Denník N

Historik Múcska: Svätému Valentínovi by sa dnešné okázalé oslavy lásky nepáčili

Vincent Múcska (1964) je historikom na Univerzite Komenského v Bratislave. Absolvoval tu Filozofickú fakultu, odbor slovenský jazyk a literatúra – dejepis, v roku 2007 sa habilitoval na docenta v odbore všeobecné dejiny. Prednáša dejiny stredoveku v západnej a strednej Európe. Je členom Slovenskej historickej spoločnosti aj podpredsedom Vedeckej rady Historického ústavu SAV. Foto N – Vladimír Šimíček
Vincent Múcska (1964) je historikom na Univerzite Komenského v Bratislave. Absolvoval tu Filozofickú fakultu, odbor slovenský jazyk a literatúra – dejepis, v roku 2007 sa habilitoval na docenta v odbore všeobecné dejiny. Prednáša dejiny stredoveku v západnej a strednej Európe. Je členom Slovenskej historickej spoločnosti aj podpredsedom Vedeckej rady Historického ústavu SAV. Foto N – Vladimír Šimíček

Oslavami Svätého Valentína sa cirkev snažila z talianskych ulíc vytlačiť nahých pohanských mladíkov uctievajúcich kult plodnosti.

Dávate na Valentína darčeky?

Nie.

Prečo?

Nič mi ten sviatok nehovorí. V čase mojich študentských lások tu ešte tento sviatok nebol. Dávali sme si darčeky kedykoľvek. Mne osobne sa ten sviatok spája najmä s hraným veselím a komerčným rozmerom.

A nemáte pocit, že aj napriek komercii je tu dnes kult lásky a romantiky silný?

Nie. Ľudia sa mali v predchádzajúcich storočiach rovnako radi, ako sa majú radi dnes. Nejaký sviatok, keď si darujete kvety, lásku nezväčšuje. Buď ľúbite, alebo nie.

Myslíte, že by sa svätému Valentínovi páčilo, ako sa dnes tento sviatok oslavuje?

Osobne si myslím, že nie. Svätý Valentín bol totiž chudobný kňaz, neskôr biskup. Žil v polovici tretieho storočia a pôsobil medzi obyčajnými ľuďmi. Žiadne veľké a okázalé dary sa k jeho menu neviažu.

O svätom Valentínovi sa však toho veľmi veľa nevie. Dokonca ani to, či nešlo o viacero osôb.

Celá táto postava je pomerne tajomná. Jeden Valentín bol rímskym kňazom a druhý bol Valentín, biskup z Terni, ktorý neskôr tiež pôsobil v Ríme. Dnes už však oslavujeme iba jednu osobu. Valentín z Terni bol radovým kresťanským duchovným. Bol obľúbený, pretože pomáhal a liečil ľudí. Údajne mal aj zázračné liečiteľské schopnosti. V legende sa hovorí, že uzdravil nevidiace dievča, inde sa spomína uzdravenie chromého. Bolo to v čase, keď v Rímskej ríši ešte prenasledovali kresťanov a kresťanské náboženstvo bolo ilegálne.

Nakoniec ho teda mučili a sťali.

Keďže napriek cisárskemu zákazu kresťanstvo vyučoval a kresťansky sobášil ľudí, porušoval zákon. Nielen on, ale aj stovky iných kresťanov boli prenasledovaní, mučení a zabíjaní. Jeho svätosť vyplýva práve z mučeníckej smrti. Tým dosiahol vôbec najvyššiu „kategóriu“ svätosti ako ten, kto preleje krv za svoju vieru. Predpokladá sa, že mučenícka smrť ho v Ríme zastihla práve 14. februára.

Prečo si na Valentína dávame kvety?

Traduje sa, že svätý Valentín mal záhradu s kvetmi, z ktorých viazal kytičky a dával ich novomanželom pri sobáši, respektíve že nimi obdarúval ľudí pre potešenie. Dnes to však už nemáme ako overiť.

Ale tento sviatok podľa viacerých zdrojov nahradil niektoré pohanské sviatky. Je to tak?

Áno, tieto sviatky sa volali Luperkálie. Slávili sa medzi 13. a 15. februárom. Dostali meno podľa vlčice, ktorá sa starala o bratov Romula a Rema, zakladateľov Ríma. Do tohto obdobia pritom spadal aj sviatok bohyne Junóny, ktorá bola okrem iného bohyňou rodiny. S kultom matky-vlčice a s kultom rodiny bola, prirodzene, spojená aj oslava kultu plodnosti. Lebo rodina sa zakladala predovšetkým preto, aby zabezpečila zachovanie rodu. Odohrávalo sa to v Stredomorí, kde sa v polovici februára už pomaličky ohlasovala jar a sily prírody sa začali pomaly prebúdzať.

Tieto slávnosti údajne pôsobili trocha sodomicky.

Slávili sa počas nich rôzne orgiastické kulty. Dnes si ťažko vieme predstaviť, čo to všetko bolo, ale k sviatku plodnosti patrilo aj to, že po ulici alebo okolo oltára behali nahí mladíci, ktorým sa do cesty stavali dievčatá a ženy, čo sa ich chceli dotknúť, pretože to na ne malo preniesť magický účinok prírodnej plodivej sily, ktorú predstavovali. S týmto sa tiež spájalo rozdávanie kvetov či písanie mien na kusy látok alebo papyrusu, ktoré nám pripomína to, čo u nás dievčatá robia na Luciu.

Cirkev tieto oslavy zrušila?

Kresťanstvo sa v Rímskej ríši postupne začalo tolerovať a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Ako také sa už na konci 4. storočia snažilo eliminovať pohanské vplyvy. Takže vôbec nie je náhoda, že kresťanské Vianoce sú zhruba v čase zimného slnovratu, keď sa v Ríme slávil sviatok Neporaziteľného boha Slnka. Kresťanstvo veľmi pragmaticky do exponovaných termínov pohanského rímskeho kalendára nasadilo svoje sviatky a prispôsobilo sa zažitým zvyklostiam. Veľmi ťažko sa dnes dozvieme, či Valentín skutočne nahradil iba sviatky Luperkálií alebo bol 14. februára 268 alebo 269 naozaj sťatý. Rovnako pravdepodobné sú obe možnosti.

Ako sa zásahom cirkvi tieto sviatky zmenili? Po uliciach už zrejme nebehali nahí muži.

To teda nebehali. Predpokladá sa, že na tých lístočkoch, ktoré ženy písali, boli už malé modlitbičky alebo azda nejaké domnelé výroky sv. Valentína. Rozdávanie kvetov sa však zachovalo. Z kresťanského hľadiska nepatričné a neprimerané spôsoby oslavy kultu plodnosti v podstate zmizli.

Vincent Múcska
„Do deväťdesiatych rokov sme u nás o Valentínovi ani nechyrovali,“ hovorí historik Vincent Múcska. Foto N – Vladimír Šimíček

Svätý Valentín je aj patrónom ľudí s epilepsiou a včelárov. Prečo?

Väčšina remesiel, poľnohospodárskych činností a aj ďalších aktivít má svojho nebeského patróna. Pocestní majú napríklad svätého Krištofa, preto jeho obrázok často nájdete aj u mnohých kamionistov. Neviem celkom presne, či je to tak, ale Valentína si mohli včelári vziať za svojho práve preto, že vo februári už sa pomaly začínajú zobúdzať včely. To je však iba môj dohad.

O Valentínovi sa hovorí aj to, že keď vyliečil nevidiace dievča, daroval jej lístoček, na ktorom bolo napísané „s láskou, tvoj Valentín“. Mohol si v tej dobe kňaz dovoliť napísať dievčaťu lístoček o láske a zamilovať sa?

V tom čase sa mohli kresťanskí kňazi ženiť a mať partnerky. To, že sa neskôr na kresťanskom západe presadil celibát, je vecou historického vývoja. O Valentínovi však nevieme, či ženatý bol, alebo nie. Hoci ako biskup by už ženatý byť nemal. A či bol zamilovaný? Ktovie.

Môže tradícia valentínok siahať až sem?

Z tohto obdobia valentínky určite nie sú.

Kedy sa teda valentínky objavili prvý raz?

Tento zvyk bol vlastný najmä anglosaskému prostrediu. Niečo podobné máme doložené v štrnástom storočí v Anglicku a viaže sa k básni Geoffreyho Chaucera „Vtáčí parlament“ (Parlement of Fowls), ktorá sa mala prednášať či inscenovať pri oslave Valentínovho sviatku na anglickom kráľovskom dvore. V básni sa okolo bohyne Venuše zhromažďujú vtáky, ktoré jej spievajú a pritom sa navzájom zvádzajú. Postupne, azda aj pod vplyvom týchto dvorských inscenácií a legendy o Valentínovi, si začali zaľúbenci osobitne prejavovať náklonnosť v čase sviatku sv. Valentína. Spočiatku išlo, pravda, však len o ľudí z vyšších vrstiev, ktorí na to mali čas i prostriedky. Ale v devätnástom storočí, najmä vo viktoriánskom období, boli už valentínky v anglofónnom prostredí veľmi časté. Páriky a tí, ktorí sa párikom chceli stať, si navzájom posielali lístočky alebo valentínky. Z Anglicka sa tento zvyk cez kolonistov a emigrantov preniesol do Ameriky. Tento pôvodne anglo-americký zvyk sa však vďaka veľkému vplyvu Británie a Spojených štátov vo svete veľmi rýchlo rozšíril. Napríklad do Nemecka ho doniesli americkí vojaci, ktorí tam boli umiestnení na základniach po druhej svetovej vojne. V nemeckom prostredí totiž Valentín dovtedy patril skôr k ľudovým svätcom, ku ktorým sa viazali pranostiky o konci zimy a začiatku jari alebo o úrode. Ako sviatok zaľúbených sa Valentín začal v západnom Nemecku oslavovať až po druhej svetovej vojne.

K nám do strednej a východnej Európy sa na rozdiel od Ríma, kde ho oslavovali už okolo 5. storočia, dostal pomerne neskoro.

Až niekedy okolo polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia. O tom už môžem hovoriť aj ako pamätník. Do začiatku deväťdesiatych rokov, teda až kým som sa neoženil, som svoje mladícke lásky prežíval pomerne intenzívne a môžem potvrdiť, že sme vtedy o nejakom Valentínovi ani nechyrovali.

Oslavuje sa niečo podobné ako Valentín aj v iných krajinách, akurát tomu nehovoria Valentín?

V mnohých ázijských krajinách sa mladá generácia necháva výdatne inšpirovať americkým či západným spôsobom života, a to nielen v oblasti módy, ale aj životného štýlu. K tomu patrí i slávenie Valentína. V juhovýchodnej Ázii pritom existovali domáce tradičné sviatky lásky a zamilovaných, ktoré začali byť pod vplyvom komercie vytláčané týmto západným sviatkom.

V polovici decembra som bol služobne v čínskom Šanghaji. V rámci voľného času nás zaviedli aj do jedného obrovského nákupného centra, ktoré bolo plné vianočných stromčekov, výzdoby, hrali tam Jingle Bells a podobné lepkavé vianočné melódie. Pritom je to komunistická krajina, ktorá nie je nijako zvlášť naklonená kresťanstvu, obzvlášť tomu, ktoré je viazané na Rím. Domácej sprievodkyne som sa vtedy spýtal, či skutočne oslavujú Vianoce. Odpovedala, že nie, že je to len čistá komercia, šanca zvýšiť tržby. Veľmi mi to pripomína nášho dnešného Valentína aj s tým, že si už pomaly urobíte hanbu, ak na tento sviatok zabudnete.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie