Psychológ: Psychoterapia vás z rakoviny nevylieči, môže pomôcť s úzkosťou

„Predstavte si klienta, ktorého šikanovali, cíti sa ponížený, zahanbený a teraz sa bojí ďalšieho šikanovania a poníženia. Čo spravíte? Pracujete s tými pocitmi, vyvoláte ich. Ale teraz ide o celkom inú situáciu, pretože prebieha v bezpečnom prostredí terapeutického vzťahu. Tu konečne klient zažije niekoho, kto je na jeho strane, kto ho akceptuje a povzbudí ho v tom, aby sa svojim negatívnym pocitom poníženia postavil,“ hovorí v rozhovore pre Denník N poradenský psychológ LADISLAV TIMUĽÁK z Trinity College Dublin. 

Kedy by mal človek vyhľadať psychologickú pomoc?

Vtedy, keď emocionálna bolesť, napríklad hlboké pocity smútku, bezmocnosti, osamelosti, hanby alebo strachu človeku bránia v každodennom fungovaní, či už ide o chodenie do práce, školy či o zapájanie sa do voľnočasových aktivít.

Čo je to duševná porucha?

Je to spôsob prežívania alebo správania, ktoré vyvoláva utrpenie alebo obmedzuje fungovanie v bežnom živote človeka.

Ako základné kroky môžeme podniknúť pre duševné zdravie?

Dôležité je byť v podpornom alebo milujúcom vzťahu a vykonávať prácu a aktivity, ktoré vás napĺňajú. Tiež je dôležité, aby mal človek priestor na načerpanie psychických a fyzických síl.

• humanistická psychoterapia – usiluje sa o emocionálnu zmenu. Považuje bezpečný terapeutický vzťah, založený na empatii, vrúcnosti a nehodnotiacej atmosfére zo strany terapeuta za podstatný katalyzátor zmien pacientovho prežívania a správania
• kognitívno-behaviorálna terapia – duševné problémy odstraňuje identifikáciou a zmenou problémových názorov, myšlienok a správania človeka

V známom filme Dobrý Will Hunting vystupuje terapeut (v podaní Robina Williamsa), ktorý lieči geniálneho, ale veľmi problémového matematika. Vykresľuje film terapiu verne?

Áno. Je to ukážka humanistickej terapie. Z nej vychádza terapia zameraná na emócie, ktorej sa venujem ja. Obzvlášť si pamätám na scénu, keď matematikovi, hral ho Matt Damon, terapeut umožnil prežiť bolestivé spomienky z detstva.

Terapeut k nemu pristúpil a niekoľkokrát zopakoval: „Nemôžeš za to, nemôžeš za to, nemôžeš za to…“ Matematik sa rozplače a konečne prežije bolestivé emócie, ktoré nedokázal prejaviť celé roky. Obaja skončia v objatí.

Vybavujem si aj film Obyčajní ľudia od Roberta Redforda z roku 1980. Vystupuje v ňom chlapec so samovražednými sklonmi. Utopil sa mu brat a za čin cíti zodpovednosť. Obaja chlapci boli na lodi, keď sa to stalo. V terapii si  mladík po prvý raz pripustí, že sa chce zabiť. Lebo má pocity viny.

Na terapeutickom stretnutí si konečne zažije, že je niekto na jeho strane. Terapeut mu vysvetlí, že pocity viny a smútku sú bežným procesom, ktorým si prechádzajú ľudia, ktorí prežijú takú traumatickú situáciu.

Vo filmoch je to zjednodušené. Scenár má 30 sekúnd na to, aby ukázal to, čo v realite trvá oveľa dlhšie. Ale aj tak pôsobili oba filmy veľmi autenticky.

Využívajú terapeuti iba jediný terapeutický prístup, v ktorom sú trénovaní, alebo siahnu aj po iných, ak ich považujú za funkčné? 

Trend, aspoň vo Veľkej Británii a v Írsku je, že sa terapeuti trénujú v dvoch alebo až v troch prístupoch. Niekedy verejné zdravotníctvo vyžaduje istý typ intervencie. V Írsku má človek s diagnózou hraničnej poruchy osobnosti asi 80-percentnú šancu, že ho budú liečiť dialekticko-behaviorálnou terapiou. To je konkrétna verzia kongitívno-behaviorálnej terapie.

Ako je to v súkromnej praxi?

Tam záleží voľba na klientovi. Terapeuti majú primárnu orientáciu na niektorý z prístupov, ale pretože sa neustále vzdelávajú, majú znalosti aj o iných postupoch a časť z nich začlenia aj do svojej práce.

Ja sa zaoberám terapiou zameranou na emócie, spadá pod humanistickú terapiu. S klientom debatujem o svojom prístupe. Pri vstupnom hodnotení sa s klientom bavím aj o tom, ako by asi vyzerala moja práca s ním.

Ak by sa jeho očakávania líšili od toho, čo mu môžem ponúknuť, posuniem ho k inému kolegovi. Niekedy majú klienti nereálne očakávania. Majú napríklad rakovinu a myslia si, že ich psychoterapia vylieči. Nevylieči ich, môže im pomôcť len s prekonaním úzkosti, strachu alebo depresie. To im treba vysvetliť.

Trpí v súčasnosti veľa ľudí úzkosťou? Ako sa choroba prejavuje?

Generalizovanou úzkostnou poruchou – to je úzkostná porucha, ktorou sa zaoberám vo svojom výskume –, trpia asi 3 percentá populácie. Spočíva v tom, že si robíte starosti, ale do miery, keď vám to obmedzuje fungovanie. Napríklad nespíte dobre. Ale nie pár dní, ale mesiaci či roky. Charakteristické je, že starosti nezodpovedajú skutočnému riziku. 

Keď máte generalizovanú úzkostnú poruchu dlho, vystavujete sa zdravotným komplikáciám a riziku problémov s tlakom, kardiovaskulárnym poruchám a iným. Často ju sprevádza depresia a obrovská únava. Niekedy ľudia rezignujú a cítia sa úplne beznádejne.

Ako by ste liečili takého klienta?

Klient môže mať strach napríklad z toho, že ho iní ľudia budú posudzovať negatívne, nebudú sa s ním kamarátiť a on bude outsider. V takom prípade by som sa pozrel do jeho osobnej histórie a zobral do úvahy aj konkrétne zážitky. Vtedy môžete zistiť, že taký človek sa najviac obáva toho, s čím mal v minulosti nejakú nepríjemnú skúsenosť. Teraz už nehrozí, ale kedysi to bolo tak emocionálne intenzívne, že to nevie uniesť.

Zvolil by som napríklad techniku dvoch stoličiek. Klient sedí na jednej z nich a zosobňuje robenie si starostí. Predstavuje si, aké starosti prežíva, čo vtedy pociťuje a ako sa správa. Potom si presadne a pozoruje, aký to na neho má emocionálny dopad. Často zisťuje, že je totálne unavený alebo vystrašený. Vtedy v ňom mobilizujem sily, aby sa postavil svojim starostiam.

Terapeut sa klienta napríklad opýta: „Páči sa vám, ako sa cítite, keď cítite starosti?“ Klient odpovie: „Nie“. Psychológ pokračuje ďalej: „A čo by ste radšej chceli?“ Človek možno odvetí: „Chcel by som pauzu.“ „Tak si ju skúste zabezpečiť,“ dodá terapeut. Dúfate, že klient sa zmobilizuje a tlaku sa postaví. V ideálnom prípade povie: „Chcel by som, aby som už takto netrpel, chcem to zmeniť.“

Je pocit bezpečia v terapii pre klienta kľúčový?

Hrá zásadnú rolu. Predstavte si klienta, ktorého šikanovali, cíti sa ponížený, zahanbený a teraz sa bojí ďalšieho šikanovania a poníženia. Čo spravíte? Pracujete s tými pocitmi, vyvoláte ich. Ale teraz ide o celkom inú situáciu, pretože prebieha v bezpečnom prostredí terapeutického vzťahu. Tu konečne klient zažije niekoho, kto je na jeho strane, kto ho akceptuje a povzbudí ho v tom, aby sa svojim negatívnym pocitom poníženia postavil.

Terapeut nielen navodzuje ťažké situácie, ktorými si klient prešiel, ale usiluje sa hlavne o to, aby pre ne našiel nové lepšie zakončenie (ending). Ak ste boli napríklad ponižovaní, prechádzate si týmito zážitkami, ale s niekým, kto je chápavý. Už sa na seba nehneváte a nehovoríte si: „Ako môžem byť taký zraniteľný?“

Povedané inak, znovu sa aktivujú veci, ktoré nás robia zraniteľnými, ale tentoraz je to v bezpečnom vzťahu. A mobilizujú sa zdroje toho, aby ste túto zraniteľnosť vedeli zmeniť. Rôzne terapie to robia inak. Kognitívne terapie to robia kognitívnymi cvičeniami, keď sa lokalizujú myšlienky, pre ktoré sa cítite ešte horšie. A nahradíte ich takými myšlienkami, ktoré vybudujú odolnosť (v angl. resilience).

V humanistickej terapii je terapeut v pozícii kouča a starostlivého partnera, ktorý v klientovi povzbudzuje vznik adaptívnych mechanizmov. Aby sa postavil obávanej situácii alebo tej, ktorá viedla k rezignácii.

Čo robiť, aby sa zlepšenia z terapie premietli aj do bežného života klienta? Sú cestou domáce úlohy?

To, čo sa udeje počas terapeutického stretnutia, by malo začať procesy, ktoré sa klient snaží aplikovať v každodennom fungovaní. Niektoré terapie sa na to zameriavajú obzvlášť, hlavne kognitívno-behaviorálna terapia. Niektoré menej. Ale každá terapia reflektuje, čo klient robí medzi stretnutiami. Zisťuje sa, čo fungovalo a čo nie.

Keď je terapia dlhšia, trvá povedzme rok alebo dva, vtedy je možnosť, že sa počas nej stanú všetky možné situácie, ktoré sa bežne dejú v živote človeka. Ľudia fungujú inak na dovolenke a inak, keď majú predvianočný stres. Iné je, keď sme v novom alebo dlhšom vzťahu. Dlhodobá terapia poskytuje priestor na to, aby sa všetky zmeny konsolidovali a prehĺbili. Pre klienta je výhodná, ale ekonomicky je náročná. Bežne trvá terapia 15 až 16 stretnutí.

Čo si ako psychoterapeut myslíte o využívaní antidepresív a všeobecne psychofarmák?

Niekedy to bez nich nejde, závisí od konkrétneho problému. Pre niektorý typ duševných porúch je farmakoterapia hlavnou formou liečby, inokedy je jednou z možností. Napríklad vo verejnom zdravotníctve v Británii majú konkrétny postup na depresívnych pacientov. Podľa výsledku prvého zhodnotenia môžu navrhnúť, že si klient o depresii iba prečíta alebo si spraví online program kognitívno-behaviorálnej terapie. Ak to nepostačuje, ponúknu mu psychoterapiu alebo farmakoterapiu. Výber závisí od jeho preferencií a od dostupnosti liečby v danej lokalite.

Vo všeobecnosti platí, že zdravotnícky systém v Británii zohľadňuje klientovu voľbu.

Z času na čas sa objavia prípady ľudí, ktorých liečili anjelskou terapiou (liečba anjelmi), terapiou obnovenými spomienkami (návrat do raného detstva a minulých životov) a inými pavedeckými metódami. Čo si o tom myslíte?

Zákony u nás vymedzujú, kto môže vykonávať povolanie psychoterapeuta. Psychoterapia je u nás certifikovaná zdravotnícka činnosť, programy prechádzajú akreditačným procesom. Učí sa to, čo je založené na vedeckých dôkazoch. Ľudia sa neučia anjelskú terapiu.

U nás je celkom populárny Stanislav Grof, predstaviteľ takzvanej transpersonálnej psychológie. V terapii sa zameriava na rozšírenie vedomia do oblasti transcendenta.

To nie je mainstream. Ani zďaleka.

Čo poradiť človeku, aby vedel, že sa nedostal do rúk šarlatána?

Sme liberálna spoločnosť, ľudia ponúkajú všeličo. Kde postaviť hranicu, čo zakazovať a čo nie? Ak ide o ochranu zdravia, štáty si to zregulujú. Ak sa niekto nazve psychoterapeutom, ale nemá to vyštudované, je to mimo právneho rámca. Úrad pre dohľad nad zdravotníckou starostlivosťou by mal v takýchto prípadoch zasahovať.

Irvin Yalom spracoval tému psychoterapie do viacerých literárnych diel. Niekedy v nich prerastie vzťah k terapeutovi až do erotickej lásky. Ide iba o literárnu fikciu?

Terapeut má v živote klienta zvláštny štatút. Podobne ako výborný učiteľ alebo lekár, ktorý vás operoval a pomohol vám. Neznamená to nevyhnutne niečo zlé. Ale každý terapeut sa s citmi, ktoré k nemu klient prechováva, musí vysporiadať. Nie je vhodné, aby to umelo živil. Len preto, aby sa cítil narcisticky uspokojený: „Áno, som taký ideálny.“

To, že sa terapeut stane pre klienta emocionálne významný, je normálne. Pretože tu je niekto, kto je naladený na klientovu bolesť, čo bežne nepozná. To naštartuje liečebný proces.

Ktorý z terapeutických prístupov momentálne dominuje?

Vo Veľkej Británii (ale aj vo väčšine západného sveta) je to v súčasnosti jednoznačne kognitívno-behaviorálna terapia. Duševné problémy odstraňuje identifikáciou a zmenou problematických názorov, myšlienok a správania človeka.

Ja osobne sa zaoberám hlavne generalizovanou úzkostnou poruchou. Na ňu je šesť etablovaných kognitívno-behaviorálnych postupov. Pri generalizovanej úzkostnej poruche platí, že si robíte starosti a predstavujete si, čo zlé by sa vám mohlo stať. Takým veciam sa snažíte vyhnúť, napríklad nejazdíte autom, lebo sa bojíte.

Jedna z novších metód má názov „kognitívno-behaviorálna terapia založená na akceptácii (acceptance-based therapy). Uvedený prístup sa špeciálne zameriava na to, aby sme dosiahli veci, ktorým sa vyhýbame, lebo sa obávame potenciálneho nebezpečenstva.

Je dnes „terapia založená na všímavosti“ (mindfulness) v kurze?

Áno, veľmi. Je to forma meditácie. Pôvod má vo východnej tradícii. Ide v nej o to osvojiť si postoj všímavosti. Ľudia sa učia sledovať, čo sa v nich deje pri určitých situáciách bez toho, aby sa situáciou nechali uniesť. Osobne nie som zástanca tohto prístupu.

Prečo?

Obávam sa, že tá metóda sama osebe nestačí. Ľudia to môžu brať ako spôsob vyhýbania sa tomu, čo ich trápi. Pretože namiesto toho, aby sa konfrontovali so svojím strachom a s obavami, tak sa tomu skôr vyhýbajú cez meditáciu. A myslia si, že to takto odíde. Z praxe mám takúto skúsenosť.

Keď sa mi deje krivda, je podľa mňa zdravé, keď sa jej postavím. Aj veľa spoločenských zmien sa udialo práve preto, že sa ľudia postavili voči bezpráviu. Neviem, či všímavosť postačuje. Moja obava je, že niekedy to iba odďaľuje akciu. Terapia všímavosti môže byť prospešná, ak neplní iba tú funkciu, že sa vyhnem problémom, ktorým čelím.

Zaoberáte sa aj kvalitatívnym výskumom. Ale introspekcia a subjektívne výpovede, z ktorých vychádzate, nie sú celkom dôveryhodné. Ako sa s touto námietkou vysporiadať?

V najlepších časopisoch by ste nemohli ako zdroj dát uvádzať len subjektívne záznamy či výpovede klienta. Musíte mať aj objektívne dáta. Pri drogovej závislosti vám zoberú moč. Pri úzkostnej poruche vás môžu vystaviť obávanému objektu a sledujú vašu reakciu. Nestačí iba subjektívna výpoveď, že sa nebojíte. Na druhej strane, subjektívne výpovede majú veľkú váhu. Napriek všetkým kognitívnym chybám a omylom a nástrahám introspekcie.