Exminister Kubiš: Proti stretnutiu Fica s Putinom by som nenamietal, no mal by na ňom odsúdiť agresiu

Ján Kubiš (70) je slovenský diplomat, bývalý minister zahraničných vecí, v rokoch 1999 až 2005 generálny tajomník OBSE. V marci 2024 chce kandidovať za prezidenta. V rozhovore hovorí:

• čo si myslí o výsledku volieb a novej vláde;
• ako voľby ovplyvnia prezidentskú kampaň;
• či bude kandidovať aj proti Petrovi Pellegrinimu;
• ako hodnotí nomináciu Juraja Blanára na ministra;
• prečo by nenamietal voči schôdzke Fica a Putina.

Naposledy sme spolu hovorili v júni, tri mesiace pred parlamentnými voľbami. Teraz máme po nich. Ste spokojný s tým, ako dopadli?

Nemyslím si, že je otázka, či som spokojný ja, ale či je s výsledkom spokojná väčšina ľudí. A tá je, odrazili to aj vo svojom hlasovaní. Samozrejme, je tu značná časť ľudí, ktorá spokojná nie je, ale to patrí k demokratickým voľbám. Som rád, že budeme mať čoskoro vládnu koalíciu, i keď nechcem hodnotiť akú. Je nutné, aby Slovenská republika mala vládu s plnými kompetenciami, v provizóriu sme už príliš dlho. I keď si myslím, že takzvaná úradnícka vláda pani prezidentky – až na nejaké výnimky – konala celkom dobre.

Prečo nechcete novú vládu hodnotiť?

Je priskoro. Dajme im aspoň 100 dní, aby sa mohli naplno ukázať. Mám dojem, že sme stále v predvolebnej kampani, i keď sa voľby už uskutočnili. Skladajúca sa vláda je už teraz pod tlakom opozície aj výhrad verejnosti. Domnievam sa, že je dobré dať vláde aj ministrom 100 dní, aby sa ukázali, či sú schopní plniť vládny program.

Ja im 100 dní neberiem, ale na druhej strane nemáme do činenia s politikmi, ktorých by sme nepoznali. Ale dobre – čo teda voľby povedali o slovenskej spoločnosti?

Že nie je jednoliata a že chce určité istoty. Jeden z hlavných signálov, ktoré slovenská spoločnosť vyslala, bol – dosť bolo chaosu, neriadenia a vytvárania dojmu, že vláde na občanoch nezáleží. No je tu ešte jeden signál, ktorý významná časť spoločnosti, sklamaná z doterajšej politiky mnohých vlád a politikov, vyslala. Pomenoval by som ho „dosť bolo toho starého“, teda že treba zmenu.

Určite? Víťaz volieb je v slovenskej politike od roku 1992.

Áno, ale pozrime sa na celkom slušný výsledok Progresívneho Slovenska. To hlásalo zmenu aj v prípade vlád vedených pánom Ficom či pánom Pellegrinim, ale aj vlád za ostatné tri roky. Tento signál takisto nemôžeme zanedbať. Nastupujúca vláda by mala reflektovať, že sem prichádza zoskupenie s podporou prevažne mladých ľudí, ktoré má istú víziu a požiadavky na to, ako by mala fungovať Slovenská republika, a mala by dbať o to, aby aj im sa tu žilo dobre.

Rešpektujem tajnosť volieb, ale verejne činným osobám túto otázku zvyknem položiť. Čiže – bolo by neslušné spýtať sa, koho ste volili?

Nebolo by to neslušné, ale určite vám to nepoviem. Domnievam sa, že tajnosť volieb treba rešpektovať, aj pokiaľ ide o verejne činné osoby.

V roku 2006 ste nastupovali do vlády, ktorú Smer zložil s HZDS a SNS. Aj vtedy mali byť súčasťou koalície sporní politici, aj vtedy bolo otázne prijatie vlády v zahraničí, aj vtedy európski socialisti pozastavili členstvo Smeru. Je to podobná alebo úplne iná situácia?

Sú tam určité podobnosti, ale dnes je situácia zložitejšia. Rozporov a kontroverzií je dnes veľa aj na pôde Európskej únie, aj pokiaľ ide o celý svet. Pre akúkoľvek vládu bude zložitejšie presadzovať svoje programové ciele. Nemôžem závidieť žiadnej vláde, ktorá príde k moci v akejkoľvek európskej krajine. Keď som nastupoval do vlády v roku 2006, svetoví lídri pána Fica ešte nepoznali. Teraz poznajú všetkých z budúcej vlády, pri niektorých asi budú mať otázniky.

Vy máte pri niekom otázniky?

Samozrejme. Nie všetko, čo sa dialo za mnohých vlád, mi konvenovalo. Vyjadroval som sa k tomu aj verejne.

Smer mal problém s nájdením kandidáta na ministra zahraničných vecí. Vy ste necelé dva týždne po voľbách povedali, že ste žiadnu ponuku nedostali – a ani ju neočakávali. Prečo nie?

Za tie roky príprav na vládnutie mal Smer určité predstavy, koho by mohol za ministra či ministerku zahraničných vecí nominovať. Nie je to strana, ktorá by prišla k moci nepripravená. Pri diskusiách, ktoré v koalícii boli – a kde možno padlo aj moje meno, aspoň tak som počul –, mali svojich kandidátov. Kandidáti ohlásení stranou Smer sú z môjho pohľadu schopní zvládnuť situáciu na základe požiadaviek strany, ktorá ich nominovala.

Hypoteticky, ak by ponuka na ministra prišla, ako by ste reagovali?

Mám ašpiráciu uchádzať sa o post prezidenta Slovenskej republiky ako nadstranícky a občiansky kandidát. Takýto kandidát by nemal byť asociovaný so žiadnou politickou silou. V takomto prípade by som asi povedal – nie.

Robert Fico povedal, že na poste ministra zahraničných vecí „potrebujeme šťuku, ktorá možno aj nekonvenčným spôsobom popreháňa starých kaprov v rybníku slovenskej diplomacie“. Je Juraj Blanár, avizovaný nominant Smeru na tento post, „šťukou“, ktorá bude preháňať skúsených diplomatov?

Nepoznám jeho osobné nastavenie, ale domnievam sa, že je človekom konsenzu, ktorý dokáže veci riadiť na základe zohľadňovania názorov. Ale áno, bol by to – a predpokladám, že aj bude – politický minister zahraničných vecí. Ako politický nominant bude uplatňovať politickú líniu strany a líniu, ktorú mu nastavil budúci premiér pán Robert Fico, keď povedal, že potrebuje, „aby staré kapry trochu prehnal“. Už sme tu niečo podobné mali v období, keď bol ministrom zahraničných vecí pán Dzurinda, ktorý takisto pomerne silno rozvíril vody na ministerstve zahraničných vecí.

Na druhej strane pôsobenie pána Dzurindu na ministerstve zahraničných vecí v rokoch 2010 až 2012 bolo skôr krátkou výnimkou v 25-ročnej histórii, keď na čele rezortu stáli kariérni diplomati. Je dobré, keď bude na tomto poste politický nominant?

Ja si myslím, že politický nominant je plusom. Aj ten sa môže opierať o štruktúry ministerstva, o odborníkov, ktorí tam sú, o analytické centrá. Politický nominant je podľa mňa dokonca lepším riešením, ako keby bol na čele ministerstva technokrat.

Takže obsadzovanie ministerstva kariérnymi diplomatmi posledných 25 rokov vrátane vášho pôsobenia vo funkcii ministra v rokoch 2006 až 2008 bolo nesprávnou taktikou?

Určite by som dával prednosť tomu, aby ministerstvá viedli politickí nominanti, i keď, samozrejme, s príslušnou kvalifikáciou. Nemôže to byť niekto vytiahnutý z klobúka, lebo má pekný úsmev.

A toto je založené na vašej osobnej skúsenosti? Ako človeku bez politického krytia sa vám na čele rezortu nepôsobilo najlepšie?

V rezorte sa mi pôsobilo celkom dobre, zásadné veľké problémy neboli ani vo vzťahu s vtedajším premiérom Robertom Ficom, s výnimkou jedného či dvoch. Oveľa zložitejšie sa mi pracovalo so stranou Smer v parlamente. Pamätám si, že sa opoziční poslanci smiali, že si ani nemusia brať slovo, lebo hlavu mi umývali poslanci z vládnej koalície.

Keď Fico hovoril o nominácii na ministra, dal ju do protikladu s ním vyfabulovanou predstavou prezidentky o tom, kto by mal viesť rezort zahraničných vecí. Citujem: „Aká je predstava pani prezidentky? Že bude vedieť po anglicky? Opakovať ako papagáj, čo si želajú Spojené štáty a Brusel, a že neurobí hanbu na slávnostnej večeri a k divine si nedá pohár bieleho, ale červeného vína?“ Nechtiac akoby pomenoval jednu z možných slabín pána Blanára, teda neistejšiu angličtinu. Bol by to problém?

Nemusel by to byť problém, hlavne, že angličtinu má. Môže byť aj neistejšia. No nie je možné prísť do tejto funkcie bez znalosti svetového jazyka. V danom prípade základná znalosť je, videl som v iných prípadoch, že sa to dá zdokonaliť. Nemusel by to byť diskvalifikačný faktor.

A čo priama skúsenosť z diplomacie, tá pánovi Blanárovi chýbať nebude?

Bol podpredsedom parlamentu, kde sa stýkal s politikmi z iných štátov a rokoval s nimi na parlamentnej alebo aj inej úrovni. Opäť nejde o faktor, ktorý by ma znepokojoval.

Ako výsledok volieb ovplyvnil či ovplyvní prezidentskú kampaň a vašu kandidatúru?

Moju kandidatúru v zásade nijako. Čakal som na to, ako voľby dopadnú, aká bude koalícia, a hlavne, či sa vygenerujú nejakí ďalší kandidáti na prezidenta či prezidentku. Zatiaľ k tomu nedochádza. V zásade som bol dávno rozhodnutý, že chcem ponúknuť svoje skúsenosti, znalosti a schopnosti riešiť krízové situácie v prospech Slovenskej republiky. V tomto rozhodnutí ma voľby nevyrušili.

Voľby zatiaľ nevygenerovali ďalšieho kandidáta. Ale keď sme spolu hovorili v júni, pôvodne ste chceli svoju kandidatúru potvrdiť až po parlamentných voľbách, lebo „vtedy sa mnohí z politikov môžu začať rozhodovať o tom, aký ďalší krok po voľbách urobia, či budú mať šancu ísť do exekutívy…, alebo si povedia dobre, skúsim niečo iné“. Už vtedy to mnohí pochopili ako narážku na Petra Pellegriniho. Nebolo to tak?

Áno, bolo to myslené aj takto. Človek musí sledovať politickú scénu. Nebol by to jediný človek, počul som aj iné mená, ale tie sa zatiaľ nedostali ďalej.

Teraz je tá možnosť.

Nebudem hovoriť za nich, ale sú politické strany, ktoré hovoria, že zvažujú vlastných kandidátov. Pán Pellegrini tiež komunikuje rôzne, aj pokiaľ ide o jeho ambície o prezidentský úrad.

Nie je zlé porovnať si, ako na otázky o prezidentskej kandidatúre odpovedal Peter Pellegrini v júni a teraz. V júni: „Osobne na to ambíciu nemám. Mám ešte chuť niečo reálne na Slovensku zmeniť, ak mi dajú ľudia mandát. Z pozície prezidenta sa toho tak veľa zmeniť nedá.“ A teraz: „Budem sledovať, ako sa bude vyvíjať spoločenská situácia a či by bol dopyt od občanov krajiny o takúto kandidatúru.“ Tam asi vidno posun, nie?

Určite tam vidno posun, ale nie je prekvapivý.

V nedávnom rozhovore pre Pravdu ste povedali, že ak by Pellegrini kandidoval, kampaň by to ovplyvnilo, a dodali ste aj to, že by vás to prekvapilo, lebo šéf politickej strany, ktorá vstupuje do vlády, by mohol mať aj iné starosti ako kandidatúru na prezidenta. Ako by ste teda vnímali, ak by do prezidentských volieb išiel?

Vnímal by som to možno v porovnaní s jeho vlastnými výrokmi, keď hovoril, že dáva prioritu záujmom Slovenskej republiky a záujmom svojej vlastnej strany a až potom, na treťom mieste, sú jeho osobné ambície. Toto je niečo, čo som si dobre zapamätal, a dúfam, že si to zapamätali aj voliči Hlasu a občania Slovenskej republiky.

Peter Pellegrini by vám na to mohol povedať, že aj z funkcie prezidenta môže dbať o záujmy občanov a Slovenskej republiky na prvom mieste.

Určite to je možné. Ale nie som si úplne istý, že je to najlepší spôsob, ako viesť stranu Hlas, ktorú založil.

Platí, že pôjdete do kandidatúry aj v prípade, ak bude kandidovať Peter Pellegrini?

Áno.

Koľko máte vyzbieraných podpisov na kandidatúru?

Treba 15-tisíc, ide to celkom dobre. Nechcem povedať, že som na cieľovej úrovni, ale zber pokračuje veľmi úspešne. Som povzbudený podporou, ktorú dostávam. Viem, že to ešte neznamená, že ma ľudia, ktorí mi dali svoj podpis, budú voliť. Ale chcú dostať do súťaže človeka s kvalifikáciou a so skúsenosťami, aké mám ja.

Pred prezidentskými voľbami v roku 2019 sa začínala kampaň niektorých kandidátov už v lete či na jeseň v roku 2018. V akej fáze je vaša kampaň?

Iba ju začnem rozbiehať. Najprv som chcel vidieť situáciu, pokiaľ ide o Slovenskú republiku, a to, ako dopadnú voľby, ale aj ako pôjde zber podpisov. Predpokladám, že kampaň odštartujem v priebehu novembra. Čo je onedlho.

S akými bariérami sa stretáva kandidát bez podpory politickej strany? Peniaze? Tím?

Ja chcem poďakovať ľuďom, ktorí sú pripravení so mnou pracovať. Myslím si, že mám okolo seba veľmi dobrý a kvalifikovaný tím. Pokiaľ ide o peniaze, je to jeden z limitujúcich faktorov. Nie je jednoduché kandidovať ako občiansky kandidát, ak za sebou nemáte podnikateľské kruhy či ak nemáte všeobecnú známosť, ktorá by viedla k tomu, že vám budú občania masovejšie prispievať na transparentný účet. I keď aj tam som už nejaké príspevky dostal a chcem sa za ne poďakovať.

Nová koalícia odmieta, že by súčasťou koaličnej zmluvy bola aj dohoda na prezidentskom kandidátovi, ale nevylučuje, že by k takej dohode mohlo prísť. Uchádzali by ste sa o podporu zostavy Smeru, Hlasu a SNS v prezidentských voľbách?

Idem do súťaže ako občiansky kandidát, nie ako kandidát tej či onej strany alebo nejakej koalície. Pokiaľ by niektoré politické zoskupenia povedali, že som z ich pohľadu dobrý kandidát, logicky by som to privítal. Ale to neznamená, že by išlo o priamu podporu. Dúfam, že sa na Slovensku nájdu politické sily, ktoré povedia, že Ján Kubiš je prijateľným kandidátom na post prezidenta Slovenskej republiky.

V našom poslednom rozhovore ste povedali, že by ste prijali podporu Smeru. Platí to aj pre SNS? Od tejto strany by ste podporu privítali alebo by ste mali obavu, že vám kandidatúru skôr skomplikuje?

SNS je politická strana, ktorá prešla do parlamentu cez demokratické voľby a ktorá zastáva pronárodné postoje. Môžu tam byť jednotlivci, ktorí osobne zastávajú postoje, s ktorými sa nemusím stotožňovať. Ale nemyslím si, že to SNS v mojich očiach diskvalifikuje. Pokiaľ by mi ako kandidátovi vyjadrili podporu, samozrejme, by som to neodmietol. No nebol by som ich stranícky kandidát.

SNS ako celok zastáva pronárodné postoje?

Ja sa domnievam, že áno. Dlhodobo.

To je zrejme na vyhodnotení toho, čo si pod týmto termínom predstavujeme. Zostaňme pri zahraničnej politike novej vlády. Máte obavy o to, aká bude?

Obavy sú do určitej miery na mieste, ale nie pre to, že by nová vládna koalícia začala fungovať proti Európskej únii a NATO, ale pre to, že situácia vo svete a v Európe je komplikovaná. Postoje, s ktorými prichádzajú jednotlivé strany novej vládnej koalície, nie sú úplne v súlade s väčšinovým postojom v Únii, najmä pokiaľ ide o Ukrajinu. Bude zložité, aby svoje postoje presadzovali aj za ne argumentovali. No o základné zahranično-politické smerovanie Slovenskej republiky počas tejto vlády obavy nemám.

Nevyrušuje vás, že už teraz niektorí politici novej koalície, konkrétne poslanec a kandidát na ministra životného prostredia pán Huliak, hovoria o referende o vystúpení z EÚ a NATO?

Aj strana, ktorá ho mala na kandidátnej listine a ktorá ho dostala do parlamentu, sa veľmi jasne vyjadrila, že toto nie je na programe dňa. Ktokoľvek bude vo vláde či v parlamente, bude sa riadiť vládnym programom a koaličnou zmluvou. Predpokladám, že vládny program veľmi jasne vytýči, že nedôjde k žiadnej zmene zahraničnej a bezpečnostnej orientácie Slovenskej republiky.

Robert Fico sa vyhranil voči „statickej“ zahraničnej politike a ére, „že niekam sa nepatrí chodiť na návštevu, lebo tak to prikazuje jeden jediný správny názor“. Ako tomu rozumiete?

Musíte sa spýtať pána Fica, nechcem o tom príliš špekulovať. Myslím si, že žiadne zákazy neexistujú. Máme prirodzený problém s Ruskou federáciou. Zo štátov EÚ a NATO do Ruska nikto nechodí a nemyslím, že by sa to nejakým spôsobom zmenilo.

Je tu jedna členská krajina EÚ, ktorej predstavitelia sú výnimkou. Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó bol v Moskve aj po vypuknutí vojny, premiér Viktor Orbán sa stretol s Vladimirom Putinom v Číne. Fico povedal, že na samit čínskej ekonomickej iniciatívy Belt and Road by išiel podobne ako Orbán aj on. Súhlasili by ste s tým?

Pokiaľ ide o tento samit, tak áno, bolo by to na pozvanie Čínskej ľudovej republiky. Ide o koncept, ktorý si ešte musíme vyhodnotiť, nakoľko je prínosný, ale ja osobne nevidím nič zlé na tom, keď človek na pozvanie Čínskej ľudovej republiky príde do Pekingu.

Keď na tom nie je nič zlé, prečo tam nebol žiadny iný vrcholný predstaviteľ Európskej únie?

To sa musíte spýtať predstaviteľov Európskej únie. No pred týmto zasadnutím boli v Pekingu najvyšší predstavitelia Európskej únie.

Bol tam Emmanuel Macron a vyvolalo to kontroverzie. Ale ešte k tomu Orbánovi, v Pekingu sa stretol aj s Vladimirom Putinom. Viete si predstaviť, že by to urobil aj Fico?

Ja si to viem predstaviť.

Ako by ste sa k tomu postavili?

Podľa toho, aký by bol cieľ tohto rozhovoru. Pokiaľ by išlo len o prázdne politické gesto, odmietal by som to. Pokiaľ by bolo cieľom pomôcť ekonomike Slovenskej republiky – ale v rámci uplatňovania sankčného režimu – tak, ako to robí Maďarsko, tak by som s tým nemal problém. Ak by išlo o veci v príkrom rozpore so smerovaním EÚ a NATO, mal by som určité poznámky a výhrady.

Takže vy by ste nemali výhrady proti stretnutiu Putina a Fica v situácii, keď Rusko napadlo Ukrajinu, naďalej bombarduje civilné objekty na Ukrajine a zomierajú tam ľudia? A keď už hovoríme o ekonomike, tak ruská agresia ekonomicky dopadá aj na Slovensko.

Podľa toho, ako by si nastavil ciele rokovaní. Hovoríme hypoteticky. Ja som absolútnym odporcom agresie Ruskej federácie na Ukrajine. Domnievam sa, že ide o zločin a nesprávny krok z hľadiska dodržiavania medzinárodného práva.

Tomu rozumiem. Ale aký signál o jednote EÚ by vyslalo, ak by sa s Vladimirom Putinom v čase prebiehajúcej agresie a okupácie ukrajinského územia stretol premiér členskej krajiny?

Ja si myslím, že by bolo dobré využiť takúto schôdzku aj na to, aby sa verejne komunikovalo absolútne odmietnutie agresie a pripomenulo, že bombardovanie civilného obyvateľstva je neprípustné, nech sa deje kdekoľvek a má ho na svedomí ktokoľvek.

A to by tam Robert Fico podľa vás verejne povedal?

Mal by to povedať.

Jedna vec súvisiaca s vymenovaním vlády, ktorú sa vás spýtam ako prezidentského kandidáta. Prezidentka Zuzana Čaputová odmietla vymenovať za ministra životného prostredia už spomínaného Rudolfa Huliaka. Má alebo nemá prezident povinnosť vymenovať ministra, ktorého mu navrhne budúci predseda vlády?

Prax ukázala, že takúto povinnosť prezident nemá, no som zvedavý, či sa táto otázka dostane na Ústavný súd. Bolo by to zaujímavé, lebo by sa nastavili jasné rámce, či prezidentský úrad takúto právomoc má, a keď, tak s akými argumentmi. V dnešnej situácii si myslím, že prezident takúto právomoc má, ale jeho rozhodnutie musí byť zdôvodnené a na tento krok musia byť ústavné dôvody. Nie rozpory v názoroch či osobné postoje.

Povedzme, že by ste na jar vyhrali prezidentské voľby a v júli by vám premiér Fico navrhol, aby ste do funkcie ministra životného prostredia vymenovali pána Huliaka. Ako by ste sa k tomu postavili?

Táto záležitosť už bude vyriešená. Ale hypoteticky – záviselo by to od argumentov, ktoré ho v očiach pani Čaputovej diskvalifikovali.

Tie poznáme, lebo ich prezidentka pomenovala. Povedala, že na čelo rezortu, ktorý má v štatúte ochranu životného prostredia a klímy, nemôže ísť človek, ktorý napríklad popiera klimatickú zmenu.

Sú to ústavné dôvody? Neviem to posúdiť. Aj človek s rozdielnymi názormi môže byť viazaný vládnym programom a môže ho plniť – aj v otázkach európskej zelenej politiky a našich záväzkov v oblasti klimatickej zmeny či dekarbonizácie. A musel by to verejne potvrdiť. Inak by bol diskvalifikovaný z funkcie.

V súvislosti s prezidentskými voľbami sa špekuluje, či nová koalícia nebude chcieť presvedčiť prezidenta, aby zasiahol do korupčných prípadov z čias vlády Smeru. Napríklad udelením milosti v prípadoch, kde už padli právoplatné rozsudky. Zvažovali by ste v týchto prípadoch udelenie milosti?

Nerozhodoval by som sa pomocou politických úvah či argumentov. Rozhodoval by som sa len na základe právnych argumentov a možno humanitárneho pohľadu. Aj vo svojich predchádzajúcich pozíciách som sa stretával s tým, že z humanitárnych dôvodov boli v krajinách EÚ prijaté na liečenie aj osoby zo sankčných zoznamov.

Buďme konkrétni. Robert Fico hovorí, že odsúdený bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik je politický väzeň. S týmto by u vás neuspel?

Dal by som si prípad vyhodnotiť právnikmi zo všetkých strán a potom by som prijal stanovisko. Dnes na túto otázku kvalifikovanú odpoveď dať nemôžem. Ale v zásade som proti zavlečeniu politiky do výkonu spravodlivosti.