Denník N

Estetik Erich Mistrík: Chcete zabiť kreativitu dieťaťa? Spýtajte sa ho, prečo nakreslilo modrý strom

Erich Mistrík, estetik, pedagóg a profesor v odbore systematická filozofia. Foto N - Vladimír Šimíček
Erich Mistrík, estetik, pedagóg a profesor v odbore systematická filozofia. Foto N – Vladimír Šimíček

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Medzi kreativitou a kritickým myslením je viac než len súvis. „Jedno bez druhého nejde. Kritické myslenie nie je iba myslenie, je to kritické vnímanie, je to fantázia. Myslieť kriticky znamená aj myslieť tvorivo a nenechať sa prevalcovať tým, čo mi ponúkajú ostatní,“ vysvetľuje Erich Mistrík, estetik, pedagóg a profesor v odbore systematická filozofia.

Kreativitu živia podnety. Pre detské myslenie, ktoré približne do predškolského veku ešte nie je organizované podľa jazyka, sú maľovanie či tanec bránou do sveta. Pomáhajú dieťaťu nielen vnímať všetko viditeľné, ale rozvíjajú aj empatiu a schopnosť pochopiť vlastné emócie. „Dieťa nakreslí človeka s kuraťom na bruchu. Tlačiť ho do toho, že jedlo, ktoré zjeme, vlastne nevidno, je podľa mňa znásilňovanie kreativity,“ myslí si Erich Mistrík.

Dôvod na to, aby deti kreslili len žlté slnko a zelené stromy, podľa neho neexistuje. Ani doma, ani v škôlke a ani v škole.

„Existujú reálne výskumy, že človek je vďaka čítaniu a umeniu otvorenejší vnímaniu osudov druhých ľudí,“ vysvetľuje. Jednoduchú schému podľa neho môže ľahko zmariť nútenie žiakov do maľovania zátiší alebo rozoberanie literárnych diel pomocou podľa neho chybnej otázky – Čo chcel umelec dielom povedať?

S Erichom Mistríkom hovoríme aj o tom:

  • prečo batoľatá patria do galérie;
  • ako sa dieťa tvorením učí rozprávať a aj komunikovať svoje emócie;
  • že vkus má každý, aj trojročné dieťa;
  • čo robiť, ak učiteľka v škôlke trvá na tom, aby dieťa kreslilo podľa predlohy;
  • ako deti primať, aby na základnej škole nestratili záujem o umenie a radosť z tvorby;
  • či by sme ako spoločnosť dokázali medzi sebou lepšie komunikovať, ak by sme deti viac viedli k umeniu.

Vážna hudba či pohľad na umelecké diela majú vraj pozitívny vplyv na psychiku a myslenie batoliat. Má zmysel zoznamovať malé deti s umením, keď sú do troch rokov veku z hľadiska teórie ešte len v takzvanom predestetickom období?

Určite áno. Naozaj sú ešte len v takzvanom predestetickom období, takže nemôžeme hovoriť vyslovene o estetickom vnímaní. No je dôležité deti vystavovať podnetom. Aj keď bábätká a batoľatá ešte vôbec netušia, čo sa presne deje, a nevedia rozlíšiť kvalitu umeleckého diela. Samozrejme, hovorím o kvalite z nášho dospelého pohľadu. Ide o to, aby deti neustále získavali čo najviac zmyslových podnetov. Sluchových, zrakových a hmatových. A aj chuťových a čuchových podnetov, čo sa síce často nepovažuje za súčasť estetického vnímania, ale človek reaguje ako celok.

Súvisí cibrenie zmyslov s cibrením myslenia u bábätiek a batoliat?

Myslenie – s tým by som ešte trochu počkal. Ale existuje viacero teórií, ktoré hovoria, že myslenie sa vyvíja postupne. Už len tým, že dieťa začína používať prvé „akoby slová“, teda také slová, ktorým dospelí ťažko rozumejú alebo nerozumejú. Už nimi začína diferencovať veci, vzťahy, všetko, čo je okolo neho, a aj diferencovať seba od sveta. To sú zárodky myslenia. A podnety pomáhajú pri rozvoji predpojmových základov myslenia.

Pre batoľatá sú určené špeciálne divadelné predstavenia – batoláriá. Vo svojich repertoároch ich majú zaradené aj viaceré slovenské divadlá. Môžu naučiť batoľa láske k divadlu a umeniu?

S láskou k umeniu a kultúre by som počkal do školského veku. To, čo divadlo a batoláriá dokážu skutočne u dieťaťa rozvíjať, sa označuje ako estetická vnímavosť. Znamená to byť schopný vnímať veci, ktoré sú nové a neznáme, otvárať zmysly a vlastnú psychiku. Opäť, ani z týchto predstavení si batoľatá nič nezapamätajú, pochopiteľne. Ale je to pre dieťa ďalší zdroj poznania.

Navyše divadlo je úžasne komplexný podnet, ktorý je esteticky cieľavedome spracovaný. Ide teda o vyslovene cieľavedomé pôsobenie, keďže sa v divadle kombinuje hudba s pohybom, s rečou, s vizuálnymi aj čuchovými vnemami, čím je divadlo pre maličké deti aj čuchovým zážitkom.

A nejde len o batoláriá. Vždy ma fascinovalo bábkové divadlo. Aj keď nemám veľa príležitostí na bábkové predstavenia chodiť, vždy som si ich s chuťou pozrel. Uvidíte tam napríklad kačičku, s ktorou sa deti bežne hrajú vo vani. V divadle je urobená tak, že má päť metrov. Alebo uvidíte topánku dlhú dva metre. To sú také úžasné veci. Predmet, ktorý majú deti dennodenne pred očami, zrazu nadobudne iné rozmery a je v inom kontexte. To je presne to otváranie sa novým, neobvyklým podnetom.

Stretnutie s novým a nepoznaným môže byť, naopak, na ihrisku, u lekára alebo vo vlaku občas pre deti nepríjemným zážitkom.

To je ten veľký rozdiel oproti umeleckému svetu. Vo svete rodiny sa zas istý typ podnetov stále opakuje. Videl som malé deti, ktoré stáli v galérii a absolútne ničomu nerozumeli, no s úžasom hľadeli na obrazy. Rozmýšľal som, či ich tak fascinujú farby, človek vysoký niekoľko metrov na nejakom starom obraze alebo proste zoskupenie farieb či nejaký detail. Netuším, kam ich oči hľadeli. To by si žiadalo presný výskum mikropohybov očí.

Rovnako aj pri hudobných predstaveniach. Netušíme, čo z toho deti počúvajú. Či počúvajú basy, bubny, saxofón. Možno počúvajú všetko ako nesúvislý hluk. Ale počúvajú a ukladá sa to v nich. Takto sa cibrí zmysel pre neobvyklé pocity. Princíp umenia je v tom, že nás znepokojuje. Neponúka veci, ktoré poznáme.

Je maľovanie s rodičom v domácom prostredí pre dieťa umeleckou aktivitou alebo len hrou?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Vizuálne umenie

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie