Denník N

Mnohí ľudia si v sebe od detstva nesú predstavu, že sú mizerní, zlí, nanič, hovorí psychológ Ján Hrustič

Ján Hrustič. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ján Hrustič. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Podľa psychológa Jána Hrustiča človek s nízkou sebaúctou nie je schopný byť sám sebou. Je málo spontánny, veľmi sa kontroluje, pretože sa bojí verejnej mienky aj vlastnej spontánnosti.

„Svoje vonkajšie prejavy obmedzuje a žije viac vnútorne ako navonok. Má tendenciu byť závislý, pretože sa bojí byť slobodný. Závislosť ho harmonizuje. Vyžaduje viac pozornosti a viac lásky, ako je sám schopný dávať,“ vysvetľuje psychológ.

Korene nízkej sebaúcty podľa neho treba hľadať v detstve a dospievaní. „Mnohí ľudia si v sebe od detstva nesú predstavu, že sú mizerní, zlí, nanič. Žijú s tým desiatky rokov a je to klasický obraz nízkej hodnoty. Je to však subjektívna predstava injektovaná zvonku, od blízkych autorít,“ vraví Ján Hrustič.

Rozhovor je ukážkou z knihy Umenie blízkosti, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N. Zaoberá sa budovaním hlbokých partnerských vzťahov  bez osamelosti. Knihu Umenie blízkosti kúpite v obchode Denníka N.

Sebaúcta je asi nejcentrálnejší fenomén ľudského správania. Bazálne vedomie hodnoty samého seba si prinášame z detstva, keď nás rodičia akceptovali, keď nám dávali primeranú pozitívnu spätnú väzbu. Kto nemá dobrú sebaúctu, má celoživotné problémy. Človek s kvalitnou sebaúctou nikdy nedovolí, aby ho druhí zraňovali, a dokáže vyhodnotiť, keď mu iní ľudia ubližujú. Je schopný na to reagovať a sám seba chrániť. Náš jazyk používa viacero podobných pojmov, ktoré obsahujú predponu seba – sebaúcta, sebavedomie, sebahodnota, sebaláska. Všetky tieto pojmy majú rovnaký obsah a navzájom sa ovplyvňujú. Kvalitné, ale nie prehnané sebavedomie ovplyvňuje a aktivuje sebaúctu a ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie, majú aj málo sebalásky. My budeme používať pojem sebaúcta.

Ako sa správa v partnerstve človek s nízkou sebaúctou? 

Nie je schopný byť sám sebou. Je málo spontánny, veľmi sa kontroluje, pretože sa bojí aj verejnej mienky, aj vlastnej spontánnosti. Svoje vonkajšie prejavy obmedzuje a žije viac vnútorne ako navonok. Má tendenciu byť závislý, pretože sa bojí byť slobodný. Závislosť ho harmonizuje. Vyžaduje viac pozornosti a viac lásky, ako je sám schopný dávať.

Ďalšou charakteristikou je, že hranice osobnosti človeka s nízkou sebaúctou nie sú kompaktné, ale deravé. Pokiaľ sú hranice kompaktne uzavreté a zároveň elastické, tak sme vždy sami sebou. Pokiaľ je však naša sebaúcta nízka, tak ich máme na mnohých miestach prederavené, a preto nie sme schopní správať sa nezávisle vo vzťahu k iným ľuďom. Nie sme schopní odmietať. Väčšinou s druhými súhlasíme a priživujeme sa súhlasom na iných, pretože práve súhlas nám zaručuje, že s nimi zostávame v kontakte. Množstvo kvalít súvisiacich so sebaúctou sa prejavuje v našom sociálnom správaní.

Cez diery však nielen všeličo uniká, ale aj vniká dnu. Prijímajú ľudia s nízkou sebaúctou ľahšie to, čo prichádza zvonku? Sú viac ovplyvniteľní? 

Ak žijeme v nejakom bunkri, v chate, v stodole, teda kdekoľvek, kde sú diery, sme tam ohrození – prefukuje tam, prší. To isté platí aj pri osobnosti človeka. Taký človek nie je schopný sa sám v sebe schovať, utiahnuť sa do azylu vo svojom vnútri, pretože má pocit, že je neustále cez tie otvory sledovaný. Samozrejme, že takáto osobnosť, ktorá nemá uzavreté hranice, je tiež ľahko ovplyvniteľná, pretože nemá svoju pevnú psychickú stabilitu. Svet nie je ideálny, neustále sme niečím a niekým zraňovaní a človek, ktorý má hranice zatvorené a elastické, vždy, keď je zvonku zranený, zmizne na istý čas k sebe a tam sa sám so sebou zahojí. Ľudia s nízkou sebaúctou veľmi ľahko podliehajú vplyvu okolia, ľahšie sa nechávajú ovplyvňovať verejnou mienkou, ľahšie do nich preniká vonkajší svet a formuje ich na svoj obraz.

Je človek s pevnými hranicami schopný byť sám sebe oporou? 

Áno, ošetrí sa vo vlastnom azyle a vonkajší svet môže na istý čas zaniknúť. Zo zranenia sa zotaví a môže fungovať ďalej. Človek s nízkou sebaúctou sa sám v sebe necíti bezpečne, stále sa cíti byť niekým sledovaný a obáva sa, že ho budú ľudia kritizovať, že vnímajú, aký je, že nie je v poriadku. Neustále prežíva úzkosť z toho, že je priehľadný.

Navyše, človek s kvalitnou sebaúctou nikdy nedovolí, aby ho druhí často zraňovali, a dokáže vyhodnotiť, keď mu iní ľudia ubližujú. Je schopný na to reagovať tak, aby sám seba ochránil. Človek s nízkou sebaúctou, naopak, na zranenie nie je schopný reagovať a brániť sa, len trpí.

Sú to tie obete, ktoré nie sú schopné odlíšiť, kedy už partner prekračuje hranice, a nie sú schopné ho zastaviť? A netýka sa to zrejme len partnerských vzťahov, ale aj vzťahov v škole, na pracovisku.   

Áno, nevedia sa postaviť, odísť preč alebo recipročne reagovať na útoky, aby sa chránili. Nemajú vnútornú silu uvedomiť si, že sú osobnostné hranice, ktoré už partner alebo ktokoľvek iný nesmie prekročiť.

Kedy sa začína budovať sebaúcta? 

V ranom detstve. Keď nás rodičia akceptujú, keď nám dávajú primerané pozitívne spätné väzby, tak si začíname byť vedomí hodnoty seba.

Napríklad dcéra, ktorú otec neuznáva, ešte v útlom veku začne byť vzťahovačná a je presvedčená, že ju otec neuznáva preto, lebo nie je dosť dobrá. Alebo syn, ktorého otec často kritizuje, si začne myslieť, že ho otec nemá dosť rád, pretože nie je dobrý. Neuvedomujú si, že to je povaha otca, jeho nastavenie, jeho mindráky. Deti nevedia objektívne vyhodnotiť, v akom stave je psychika rodičov, preto sú vzťahovačné a myslia si, že ich otec, mama ignorujú, neuznávajú, kritizujú a nemajú z nich radosť preto, že ony nie sú v poriadku. To bazálne vedomie hodnoty samého seba si každý z nás prináša z detstva.

Keď rodičia deti primerane uznávajú a sú k nim pozitívni, tak je vylúčené, aby v dospelom veku niekto ich sebavedomie rozbil. Môže sa však stať, že v partnerstve natrafia na psychopata, ktorý im sebavedomie rozbíja systematicky a agresívne desať, dvadsať rokov, vtedy môžu o svojej kvalite zapochybovať. Po dlhodobom pôsobení môže byť sebaistota narušená a ja sa potom v terapiách stretávam s ľudskými troskami, čo sa týka ich sebaúcty a sebavedomia, aj napriek tomu, že ich sebavedomie a sebaúcta boli pred partnerstvom dobré. Stáva sa však veľmi výnimočne, že je veľmi zlý partner schopný rozbiť pôvodne dobrú sebaúctu.

Stáva sa, že deti, ktorým sa v detstve nedostávalo toľko pozornosti, koľko by potrebovali, sa potom veľmi snažia dosahovať výkony, aby sa rodičom zavďačili? Aby dokázali niečo, čo si tí nevšímaví alebo večne zaneprázdnení rodičia všimnú, a majú potrebu dokazovať sebe, svetu, iným, že sú dosť dobrí, talentovaní, pracovití?

Áno, smerujú k perfekcionizmu, aby sa im dostalo uznania od iných. Nerobia to kvôli sebe, ale kvôli tomu, aby ich niekto uznával. Presne, ako hovoríte, podávajú vrcholové výkony a dúfajú, že ich budú druhí uznávať. A zvlášť rodičia. Potrebujú si dobiť baterky uznania, ktoré neboli citovo nabité v detstve.

Pocit neuznania ich vedie kariérou…

…a potom je človek ako dostihový kôň, ktorý len uháňa a uháňa a dúfa, že ho bude uznávať partner, zamestnávateľ alebo dokonca ešte aj rodičia. Aký pokojný život by prežil, keby si to uvedomil a nebojoval by v dospelom veku takýmto spôsobom o uznanie!

Tie baterky sebaúcty a dobrého sebavedomia nám teda nabijú v detstve rodičia, keď nás prijímajú, uznávajú nás takých, akí sme, a nie až vtedy, keď donesieme samé jednotky alebo na telesnej skočíme školský rekord?

Uznanie musí byť spontánne, primerané a nepodmienené. Nie je problém uznávať dieťa, keď má dobré výsledky, ťažšie je brať ho také, aké je, mať ho rád za každých okolností, nech aj robí chyby. Je to veľmi ťažké, pretože každý rodič sa snaží nejako dieťa formovať, každý rodič má predstavu, aké by dieťa malo byť. Pre rodičov je ťažké sa oslobodiť od svojich ambícií a očakávaní a nechať dieťa, nech sa prejavuje svojím vlastným potenciálom a pomáhať mu v tom.

Mám jednu klientku, ktorú veľmi poznačil fakt, že má hendikepovanú sestru. Celý život sa za jej hendikep hanbila a obávala sa, že ju nikto nebude mať kvôli nej rád, že si nenájde ani partnera. Tento postoj automaticky prevzala od rodičov a až teraz, keď má tridsať rokov, si začína uvedomovať, že hodnota a vzácnosť človeka je niekde úplne inde ako v mentalite alebo vzhľade človeka. Do ich súrodeneckého vzťahu začína ešte len teraz pomaličky prenikať vzácnosť ich kontaktu.

Nie sme schopní prijať to, aké sú naše deti alebo súrodenci?

Je to, ako keby sme zasadili ružu, ale chceme, aby z nej bol tulipán. Sme nešťastní, že ruža nie je tulipán, a robíme všetko pre to, aby sme ho zmenili. Ruža má potenciál byť len ružou.

Rodičia či súrodenci si neuvedomujú, že šťastie nesúvisí s výkonom. Ich dieťa v budúcnosti môže mať akúkoľvek profesiu, koníček, ale keď sa cíti dobre a je spokojné, tak by mali byť spokojní aj rodičia. Toto nastavenie je však veľmi ťažké pretransformovať, pretože rodičia by sa museli odosobniť od seba samých, od svojich očakávaní, od vplyvu verejnej mienky, postojov širšej rodiny.

Neprojektovať do detí svoje ambície a brať ich ako samostatné bytosti…

A veľmi vzácne bytosti.

Mnohí ľudia si v sebe od detstva nesú predstavu, že sú mizerní, zlí, nanič. Žijú s tým desiatky rokov a je to klasický obraz nízkej hodnoty. Je to však subjektívna predstava injektovaná zvonku, od blízkych autorít. Je veľká osobná tragédia myslieť si to o sebe, každý deň to prežívať, pretože to nezodpovedá ich skutočnej hodnote. Oni sa s touto zvonku injektovanou mizériou identifikovali, prijali ju za vlastnú a majú problém sa jej zbaviť.

Kde sa tá predstava v človeku berie?

Zrodila sa zo spontánnych agresívnych a veľmi sugestívnych poznámok rodičov, ktoré vyriekli v situáciách, keď bolo – podľa ich predstáv – dieťa zlé. Dieťa skočí do kaluže a zašpiní si nové nohavice a rodič naň skríkne: Ty si taký zlý! Nehodnotí jeho správanie, hodnotí dieťa samotné. A tá agresivita v prejave pôsobí na dieťa sugestívne, je veľmi silná, až hypnotizujúca, pretože rodičia si aj skutočne myslia, že dieťa je vtedy zlé.

V našej kultúre je takáto komunikácia veľmi častá, podobné hodnotiace slová lietajú z úst rodičov aj v banálnych situáciách, dokonca aj keď dieťa spadne, ublíži si.

Dvoj- či trojročné dieťa si tento situačný rodičovský hnev automaticky vtlačí do svojho ešte sa len formujúceho vedomia a toto vedomie sa stane základným kameňom jeho sebaobrazu. Nevie, odkiaľ sa to tam vzalo, ale bude ho to strašiť veľmi dlho, niekedy celý život. A nie je to len jeden taký základný kameň obrazu samého seba. Počas detstva sa ich nazbierajú desiatky. A ani jeden z nich nie je pravdivý, nie je skutočný, nezodpovedá skutočnej kvalite dieťaťa. Je to len zhmotnený hnev rodičov, ktorý sami nedokázali ovládať.

Môže toto strašidlo vzniknúť aj z neverbálnych prejavov, napríklad z nezáujmu rodičov? Rodičia často opakujú, že nemajú čas, nedokážu sa na dieťa koncentrovať, napríklad mama stále upratuje, odháňa deti, hovorí, aká je z nich unavená, tato je stále v práci, nemá čas prísť na školskú besiedku…

Je to možno ešte silnejšie. Dieťa tieto signály prijíma dokonca aj vtedy, ak o tom rodičia nehovoria, len to prežívajú. Prežívaný hnev rodičov je niekedy oveľa silnejší ako ten prejavený. Dieťa tento hnev vníma a cíti a sťahuje emócie rodičov ako USB kľúč a nevie si vysvetliť, prečo sa rodič na neho hnevá. Keď mu rodičia venujú málo svojej pozornosti a času, tak si tiež nahovára, že nie je dosť dobré. Nezáujem si deti často vysvetľujú tým, že nie sú pre rodičov dosť dobré, a od takého presvedčenia je len malý krok k nízkemu sebahodnoteniu.

Pritom hovoríme o období, keď dieťa potrebuje ten vzácny čas kontaktu s rodičmi na to, aby bolo psychicky stabilizované na celý život. Stačí, aby rodičia svoje aktivity, ktoré považujú za veľmi dôležité, obetovali v prospech času venovaného dieťaťu.

Jedna moja klienta sa sťažovala, že jej štvorročný syn je vzdorovitý a ona nevie, ako ho má usmerniť. Zistil som, že mu venuje málo času, počas ktorého by sa cítil dobre. Sama povedala, že nemá čas a neustále všetko zrýchľuje, aby stíhala. Venuje sa mu len natoľko, aby zabezpečila nevyhnutné a ešte aj vtedy prežíva časový stres. Keď si syn odmieta umyť zuby, začne byť direktívna a nátlaková, a to v ňom vytvára vzdor. A tak sa koleso konfliktného vzťahu začína otáčať rýchlejšie… Pritom by niekedy stačilo, aby mu venovala aspoň desať minút rozhovoru, a všetko sa odstráni. Čas, ktorý venujeme deťom v útlom veku, je základom ich stability. Nikdy to nie je plytvanie naším časom.

V amerických rodinných filmoch sa často opakuje motív, ako rodičia nestíhajú prísť na nejaký bejzbalový zápas svojich detí a ako tie potom hľadajú ich tváre v dave divákov.

Áno, sú to veľmi ilustratívne scény a je tam veľmi krásne vidieť, ako dieťa s veľkým záujmom hľadá svojich rodičov v hľadisku. Pre dieťa je veľkým povzbudením prítomnosť rodičov. Cíti sa obohatené ich prítomnosťou, teší sa z toho, že mu rodičia venujú svoj čas. A nie je to len bejzbalový zápas, ale všetky možné príležitosti, kde sa dieťa verejne prezentuje.

Našu autoritu z pozície dospelých často používame dokonca aj pri hrách s deťmi, máme tendenciu hovoriť im, ako sa majú hrať. Veľmi zriedka ich nechávame, aby nás ony vo svojej hre viedli, aby ony rozhodovali, ako sa chcú hrať.

Áno, niektorí rodičia sa ťažko zbavujú svojej rodičovskej autority aj počas hry s deťmi. Snažia sa hru štruktúrovať, niekedy aj deti kritizujú, ak sa počas hry nesprávajú podľa ich predstáv. A pritom spoločná hra je veľmi dobrou príležitosťou aj pre rodičov sa detsky uvoľniť a prestať byť v role rodiča. Rodičia majú vtedy vytvorené podmienky, aby sa ponorili do prítomnosti, vnímali prítomnosť tak, ako ju prežívajú deti, a aby aj sami seba prežívali ako dieťa. A na istý čas sa roly rodiča zbavili. Krásne o tom píše Eric Berne v knihe Ako sa ľudia hrajú. Berne hovorí, že sú v nás potenciálne aktívne viaceré roly – rola rodiča, rola dospelého a rola dieťaťa. A každý človek sa môže istý čas správať tak, akoby bol v jednej z týchto kompaktne existujúcich rolí. Sú to veľmi odlišné vzorce správania a poskytujú veľmi odlišné sebaprežívanie. Hra s deťmi vytvára podmienky na to, aby sme v sebe otvorili naše vlastné dieťa, ktoré je vždy pripravené prejaviť sa naplno.

Môže deťom sebaúctu vybudovať aj to, že im dávame viac zodpovednosti, nechávame ich rozhodovať o niektorých veciach?

Myslím, že áno, no nemôžu to byť rozhodnutia, ktoré by prekračovali hranice bezpečia. Pokiaľ majú deti viac a viac možností prejavovať svoju zodpovednosť, tým ich sebaúcta stúpa.

Aký vplyv na vzťah k sebe samému majú inštitúcie ako škola? Myslím, taká tá typická slovenská škola.

Veľmi zlý, dokonca hrozný. Deti trávia veľkú časť svojho života, šesť-sedem hodín denne, plus družina a krúžky, zverené do starostlivosti iným dospelým. A naše školy sú celoplošne prešpikované autokratickou autoritou. Deti majú vrodenú zvedavosť po informáciách, no paradoxne práve v škole ten potenciál takmer úplne strácajú. Ako sa môže dieťa cítiť dobre v autoritatívnom, direktívnom a agresívnom prostredí, v prostredí predimenzovanej kritickosti, kde sa do detí len autoritatívne tlačia vedomosti? Je jasné, že je to vojna dvoch táborov, v ktorej sa deti bránia autorite. Učitelia by však nemali prežívať samých seba ako absolútne autority. Takáto učiteľská rola je neprirodzená a veľmi zlá. Mnohí sa za túto rolu schovávajú a zneužívajú ju. Škola nie je vojenský útvar ani vojnová loď, kde je autoritatívnosť dôstojníkov nevyhnutná a funkčná.

Istý čas som trénoval učiteľov stredných škôl, ktorí boli poverení prvým kontaktom s potenciálne drogovo závislými. Práve na nich sa mali deti s problémami obrátiť, ak potrebovali pomoc. Aby mali voči týmto učiteľom stredoškoláci dôveru, v prvom rade musia byť nimi akceptovaní, preto sme ako veľmi dôležité správanie trénovali akceptáciu. A ja som mal naozaj problém naučiť ich, čo to tá akceptácia vlastne je. Dokonca aj keď tým výcvikom prešli, neboli schopní používať akceptujúce správanie, ktoré je presne definované.

Simulovali sme jeden prípad, ktorý sa reálne odohral v škole, a mojím zámerom bolo zrekapitulovať tú situáciu tak, aby učiteľka používala v kontakte akceptáciu. Do jej kabinetu prišiel sedemnásťročný chlapec a zdôveril sa, že mu otec vynadal, keď prišiel neskoro domov – to je veľmi ilustratívna situácia na využitie akceptácie. Učiteľka však hneď vstúpila do autoritatívnej úlohy a spustila: „Vieš si predstaviť, čo otec prežíval, keď ťa čakal a nevedel, kde si? Čo od neho vlastne očakávaš?“ A chlapec, pravdaže, buchol dverami a odišiel preč. A pritom táto profesorka už absolvovala výcvik a vedela, ako by sa mala správať s akceptáciou. Nebola však schopná sa od svojej učiteľskej autoritatívnej roly odlepiť.

Aká by bola správna reakcia?

Ak by chlapca akceptovala, povedala by: „Musíš sa cítiť veľmi nepríjemne, keď ti otec takto vynadal, zrejme sa ešte aj teraz hanbíš aj sám pred sebou. A určite sa aj veľmi hneváš na otca.“ A on by mal možnosť vtedy reagovať: „Áno, bolo to niečo veľmi nepríjemné, strašne som na neho nahnevaný.“ A tu už sa stavidlo nepríjemných zážitkov otvára a špinavá voda emócií, ktoré chlapec prežil a ešte aj prežíva, sa pomaly vypúšťa. On síce spôsobil konflikt, ale v tom prvom kontakte je z pohľadu učiteľky nefunkčné ho hneď poúčať. Učiteľ potrebuje vytvoriť podmienky, aby tie nepríjemné emócie zo seba chlapec najprv vypustil von. To neznamená, že ho má podporiť v tom, že je v poriadku niekde do noci žúrovať. Je však potrebné mu najprv umožniť tie nepríjemné emócie zo seba vypustiť. Študent má potom zážitok, že niekto rozumie tomu, čo prežíva,  je schopný ho vypočuť a nekritizuje ho za jeho prežívanie. Tak sa začína rodiť dôvera k učiteľovi. A až potom, keď sa vytvorí vzťah dôvery, vytvoria sa aj podmienky riešiť jeho správanie.

My však máme tendenciu deti hneď a stále poučovať a vychovávať.

To nie je akceptujúci prístup. Taký prístup a také naučené a bežné správanie už v zárodku blokuje vytváranie vzájomne kvalitných vzťahov. Pritom si neuvedomujeme, aké sú deti úžasne múdre. Ak by školy pristupovali k výchove tak, že budú deti zapájať do riešenia ich vlastných problémov, tak by stratili úzkosť aj deti, aj učitelia, pomaly by sa vytratila agresivita a s ňou napríklad aj šikana.

Nepramení nakoniec aj agresivita z pocitu nízkej sebahodnoty a agresori pocit vlastnej nedostatočnosti prekrývajú práve agresivitou? V partnerstve, kde je jeden agresívny a druhý submisívny, sú vlastne obaja nejako zranení a majú problém s vlastným sebavedomím.

Partnerské problémy naozaj môžu mať spoločného menovateľa – nízku sebaúctu. Jeden si svoje sebavedomie udržiava ponižovaním partnera a druhý sa nemá od čoho odraziť, aby mu v tom zabránil. Keď ste s touto témou sebaúcty začali, tak som si ani naplno neuvedomil, aká je sebaúcta v partnerstve veľmi dôležitá.

Myslím si, že sebaúcta je jedna z najdôležitejších vecí, ktorá vzťah formuje, a kľúčový je práve spôsob, ako sa u koho prejaví. Pretože sebaúcta vytvára nielen kvalitu sebaprežívania, ale aj kvalitu sociálneho prežívania. Je to pritom kvalita, ktorá sa dá presne definovať a zmapovať, je možné zistiť jej zdroj, no často zostáva neriešená. Riešia sa symptómy, no nerieši sa zdroj.

A ak už ten zdroj nájdeme…

… tak s tým môžeme krásne pracovať. Je presne definovaný.

Ako sa teda môžeme zbaviť všetkých tých hodnotiacich nánosov od rodičov, učiteľov, autorít?

Ak v rôznych situáciách prežívame diskomfort, nízku dôveru k sebe, pocit neistoty a mnohé iné vlastné nedostatky, mali by sme si uvedomiť, že ich zdroje sú implantované zvonku a my sme sa s nimi len identifikovali. Toto je začiatok pomalého odstraňovania strašidiel, ktoré máme v sebe. Začiatok búrania nekvalitného sebaobrazu, ktorý sme si poskladali zo zlých reakcií rodičov a iných autorít na naše správanie. A my sme tieto ich negatívne reakcie prijali bez toho, aby sme ich racionálne a objektívne vyhodnotili. Nemali sme žiadny pevný bod, z ktorého by sme boli schopní negatívne hodnotenia aj objektívne posudzovať, ale, naopak, prijali sme tieto postoje ako pravdu a identifikovali sa s nimi. A tak sa stali našimi vlastnými. Takže ten falošný sebaobraz, ktorý v nás vyvoláva úzkosť a straší nás, nemáme schopnosť ani zbúrať a zbaviť sa ho. Pretože ako sa môžeme zbaviť niečoho, čo považujeme za vlastné? Lenže ono to nie je naše, je to umelé. Nepravdivé. Takí nie sme. My sme úplne iní. Náš osobnostný potenciál je úplne iný, je oveľa kvalitnejší, ale nikto ho v nás neposilňoval.

Musíme sa dopátrať k tomu, kým sme v skutočnosti? Aké je naše skutočné ja?

Musíme si uvedomiť, že to nie sú naše vlastné strašidlá, sú cudzie. Nenarodili sme sa s nimi, prišli k nám zvonku, je to niečo umelé. Ak v nejakej situácii pocítime mindráky, mali by sme si uvedomiť, že ten pocit neschopnosti vznikol už dávno a len nás sprevádza – napríklad presvedčenie, že niečo nezvládneme, že nemáme na to, aby sme to dokázali. Tento pocit nám bol implantovaný ešte niekedy v detstve. Pravdaže, nehovoríme o megalomanských úlohách, ale o racionálne vyhodnotených úlohách, ktoré by ktokoľvek nám podobný zvládol, no my si na ne netrúfame. Je rozdiel, ak máme iracionálne mindráky a ak vieme racionálne vyhodnotiť, že niečo nie sme schopní skutočne urobiť, lebo na to nemáme kompetencie, vzdelanie alebo skúsenosť, čo je úplne prirodzené pre všetkých ľudí.

Musíme vedome rozbiť takýto obraz samého seba, ktorý sa budoval hodnoteniami iných, zrútiť ho ako domček poskladaný z kariet. A svoj sebaobraz musíme potom znovu vybudovať tak, že sa zameriame na svoje skutočné kvality a začneme si ich viac a viac uvedomovať.

Mali by sme začať viac venovať svoju pozornosť tomu, čo je v nás kvalitné?

Áno, lebo tam, kde sa nachádza naša pozornosť, tam sme s celým naším vedomím. Keď sa stotožníme s tým, že sme kvalitní ľudia, ten zlý umelý obraz nás samotných sa začne rúcať a postupne sa vybuduje nový, objektívny sebaobraz. Takto sa viac priblížime k sebe, k svojej autentickosti a k svojej skutočnej kvalite.

mockups-design.com

Ján Hrustič (1951)

Vyštudoval všeobecnú psychológiu so špecializáciou na poradenskú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval viaceré sociálno-psychologické a psychoterapeutické tréningy vrátane deväťročného psychoterapeutického tréningu v gestalt terapii organizovaného inštitútom Metanoia v Londýne. Posledných viac ako dvadsať rokov poskytoval rodinné a partnerské poradenstvo v centre poradensko-psychologických služieb, ktoré sa pretransformovalo na referát poradensko-psychologických služieb, kde pracoval až do dôchodku (2019). Aktuálne sa ešte stále veľmi limitovane venuje rodinnému a partnerskému poradenstvu. Napísal knihu Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve (2015). Kniha rozhovorov so spisovateľkou a s editorkou knižnej edície Denníka N Monikou Kompaníkovou Umenie blízkosti vyšla v roku 2023 s podtitulom Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Duševné zdravie

Knihy

Rozhovory

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie