Denník N

Autorka knihy Rapíky mladej matere: Materstvo vo mne otvorilo úplne nové pocity a oslobodilo ma aj v tvorbe

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Pozriem na test. Dve čiarky. Som preggo. Boha jeho! Trpí ego. Identita, na ktorej roky makám tvrdo, sa rozpadla jak kocky lego.“

Spisovateľka Terézia Frecerová ešte pred pár rokmi nad materstvom nepremýšľala. Keď sa jej narodila prvá dcéra, viacero situácií ju zaskočilo. „Prvý rok bol hektický, málo som spala a spomienky naň mám trochu hmlisté. Potom prišiel covid a s ním aj nesmierne náročné a osamelé obdobie. Pokiaľ vaši kamaráti nemajú podobnú skúsenosť, respektíve nie sú tiež rodičmi, tak to vedie až k izolácii. Stalo sa to aj mne, ako matka som sa s nimi už nevedela v mnohých témach stotožniť.“

Terézia zvykla od detstva dusiť svoje emócie v sebe, no vždy jej pomáhalo písanie a inak to nebolo ani v tomto prípade. „Materstvo je z osemdesiatich percent aj veľká nuda. V tej monotónnosti som si potrebovala nejako zamestnať mozog.“

A tak začala vznikať knižka Rapíky mladej matere.

Dnes má autorkina staršia dcéra už štyri a pol roka a pribudla jej sedemmesačná sestra. Hoci pre Teréziu je dvojnásobné materstvo „sci-fi“, napĺňa ju. „Nezabudnem na to, ako staršia dcéra prvýkrát prejavila svoje abstraktné myslenie a začala mi ukazovať, čo sa jej snívalo. Nakreslila nás dve, pričom ona bola zamknutá a plakala v nejakej jaskyni a ja som stála vedľa tej jaskyne a mala som od nej kľúč. Prekvapilo ma a dojalo, ako citlivo vníma náš vzťah.“

V rozhovore sa dočítate:

  • čo podľa nej definuje dospelosť;
  • prečo sa v detstve nedokázala nikomu zdôveriť;
  • ako vychádza s bratmi, ktorí sú od nej aj o dekádu mladší;
  • čo jej dodnes odkazuje príbuzný so schizofréniou;
  • na ktoré súčasti materstva nebola vôbec pripravená;
  • ako súvisí názov knihy Rapíky mladej matere s Rytmusom.

Na Facebooku ste v máji po Dni matiek napísali: „To, že som mamka dvoch detí a mala som včera sviatok, mi príde ako dobré sci-fičko.“ Prečo je to pre vás sci-fi?

Podobné okamihy máva asi každý. Žijete svoj život, až sa zastavíte napríklad v momente, keď sa objímate s dvoma deťmi, a napadne vám: „Kedy sa to stalo?“ Potom príde také klasické uvedomenie a úžas. Musím sa aj zasmiať, lebo ja samu seba ešte niekedy vnímam ako dieťa, ale pritom moje deti ma už vnímajú ako dospelého človeka.

Prečo samu seba ešte niekedy považujete za dieťa?

Lebo v niektorých situáciách som úplne prvýkrát a vôbec netuším, čo mám robiť. To, že sa človek stáva dospelým a zároveň rodičom, je veľmi dlhý proces. Niekedy balansujem medzi tým, do akej miery si ešte uchovávať to dieťa v sebe a kedy je lepšie ho trošku utlmiť.

A kedy je podľa vás lepšie ho utlmiť?

Možno v situáciách, keď treba byť zodpovedný a nespoliehať sa napríklad na iných ľudí. Dieťa si ešte môže dovoliť spoľahnúť sa na iných, preto táto vec podľa mňa definuje dospelosť. Teda že prevezmete zodpovednosť – či už za svoje emócie, za svoje konanie alebo za svoje rozhodnutia – a podľa toho sa aj správate.

Čo to pre vás znamená mať v sebe akoby vnútorné dieťa?

Moje vnútorné dieťa je taká päťročná Terez, ktorá nad všetkým žasne, nemá predsudky a možno neberie veci až tak úplne vážne. A asi by som zdôraznila hravosť. Mám nejaké aktivity, pri ktorých môžem niečo vymýšľať a baví ma to. To „detské“ vo mne je teda kreatívne, rýdze a ešte nepomiešané s nejakými cudzími vplyvmi.

Svoju kreativitu zúročujete najmä pri písaní, vďaka čomu sme sa pred deviatimi rokmi stretli na jednej literárnej súťaži. Vtedy ste mali fialové vlasy a svoje pracovné skúsenosti ste pretvárali na poviedky. Vedeli ste si ako 26-ročná predstaviť, že budete raz matkou?

Vtedy som nad deťmi vôbec nerozmýšľala, lebo som pred ukončením vysokej školy prežívala existenciálnu krízu a možno aj nejakú krízu identity. A čo sa vlastne dialo, bolo, že som mala za cieľ konečne dopísať diplomovku, na ktorej som potajomky pracovala v korporáte počas prerušeného štúdia a tvárila som sa, že tam nepatrím. Asi aj preto som nosila tie fialové vlasy.

Teraz nosím tiež trochu odfarbené vlasy, mala som na nich aj orgovánovú farbu. Chcela som si možno vyliečiť tú Terez spred deviatich rokov, trošku sa k nej vrátiť. Keď ma s nimi uvidela starká, povedala: „Terez, ty už toľko neexperimentuj.” Asi ju sklamem.

Zároveň v čase nášho prvého stretnutia na súťaži vrcholilo moje dosť temné obdobie. Až spätne som si uvedomila, z čoho pramenilo, čo sa vlastne stalo. Ja som totiž od detstva bola zvyknutá veci v sebe dusiť, ale v tom roku 2014 došlo ku kríze a skoro ma to všetko rozožralo zvnútra.

O akú krízu išlo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dobro s Denníkom N

Duševné zdravie

Knihy

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie