Cobain spieval so zatvorenými očami, a keď sa mu zlomil hlas, kvílenie prešlo do dlhotrvajúceho výkriku. Bolo to strhujúce

Nirvana už nejaký čas rokovala s MTV o tom, že by vystúpili v relácii Unplugged. Kurt na to nakoniec pristúpil, až keď s nimi na turné hrali Meat Puppets a napadlo mu, že do relácie prizve bratov Kirkwoodovcov. Bol presvedčený, že sa im v prítomnosti ďalšej kapely bude hrať lepšie. Kurt bol z predstavy akustického koncertu vyklepaný a tohto vystúpenia sa bál asi ako svojho prvého koncertu na párty v Raymonde. „Kurt bol skutočne veľmi nervózny,“ vybavuje si Novoselic. Iní to povedali na rovinu: „Mal bobky,“ poznamenáva produkčný manažér Jeff Mason.

Do New Yorku pricestovali druhý novembrový týždeň a začali skúšať vo zvukovom štúdiu v New Jersey. Lenže ako pri každom kontakte s MTV, aj teraz sa opäť skôr vyjednávalo, ako hralo. Kirkwoodovci tam väčšinu dní len vysedávali a čakali. Manažment Nirvany ich navyše varoval, nech pred Kurtom nefajčia marihuanu. To bratov mimoriadne vytáčalo, lebo Kurt neustále chodil na skúšky neskoro a očividne pod parou. „Zjavoval sa tam ako dajaký duch Jacoba Marleyho z Dickensa,“ hovorí Curt Kirkwood, „celý vo flaneli, na hlave mal tú loveckú čapicu. Vyzeral ako nejaký drobný starý farmár. Myslel si, že v takom prestrojení v New Yorku zapadne medzi miestnych.“

Kurt súhlasil s účinkovaním v relácii, ale chcel, aby sa jeho Unplugged líšil od všetkých ostatných. MTV bola opačného názoru a diskusia prerástla do hádky. Deň pred natáčaním Kurt oznámil, že hrať nebude. V MTV však už boli na tento trik zvyknutí. „Spravil to len preto, aby nás vytočil,“ podotýka Amy Finnerty. „Užíval si tú moc.“

Napriek hrozbám sa Kurt nakoniec popoludní v deň nahrávania ukázal, ale bol nervózny a mal absťák. „Nevtipkoval, neusmieval sa, proste s ním nebola žiadna zábava,“ spomína Jeff Mason. „Preto sa všetci dosť obávali jeho vystúpenia.“ Curt Kirkwood mal obavy, lebo nenaskúšali všetky skladby. „Jednotlivé pesničky sme si párkrát zahrali, ale neprešli sme si to ani raz v celku. Nebola žiadna zbiehačka.“ Amy Finnerty sa zas strachovala, lebo Kurt ležal na gauči a sťažoval sa, že mu je zle. Keď vyhlásil, že chce kura z KFC, okamžite poň niekoho poslala.

Lenže on v skutočnosti túžil po niečom inom ako KFC. Jeden člen tímu Finnertyovej oznámil, že Kurt vracal, a spýtal sa, či by mu nemohla „niečo zohnať“, aby sa z toho dostal. „Povedali mi,“ vybavuje si Amy, „že ‚ak mu nepomôžeme, tak ten koncert nedá‘. A ja vravím: ‚Ja som nikdy neskúšala heroín a netuším, kde ho mám hľadať.‘“ Niekto prišiel s návrhom, že s absťákom by Kurtovi pomohlo válium. Finnerty preto vyslala členku štábu MTV zadovážiť lieky u skorumpovaného lekára. Keď ich Amy odovzdala Alexovi MacLeodovi, namietol: „Tieto sú prisilné, on potrebuje päťmiligramové válium.“ Tú zásielku nakoniec doručil iný posol, ktorého vybavil Kurt.

Kurt sa potom posadil a urobil si krátku zvukovku aj skúšku scény. Akustický formát ho zneistil a chytala ho hrôza. Najviac sa desil toho, že počas koncertu spanikári a prekazí natáčanie. „Môžeš zariadiť,“ obrátil sa na Finnertyovú, „aby si dopredu sadli všetci, čo ma majú radi?“ Amy prehodila obecenstvo tak, aby v prednom rade sedela Janet Billig a ďalší Kurtovi známi. Ale ani to ho neupokojilo. Ešte raz prerušil zvukovú skúšku a Finnertyovej sa zveril: „Mám strach.“ Spýtal sa, či bude publikum tlieskať, aj keď to nezahrá dobre. „Pravdaže ti budeme tlieskať,“ uistila ho Finnerty. Trval na tom, aby si sadla niekam, kde ju bude vidieť. Tiež poprosil niekoho z produkcie, nech mu zoženie nejaký olej na hmatník. Síce ho nikdy predtým nepoužil, ale vraj ako malý sledoval, ako si ním svoju akustiku mazala teta Mari.

Kurt v zákulisí čakal na začiatok šou a stále bol zjavne rozrušený. Curt Kirkwood ho chcel rozptýliť a vyrukoval s ich interným vtipom: Kirkwood totiž v reštauráciách zo spodku stolov zoškrabával žuvačky a dožúval ich. „Kámo, ty si dobre divný,“ vyhlásil Kurt. Keď vykročili smerom k pódiu, Kirk­wood si z úst vytiahol žuvačku a polovičku ponúkol Kurtovi. Tento fórik vyvolal na Kurtovej tvári prvý úsmev za deň.

Vo chvíli, keď sa spustili kamery, bol ten úsmev dávno preč. Kurt nasadil pohrebný výraz, ktorý ladil so scénou vyzdobenou ako makabrózna čierna omša. Scénu navrhol on sám: biele ľalie, čierne sviečky a krištáľový luster. Keď sa ho producent relácie Alex Coletti spýtal: „Myslíš ako na pohrebe?“, Kurt prikývol, že presne tak. Do programu vybral štrnásť piesní, z toho šesť coverov a v piatich z nich bola zmienka o smrti.

Kurt sa síce tváril skleslo a mal trochu začervenané oči, ale aj napriek tomu vyzeral príťažlivo. Mal na sebe sveter v štýle Mistra Rogersa, a hoci si týždeň neumýval vlasy, pôsobil chlapčensky. Začali s About a Girl, ktorú predviedli vo výrazne odlišnej úprave – ubrali hlasitosť, aby zdôraznili zá­kladnú melódiu a slová. Neboli celkom „unplugged“, keďže Nirvana používala zosilňovače a bicie, aj keď s tlmičmi a metličkami. Jeff Mason navrhol presnejší názov: „Mali to nazvať skôr ‚stlmená Nirvana‘.“

Kurt bol, naopak, emočne vybudený. Nasledovala Come as You Are a potom podmanivá interpretácia skladby Jesus Wants Me for a Sunbeam, počas ktorej hral Novoselic na akordeóne. Kurt sa publiku prihovoril až po tretej veci. „Túto skladbu zaručene dokafrem,“ oznámil pred coverom Davida Bowieho The Man Who Sold the World. Nedokafral ju a odľahlo mu tak veľmi, že si cez ďalšiu prestávku dokonca zažartoval: „Ak to skazím, tak si ľudia budú musieť proste počkať.“ Diváci si zborovo skoro až nahlas vydýchli. Prvýkrát za večer to vyzeralo, že je prítomný duchom, aj keď publikum naďalej oslovoval v tretej osobe.

Kurtova upätosť sa prejavila aj v publiku – bolo zdržanlivé, neprirodzené a čakalo na signál, po ktorom by sa všetci mohli uvoľniť. Ten sa nedostavil, ale napätie, aké badať počas majstrovských zápasov, vytváralo nezabudnuteľnú atmosféru. Keď nastal čas zahrať Pennyroyal Tea, Kurt sa ostatných v kapele spýtal: „Mám to zahrať sám či ako?“ Kapela tú skladbu totiž nestihla naskúšať. „Zahraj to sám,“ navrhol mu Grohl.

A tak aj bolo, hoci uprostred songu sa akoby zasekol. Veľmi krátko sa nadýchol a vo výdychu sa mu pri verši „teplé mlieko a laxatíva“ zlomil hlas. A práve rozhodnutie, že svojmu hlasu dovolí preskočiť, mu dalo silu pokračovať. Malo to pozoruhodný účinok. Akoby človek pozoroval nejakého vynikajúceho operného speváka, ktorý chce navzdory chorobe dokončiť áriu a publikum sa viac než presným prednesom snaží presvedčiť emóciami. Na niekoľkých úsekoch sa zdalo, že pod ťarchou anjelských krídel už-už klesne, ale zakaždým sa napokon oprel o pieseň. Slová a riffy mal tak hlboko pod kožou, že by ich vedel spievať aj polomŕtvy a stále by pôsobili mocne. Bol to Kurtov najvýznamnejší okamih na scéne a ako všetky vrcholy kariéry prišiel, keď to vyzeralo, že musí nevyhnutne nasledovať jeho pád.

Po Pennyroyal Tea na ostatných skladbách takmer nezáležalo, ale po každej jednej sa mu dvíhalo sebavedomie. V jednej chvíli sa dokonca usmial, a to po tom, ako si niekto z publika zaželal Rape Me. Zavtipkoval: „Ha, myslím, že to by nás MTV nenechala zahrať.“ Po desiatich skladbách pozval na pódium Kirkwoodovcov, predstavil ich ako „bratov Meatovcov“ a za ich sprievodu predviedol tri ich piesne. Kirkwoodovci trčali ako kôl z plota, ale ich podivnosť dokonale pasovala ku cobainovskej estetike.

Ako prídavok na záver si Kurt vybral Where Did You Sleep Last Night? od Leadbellyho. Než ju zahral, porozprával, ako uvažoval o kúpe jeho gitary. V jeho verzii sa cena vyhupla na 500-tisíc dolárov, čo bolo desaťkrát viac ako suma, ktorú spomenul pred tromi mesiacmi. Pri rozprávaní príbehov mal sklon preháňať, ale poslednú pieseň spieval zdržanlivo, tlmene, nadpozemsky. Spieval so zatvorenými očami, a keď sa mu zlomil hlas, kvílenie akoby prešlo do dlhotrvajúceho prvotného výkriku. Bolo to strhujúce.

Keď odchádzal z pódia, ešte sa pohádal s producentmi MTV – chceli prídavok. Kurt si bol vedomý, že svoj výkon už neprekoná. „Keby ste videli ten jeho útrpný výraz pred posledným tónom,“ poznamenáva Amy Finnerty, „vyzeralo to, akoby sa mal nadýchnuť naposledy.“ Kapela v zákulisí bola z vystúpenia nadšená, ale Kurt si stále nebol istý. Krist mu povedal: „Kámo, ty si to tam hore doslova rozsekal.“ Janet Billig od dojatia plakala. „Povedala som mu, že ten koncert bol jeho bar micva, kľúčový moment, ktorý rozhodol o jeho kariére, a že odteraz je z neho úplný pán,“ spomína Janet. Kurtovi sa tá metafora páčila, ale keď pochválila, ako hral na gitare, asi zašla priďaleko. Oboril sa na ňu a vyhlásil, že je „nahovno gitarista“ a nech už ho nikdy nechváli.

Kurt odišiel v spoločnosti Amy Finnertyovej a večierku po koncerte sa vyhol. Ani toto vynikajúce vystúpenie mu nezvýšilo sebavedomie. Sťažoval sa: „Nikomu sa to nepáčilo.“ Amy ho ubezpečovala, že to bolo neuveriteľné a všetci boli z neho unesení. Kurt sa ohradil, že na jeho koncertoch publikum väčšinou poskakuje hore-dole. „A oni tam len tak ticho sedeli,“ frflal. Amy toho už mala dosť: „Kurt, veď ťa majú za Ježiša Krista,“ vyhlásila. „Väčšina tých ľudí ťa nikdy nevidela zblízka. Boli z teba úplne namäkko.“