Denník N

Umelkyňa palestínskeho pôvodu: Unavuje ma stále vysvetľovať, že nie som za Hamas

Yara Abu Aataya. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Yara Abu Aataya. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Bojím sa. Ale zároveň chcem byť počutá, chcem hovoriť, pretože Palestínčanov počuť málo. Chcela by som, aby sa zmenil naratív tohto konfliktu. Palestínčania nie sú teroristi,“ hovorí Yara Abu Aataya, česká umelkyňa palestínskeho pôvodu.

V rozhovore hovorí o svojej rodine, Palestíne, strachu o príbuzných v Gaze a veľkej únave z nutnosti na každom kroku sa obhajovať. „Keď poviem ‚Nech žije Palestína‘, neznamená to, že som za Hamas, za násilie a za zničenie Izraela. Ale koľkokrát to musím povedať?“ pýta sa.

„Narodila som sa v tej nemocnici v Gaze, ktorú teraz zničila raketa. Pred dvadsiatimi deviatimi rokmi,“ povie. „Bola to tamojšia najstaršia nemocnica, pôvodne kresťanská, pozrite,“ ukazuje na mobile starú fotku miesta, kde po dopade rakety zomrel neznámy počet ľudí.

Okolo tejto tragickej udalosti sa zdvihli vlny dezinformácií a dezinterpretácií.

Aha, ja som si myslela, že ste sa narodili už v Prahe. 

Naši už v Prahe predtým žili, ale mama sa rozhodla, že ma porodí v Palestíne. Priamo v tejto nemocnici, pretože sa tam narodila tiež. Rovnaký pôrodník rodil ju aj mňa.

Vtedy ešte žila moja babička, tak so mnou mama bola dva mesiace po pôrode u nej. Potom už ma vzala späť domov, do Prahy, kde som prakticky celý život.

Ako sa tu vaši rodičia ocitli?

V Palestíne patril môj otec k blízkym spolupracovníkom Arafata, ktorý potom dostal Nobelovu cenu za mier. Bol v OOP (Organizácia za oslobodenie Palestíny Jásira Arafata – pozn. red.).

Viete, moja rodina bola vždy za mierové spôsoby riešení… A veľa ľudí v Palestíne to cítilo a cíti rovnako. Myslím si, že sa zabúda, že také úsilie bolo a stále je.

Otec umelkyne (vľavo) bol blízkym spolupracovníkom Jásira Arafata. Foto – archív Y. A. A.

Do Československa otec prišiel v roku 1989. Po intifáde mal strašné bolesti chrbta, brutálne ho zmlátili vojaci, podpísalo sa na ňom aj väzenie.

Operácia chrbta v Jeruzaleme sa veľmi nepodarila, ale potom mu v OOP odporučili Mariánské Lázně v Česku. Odišiel teda do Československa, vytvoril si tu nejaké väzby a zostal. V roku 1993 za ním prišla mama a on začal podnikať s autami.

V tých 90. rokoch bolo v Palestíne všetko voľnejšie, naši mohli vycestovať a zase sa vracať. Dnes je to, bohužiaľ, inak.

Mama je učiteľka angličtiny, dnes vyučuje na jednom pražskom gymnáziu blok prírodovedných predmetov v angličtine. Z jednej štvrtiny mám aj egyptský pôvod, pretože z Egypta pochádzali obe moje babičky. Ale dedkovia boli z Palestíny, tak sa ony prisťahovali za nimi. Mám dvoch bratov, ktorí sa narodili v Česku. Obaja doštudovali, jeden pracuje v Anglicku, druhý v banke tu v Česku.

Ale časť rodiny máme stále v Gaze, v Káhire a v Dubaji.

A o svojich blízkych v Gaze máte, pochopiteľne, strach. Sú v poriadku?

V tejto chvíli hádam áno, ale všetko sa môže zmeniť počas sekundy. Mám tam tetu, sestru svojej mamy, potom sesternicu. A bratranca, ktorý má štyri deti a manželku. A babičku z otcovej strany.

S tetou je denne v spojení hlavne moja mama, my si posielame hlasovky, ale nechcem ich veľmi obťažovať. Telefónom musia šetriť, nie je pre nich samozrejmosťou si ho nabiť, elektrina väčšinu času nejde.

Najhoršie bolo, že sme tri dni nemali žiadne správy o babičke, to bolo naozaj hrozné.

Nakoniec ste sa dovolali. Čo babička hovorila?

Cíti vraj, že sa blíži koniec. Pripravujú sa na to, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Izraelsko-palestínsky konflikt

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie