Denník N

Vyzýva ľudí voliť: V marci to môže byť podobne dôležité ako v roku 1998

Martin Vavrinčík (1980) vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Rok žil v Austrálii a na Novom Zélande, neskôr pracoval ako advokát v Bratislave. Tejto profesie sa ale vzdal a začal sa venovať sociálne vylúčeným spoločenstvám na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, neskôr v neziskovke ETP Slovensko, ktorá realizuje viaceré projekty pre Rómov v osadách. Pred voľbami spustil kampaň Hráme o veľa, chce ňou ľudí pritiahnuť k volebným urnám. Foto - archív MV
Martin Vavrinčík (1980) vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Rok žil v Austrálii a na Novom Zélande, neskôr pracoval ako advokát v Bratislave. Tejto profesie sa ale vzdal a začal sa venovať sociálne vylúčeným spoločenstvám na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, neskôr v neziskovke ETP Slovensko, ktorá realizuje viaceré projekty pre Rómov v osadách. Pred voľbami spustil kampaň Hráme o veľa, chce ňou ľudí pritiahnuť k volebným urnám. Foto – archív MV

Pracoval vo verejnej správe a má pocit, že v nej vzniká čoraz viac ostrovčekov pozitívnej deviácie. Martin Vavrinčík je vyštudovaný právnik, roky spolupracuje na projektoch pre Rómov.

Martin Vavrinčík je šéfom kampane Hráme o veľa, v ktorej spolu s aktivistami a známymi tvárami vyzývajú ľudí voliť.

Rozbiehate kampaň Hráme o veľa, v ktorej ľudí vyzývate, aby šli voliť. Prečo sú podľa vás tieto voľby také dôležité?

Zdá sa mi, že nikdy v minulosti tu mesiac pred voľbami nebola taká rezignácia z toho, že všetci politici sú rovnakí a nemáme koho voliť. Ak nám tu nebudú fungovať verejné inštitúcie, zdravotníctvo, školstvo, bude nám naďalej z krajiny každý rok odchádzať 30-tisíc mladých ľudí do zahraničia, a to je problém bez ohľadu na to, kto tu bude vládnuť.

Veľa ľudí si však myslí, že aj keď budú voliť kohokoľvek, tak sa nič nezmení.

Voľby sú nevyhnutný kompromis a ideálni politici neexistujú. V každodennom živote robíme kompromisy – vyberáme si, s kým žijeme, aké máme auto, kde bývame. Mnohí by si určite vedeli predstaviť aj iné, lepšie riešenie, ale nemôžu si ho dovoliť. A také isté je to aj s politikmi.

V kampani tvrdíte, že hráme o veľa. Čo najhoršie by sa mohlo po voľbách stať?

Myslíme si, že tieto voľby rozhodnú nielen o tom, kto tu bude vládnuť po piatom marci, ale môžu určiť smerovanie krajiny na dlhé obdobie. Veľa ľudí hovorí, že tieto voľby nie sú dôležité, a spoliehajú sa na rok 2020. Štyri roky sú však veľmi dlhý čas. Dnes sa napríklad reálne uvažuje o tom, že sa rozpadne Schengen. To by pred štyrmi rokmi nikomu nenapadlo.

Vidíme, že situácia sa zhoršuje aj u našich susedov. Myslíte, že Slovensko môže mať po voľbách našliapnuté stať sa druhým Maďarskom alebo Poľskom?

Upozorňujeme aj na to, že vývoj v strednej Európe celkovo nie je dobrý. Bolo by lepšie, ak by vývoj u nás smeroval k posilňovaniu demokracie, nie k jej oslabovaniu, ako vidíme u susedov.

Vždy, keď tu boli nejaké kampane, ktoré mali zvýšiť volebnú účasť, tak bolo viac-menej jasné, koho neodporúčajú alebo odporúčajú voliť. Nebojíte sa, že aj vás „zaškatuľkujú“?

Toto nie je o našich politických preferenciách, ale o tom, aby sme ako občania povedali iným občanom, prečo je politika dôležitá. Niekoho štve, že si musí nosiť toaletný papier do nemocnice, iného, že počas štrajku učiteľov o jeho dieťa nie je postarané, alebo ho štvú podnikateľské podmienky a vysoké odvody. Čím vyššia volebná účasť, tým lepšie bude zloženie parlamentu odrážať rôzne skupiny obyvateľov a problémy, ktoré ich trápia.

Voľby v roku 1998 boli veľmi dôležité, takisto sa robili mnohé kampane, ktoré ľudí vyzývali voliť. Volebná účasť vtedy bola 84 percent. Myslíte si, že aj tieto voľby sú také dôležité, že k voľbám pritiahnu podobný počet ľudí?

Terajšia nálada tomu nenasvedčuje, preto sme začali s kampaňou. V roku 1998 to bola historicky najvyššia volebná účasť, keďže sa vtedy rozhodovalo, či sa Slovensko vyberie na východ alebo na západ. Podobne dôležité to môže byť aj teraz. Hrozbu rozpadu EÚ nevidíme možno ako reálnu, ale stať sa môže ozaj všeličo.

Ste občiansky aktivista, venujete sa Rómom. Touto kampaňou ste sa dotkli politiky. Nikdy ste nechceli byť politikom?

Nie.

Prečo?

Lebo si myslím, že sa venujem jednému z najväčších problémov, ktoré táto krajina má. Jeho ignorácia môže v budúcnosti spôsobiť ozaj veľké napätie a konflikty. Často počúvame „prečo by sme mali pomáhať Rómom, mne kto pomôže?“. Zabúdame, že riešením pomáhame nielen ľuďom v osadách, ale aj ľudom žijúcim v ich blízkosti. Je to oblasť, v ktorej sa cítim byť doma a rád by som sa jej venoval aj ďalej.

Nemáte pocit, že sa niečo dá meniť len v politike?

Mám veľmi pozitívnu skúsenosť zo štátnej správy, kde som sa tejto problematike začal venovať. Ukazuje sa, a je to dobré, že čoraz viac ľudí je ochotných ísť do verejnej služby, pretože je to priestor, kde sa tvorí budúca podoba našej krajiny. Na politiku navyše treba mať aj nejaké osobné predispozície a byť na ňu nastavený, čo ja v tejto chvíli nie som.

Myslíte, že môže verejná správa dobre fungovať aj bez dobrých politikov?

Vo verejnej správe vzniká čoraz viac ostrovčekov pozitívnej deviácie, ktorým sa darí pristupovať k verejnej službe na kvalitatívne novej a vyššej úrovni. Ten proces je politikou ovplyvnený, ale čiastočne môže prebiehať aj nezávisle od nej.

Vaše pôsobenie v projekte s Rómami v Dobšinej sa skončilo. Čo ďalej?

Tejto problematike sa plánujem venovať ďalej. Koncom minulého roka som si však uvedomil, že či človek rieši justíciu, zdravotníctvo, korupciu, alebo Rómov, mal by si spomenúť na to, že v marci sú voľby, a pokúsiť sa svojím hlasom ovplyvniť všetky tieto oblasti.

Za ten čas, čo ste pôsobili v Dobšinej, videli ste nejaké konkrétne výsledky?

Áno. Máme iniciatívy a obce, kde sa lokálny problém skutočne podarilo vyriešiť. V Spišskom Hrhove pred pätnástimi rokmi mali problém a dnes ho nemajú, v Rankovciach pri Košiciach si Rómovia sami stavajú legálne domy z pôžičiek. Tieto prípady, žiaľ, nie sú také medializované ako problémy.

V spomínanej Dobšinej je dnes nový primátor, ktorý razantnými krokmi prispel k zlepšeniu situácie. Sú tam známe učiteľky so svojím listom, ktoré postupne zistili, že s pomocou od politikov rátať veľmi nemôžu a práve ony sú tie, kto by s tým mohol niečo urobiť. A tak sa na úkor svojich rodín a vlastného času venujú Rómom, matkám s deťmi. Dnes je tam fungujúce komunitné centrum, skvelá terénna sociálna služba a jeden z mála vajdov na Slovensku, ktorého zamestnáva primátor špeciálne na komunikáciu s rómskou komunitou.

Nie všade však zrejme sú ľudia, čo chcú pracovať s Rómami na úkor svojho voľného času.

Môj najväčší šok z príchodu do regiónu bolo presvedčenie starostov, poslancov a obyvateľov obcí, že niekto v Bratislave niečo urobí a problém v ich komunite sa vyrieši. Ich častý argument bol, že s touto legislatívou a politikmi sa problém nedá riešiť. Pritom máme fantastické príklady, ktoré ukazujú, že v tejto krajine a s týmito zákonmi sa ozaj dá niečo zmeniť už za pár rokov.

Stávajú sa však aj celkom nepochopiteľné prípady. V jednej obci pri Košiciach chodia všetky biele deti do škôlky, ale rómske ani jedno, pričom je ich veľká väčšina. Učiteľka základnej školy nám povedala, že to, čo je u rómskych detí zanedbané do šiestich rokov, je už veľmi ťažké napraviť. Obci sme ponúkli, že postavíme  a budeme prevádzkovať novú škôlku, ktorú potom odovzdáme obci. Obecné zastupiteľstvo rozhodlo, že žiadnu novú škôlku nepotrebujú.

V súvislosti s výchovou rómskych detí sa často spomínajú aj internátne školy.

Detské domovy nám ukazujú, že táto, na prvý pohľad akože dobrá forma pomoci deťom  nefunguje. Vo veku osemnásť rokov tieto inštitúcie opúšťajú ľudia, ktorí nemajú žiadne zázemie, väzby a nevedia fungovať v bežnom živote. Rovnako to nefungovalo v Kanade ani v Austrálii, kde sa pokúšali o asimiláciu pôvodného obyvateľstva a dnes sa im ospravedlňujú za jednu stratenú generáciu, ktorá vyrástla bez kultúrnych alebo osobných väzieb. Niečo iné sú potom dobrovoľné internátne školy pre starších žiakov, kde by bolo vytvárané základné ekonomické a sociálne zázemie na to, aby mohli študovať a našli si prácu. V Kremnici takto napríklad úspešne funguje súkromné rómske gymnázium.

Boli ste blízko zásahu polície v Moldave nad Bodvou. Hovorili ste, že to môže prehĺbiť problém s Rómami, vyvolať v nich strach. Aká je tam situácia teraz?

Bol to bezprecedentný zásah poriadkových síl v histórii tejto krajiny vôbec. Viac ako 60 kukláčov šlo z chatrče do chatrče a bili všetkých hlava-nehlava, vstupovali do ich príbytkov bez zákonných povolení. V tej komunite to zanechalo jazvu. Deti dodnes utekajú pred políciou a majú strach. Keď sa tam o tom s nimi rozprávame, vidím na nich, že je to pre nich stále veľmi nepríjemné. Represia ozaj nie je riešením, aj keď občas ako riešenie vyzerá. Áno, pravidlá majú platiť, ale ak máte dieťa, ktoré nepočúva, a vy ho budete iba biť a všetko mu zakazovať, pravdepodobne nedosiahnete veľa.

Ako zásah vnímala majorita?

Dlhodobo neriešené problémy v obci spôsobili veľmi napäté vzťahy. Viacerí si mysleli, že ten zásah bol dobrým krokom. Odrážalo to však ich frustráciu a hnev. Som ľudskoprávny aktivista, ale ani ja sám by som napríklad v rómskej osade alebo blízko nej bývať nechcel. Netvrdím, že je to príjemné prostredie. Ale je to náš spoločný problém, nielen problém ľudí, ktorí žijú v osadách.

Stále sa hovorí o tom, že riešenie tohto problému je behom na dlhé trate. Viete povedať, za koľko rokov by sa tieto problémy mohli výrazne zlepšiť?

Pri dobre nastavených politikách by to mohlo byť už po jednom volebnom období. V globále sa však dá povedať, že sme to riešiť ešte celkom nezačali. Bežný človek nevie povedať ani tri veci, ktoré táto krajina urobila pre to, aby stav zlepšila. Áno, vieme napríklad o terénnych sociálnych pracovníkoch, ale tí nie sú systémovým riešením. Situácia sa dlhodobo zhoršuje. Úplne eliminovať problém bude trvať desiatky rokov.

Naozaj sa zhoršuje?

Dlhodobým neriešením problému áno.

Viete si predstaviť, že by osady úplne zmizli?

Nemôžeme očakávať, že v horizonte niekoľkých desaťročí sa všetky osady zrušia, všetci Rómovia sa presťahujú do najbližšej obce a tam sa rozptýlia medzi obyvateľstvo. To nie je reálne a oni to ani nechcú. Bariéry totiž fungujú na oboch stranách. Tak ako my máme bežne rešpekt a strach z nich, tak to veľakrát pociťujú aj oni. Bezpečne sa cítia medzi ľuďmi, ktorí ich majú radi. Na Slovensku sme ešte stále presvedčení, že je to genetický problém Rómov, ale nie je to tak. Je to problém sociálneho vylúčenia a sociálne getá všade na svete vyzerajú veľmi podobne.

Voľby 2016

Slovensko

Teraz najčítanejšie