. Či už v oblasti cukrovky, alebo v iných oblastiach, v ktorých pracujeme. Máme veľa pracovných kontaktov s rôznymi krajinami a naše pracovisko je jedno z primárnych vo svete v oblasti charakterizácie mikrokapsúl vhodných na enkapsuláciu pankreatických ostrovčekov.

Momentálne sa vďaka tomuto oceneniu cukrovka a polyméry výraznejšie dostali aj k širšej verejnosti. Sme naň hrdí a budeme ho s kolegami brať ako bázu pre argumentáciu, že takýto výskum je dôležitý a užitočný a má byť na Slovensku podporovaný.

Cenu vám odovzdal laureát Nobelovej ceny a objaviteľ prvej planéty mimo slnečnú sústavu Michel Mayor. Aký to bol pocit?

Pamätný, euforický a podnetný. Dostať sa do prostredia ľudí, ktorí sú ako profesor Michel Mayor, je odmenou za našu vedeckú prácu a výsledky, ktoré môžu priniesť aj takéto ocenenie. Ale zároveň musím povedať, že my vedci v takom podnetnom prostredí žijeme takmer neustále. Takýto euforický pocit často máme napríklad vtedy, keď naši študenti alebo mladší kolegovia prinesú zaujímavé výsledky, keď vidíme, že sa im darí, keď sa nám potvrdia hypotézy alebo, naopak, keď sú výsledky úplne neočakávané a nasmerujú nás k niečomu úplne novému.

Mal som tú česť byť aj na diskusii Michela Mayora s doktorom Garikom Israelianom k téme „Dokážeme rozpoznať inteligentný život vo vesmíre?“ Oslava vedy, ktorú by som odporučil si vypočuť všetkým, ktorí sú zapálení pre vedu a chápu jej dôležitosť pre pokrok ľudstva. Myslím si, že väčšia propagácia pre vedu ako takéto typy diskusií neexistuje.

Diskusia Michela Mayora s Garikom Israelianom. Zdroj – ESET Science Award