Jednou vetou môžete ublížiť na týždne. Odborníčky radia, ako komunikovať, ak niekto schudol alebo nezjedol obed

„Ako dobre vyzeráš, odkedy si schudla!“

„Nie si nejaká veľmi pochudnutá? Vyzeráš ako kosť a koža!“

„To nevieš zjesť ani jednu porciu? Budeš hladná!“

Podobné slová vyslovujú ľudia bežne. Niekedy sa s tým spája strach o človeka, ktorému ich adresujú, niekedy chcú možno pochváliť, ale inokedy ich vyslovia iba preto, aby reč nestála.

Naoko znejú tieto poznámky nevinne a ten, kto ich vysloví, by si možno za päť minút ani nespomenul, že niečo také povedal, adresáta však môžu zneistiť na dlhé hodiny či dokonca zanechať stopu aj na mesiace.

V predchádzajúcich dieloch minisérie o tom, že byť chudý neznamená byť zdravý, sme už hovorili o tom, že ak aj je niekto naoko chudý, môže sa zdravotne trápiť, ale aj o tom, že ak niekoho vidíte nejesť, môže za tým byť úzkosť, ktorá mu to nedovolí.

Práve preto môžu byť takéto poznámky veľmi zraňujúce. Môžu navyše ešte viac prehĺbiť jeho problematický vzťah s jedlom.

Na to, čo by sme v súvislosti s postavou a so stravovaním nikdy nemali u druhých ľudí komentovať, sme sa pýtali nutričnej expertky Ivany Kachútovej, ktorá sa zaoberá poruchami príjmu potravy a v organizácii Chuť žiť pôsobí ako odborná garantka za výživu a vedúca nutričnej poradne, a aj psychologičky Natálie Meliš-Čugy, ktorá má osobnú skúsenosť s anorexiou a taktiež pôsobí v organizácii Chuť žiť.

Jedna poznámka zablokuje na dlho

Paradoxne v časoch, keď ona trpela týmto ochorením, jej ľudia hovorili aj to, že toho zje veľa. „Nosila som si do roboty šaláty. Vyzerala to byť veľká kopa zeleniny, ale nebolo tam nič iné, len zelenina. Ľudia sa ma pýtali: ty toto všetko zješ? Mohlo to znamenať, že sa to niekomu zdá ako veľa zeleniny, ale aj že to vyzerá ako veľká porcia,“ hovorí Meliš-Čuga.

„Hneď som sa zamyslela, či by som toto všetko mala zjesť,“ dodáva.

Ak má človek úprimný strach či záujem dozvedieť sa, čo sa deje, je správne, ak sa vyjadrí. Čo však povedať?

Nemali by sme komentovať, čo niekto iný zje. Neviete, či daný človek, ktorému poviete nevinnú poznámku, nebude ešte dlho premýšľať, ako ste ju mysleli, a utvrdzovať sa v tom, že ste mu tým určite chceli naznačiť niečo veľmi negatívne.

Aj ja sama som mala problematický vzťah s jedlom, mala som chorobné nechutenstvá. Často mi myseľ z úzkostí, ktoré som prežívala, po zopár sústach zablokovala jedenie. Už aj tak som jedla málo, no keď to niekto komentoval, bolo prakticky isté, že týmito poznámkami zastaví aj posledné snahy zjesť aspoň niečo.

Už len samotná situácia, že musím jesť pri ľuďoch, spôsobovala, že mi bolo zle. Často sa mi to stávalo hlavne v situáciách, keď som mala jesť pri niekom, koho dobre nepoznám. Ako sme už vysvetlili v predchádzajúcej časti miniseriálu, človek sa v úzkosti môže dostať do pocitu ohrozenia, v ktorom nedokáže jesť.

Môj zoznam osôb, pri ktorých dokážem jesť, lebo sa cítim dosť bezpečne, bol naozaj krátky. Tí nekomentovali, koľko toho zjem. Naopak, každá poznámka o mojom jedení spôsobila novú vlnu úzkostí a ešte viac ma zablokovala na niekoľko dní.

„Keď niekto hovorí vety ako: Prečo to nedoješ? Z toho si sa nemohla najesť…, je dôležité uvedomiť si, prečo to vraví. Porovnávam sama seba alebo porovnávam toho človeka?“ hovorí Meliš-Čuga.

Ak teda vysoký svalnatý muž povie chudej a nízkej žene, že toho zjedla málo, vôbec to nemusí zodpovedať realite. Na svoje pomery mohla zjesť dosť a podobné poznámky ju zbytočne dostanú do nepríjemnej situácie.

V prvom diele minisérie o chudých ľuďoch sme hovorili o tom, prečo niekto nevie pribrať a aké zdravotné riziká a problémy chudí ľudia riešia. V druhej časti sa budeme venovať naoko banálnejšiemu problému – že sa človek nedokáže najesť. Nemusí to vždy súvisieť s tým, že je človek chudý, ale, samozrejme, môže.

Práve preto sa tejto téme chceme venovať. Nikdy totiž nevieme, čo je za tým, že niekto nevie zjesť v reštaurácii ani polievku. Nie je to totiž dôvod na poznámky o tom, že nebude mať silu, keď sa nenaje, že bude celý deň hladný, ani na výsmech, že nie je schopný nič zjesť. Za tým, že iba prehadzuje lyžicu v tanieri, môžu byť vážnejšie príčiny. Vôbec pritom nemusia súvisieť s jedlom ako takým.

Mnoho ľudí má predstavu, že keď niekto prestane jesť, určite má anorexiu a ide mu o to byť chudší a lepšie vyzerať. Lenže toto osoby s nechutenstvami veľakrát vôbec neriešia. Odmietanie jedla vôbec nemusí mať nič spoločné s tým, ako chce človek vyzerať. Nechutenstvá sú často vonkajším prejavom úplne iných problémov.

„Môžem sa opýtať, či práve nemá chuť, prípadne či mu to jedlo nechutí,“ vysvetľuje.

„Malo by nás viac zaujímať, čo sa deje, nie iba komentovať samotný proces jedenia,“ dodáva.

Tieto otázky môžu priviesť do nepríjemnej situácie aj niekoho, kto žiadne problémy nemá. Niekedy totiž môže z takýchto otázok vzísť aj pomerne banálna odpoveď, že človek napríklad nedávno zjedol veľké jedlo alebo že nechce veľa zjesť, lebo ho niečo sýte ešte čaká.

„Ak sa so mnou niekto snažil hovoriť štýlom, či sa niečo nedeje, bola som ochotná sa o tom baviť. Ak to však bol iba komentár, ktorý ma dostal pod paľbu ostrejšej kritiky, tak som sa uzavrela,“ opisuje Meliš-Čuga.

Podľa psychologičky by sme však vždy, keď chceme s niekým úprimne hovoriť o obavách, že neje dostatočne, mali tému otvárať mimo jedla.

„Oddelila by som túto debatu, aby sme nepodporovali kolobeh úzkosti,“ vysvetľuje.

Pravidlo piatich sekúnd

Nejedenie si vždy spájame s niečím negatívnym aj napriek tomu, že napokon z toho môže vzniknúť jednoduché vysvetlenie, ako napríklad že dotyčný pred chvíľou jedol alebo mu nechutí. Iné je to v prípade, že je niekto chudý. Tam máme často tendenciu automaticky chváliť.

Za chudosťou sa pritom môžu skrývať vážne ochorenia, ako rakovina či cukrovka, ale tiež anorexia a bulímia. Rovnako môže ísť o prípady, ktoré sme zmieňovali v predchádzajúcich textoch zo série, teda že človek nevie pribrať a chcel by, alebo že má napríklad úzkosti, ktoré sa prejavujú tak, že počas nich nedokáže jesť.

„Najlepšie odporúčanie pre ľudí, ktorí chcú komentovať vzhľad niekoho iného, napríklad ako niekto pribral alebo schudol, je nekomentovať to,“ hovorí Ivana Kachútová.

„Páči sa mi pravidlo, že komentovať výzor je vhodné len vtedy, ak to dotyčný človek, ktorému to hovoríme, vie zmeniť do piatich sekúnd. Teda napríklad ak má špinku na tvári či medzi zubami,“ vysvetľuje.

Keď niekto trpí anorexiou, nemusí vyzerať veľmi vychudnuto, nemusia mu spod oblečenia vytŕčať rebrá. Môže byť napríklad v počiatočnom štádiu ochorenia, keď pod vplyvom choroby začína chudnúť.

Práve to, že chválime jeho výzor, sa potom stáva hnacím motorom.

„Ak človeku v počiatočnej fáze porúch príjmu potravy povieme, ako pekne schudol, môžeme ešte prehĺbiť jeho problém. Ľudia s poruchami príjmu potravy si často svoj výzor vzťahujú na svoju hodnotu,“ vysvetľuje Kachútová.

„Keď ich niekto pochváli za to, že schudli, tak to môže viesť k tomu, že si vytvoria mylné presvedčenie, že keď schudnú ešte viac, budú v očiach iných ešte hodnotnejšími,“ dodáva.

Takúto skúsenosť potvrdila pre Denník N v minulosti aj Zuzana Čižmárová, ktorá trpela anorexiou. „Pre mňa to bol veľký hnací motor pokračovať. Je v poriadku, ak sa navzájom chválime, ale aj ja sa snažím, aby to neboli pochvaly na výzor. Lebo viem, že u niekoho to môže vyvolať presný opak. Vnímala som to tak, že keď som bola predtým väčšia a teraz som menšia, tak keď budem ešte menšia, bude to ešte lepšie,“ opisovala.

Je to vlastne forma bodyshamingu, teda posudzovania človeka na základe výzoru. Väčšinou si ju spájame s obéznymi ľuďmi, ktorí často počúvajú poznámky o tom, že sú pribratí, že by mali schudnúť; niekedy sú terčom doslova až krčmových vtipov zosmiešňujúcich ich postavu.

Bodyshamingu však čelia aj chudí ľudia. „Ak je niekto štíhly, nevieme, či je to túžba človeka, že chce takto vyzerať, alebo je to genetika, ochorenie alebo sa niečo v jeho živote deje,“ upozorňuje Meliš-Čuga.

Naopak, ak má niekto problémy, ktoré súvisia s prejedaním sa, a povieme, že pribral, tak sa uňho môže spustiť záchvatové prejedanie sa.

„Small talk (krátky rozhovor) ku komentovaniu hmotnosti je nešťastný small talk,“ vraví Kachútová.

Inou vecou však je, ak má človek úprimný záujem dozvedieť sa viac o tom, či jeho blízkeho niečo netrápi alebo čo stojí za tým, že schudol.

Obe expertky sa zhodujú, že takéto rozhovory sú žiaduce, ale nie v zmysle, že začneme hovoriť o váhe a výzore.

„Keď mám o človeka obavy, môžem sa opýtať, ako sa mu darí, a zistiť, či nemá ťažké obdobie. Komentovanie jeho hmotnosti ničomu nepomôže. Je lepšie prejaviť empatiu k človeku,“ vraví Kachútová.

„Keď máme pocit, že sa s človekom niečo deje, tak poďme skôr po pocitoch: Vidím, že si nejaká smutná; vidím, že nemáš chuť do jedla. Deje sa niečo?“ dopĺňa Meliš-Čuga.