Dobrý deň, ste rakovinou tejto spoločnosti

Nedávno mi prišla takáto správa, uverejňujem ju v pôvodnom znení:

„Dobrý deň pán Marec, dnes som si prečítal váš článok o tom ako poraziť Smer. Pre upresnenie, som dlhoročný sympatizant strany SaS.

Napriek tomu mi je smutno z ľudí ako ste vy. Vy a pseudonovinári ako Samuel Marec je to najhoršie čo sa Slovensku kedy stalo. Nie Mečiar, nie Kočner, nie Fico, nie Haščák, ale VY.

Asi ste už zabudli aké posolstvo majú novinári v demokratickej krajine, lenže niet sa čo diviť, vy ju aj tak za demokratickú už dávno nepovažujete.

Prosím zbaľte si veci a odíďte niekde do Činy, KĽDR alebo Ruska, lebo ste rakovinou tejto spoločnosti.“

Odpovedal som, že netreba strácať zmysel pre proporciu.

Naozaj si totiž nemyslím, že by som bol horší ako Mečiar, Kočner, Fico alebo Haščák. Nemyslím si, že by som sa mal sťahovať do Ruska. No a už vôbec si nemyslím, že by som bol rakovinou len preto, že so mnou nesúhlasí v takej triviálnej veci, akou je spôsob, ako poraziť Fica.

Lebo – a o tom som naozaj presvedčený – ani porážka Fica nie je taká dôležitá, aby sme sa tu navzájom označovali za rakovinu. A nehovorím to len preto, že sa to týka mňa. To isté by som povedal, ak by sa to týkalo kohokoľvek iného.

Samozrejme, stále je to ešte veľmi ďaleko od toho, keď mi priaznivci ĽSNS, Republiky, Smeru alebo OĽaNO písali, že som zapredaná kurva, že raz ma stihne spravodlivosť, ba aj to, ako presne tá spravodlivosť bude vyzerať (zastreliť alebo obesiť).

Človek občas chce povedať, že nesúhlasí, ale namiesto toho druhému omylom zaželá smrť. Človek chce povedať, že nesúhlasí, ale namiesto toho povie, že ste rakovina horšia ako Mečiar. Stane sa.

Ak sa však zhodneme v tom, že spolu tvoríme niečo, čo s hrdosťou, a preto, aby sme sa odlíšili, nazývame lepším Slovenskom, tak práve v tomto by sme mali byť iní. Lepšie Slovensko má predsa spočívať v tom, že sa k sebe navzájom takto nesprávame. A k ostatným už vôbec nie. (Inak, nie je to pravda, ale mohla by byť.)

Nesťažujem sa, ba občas si dokonca myslím, že aj znášať takéto správy je mojou úlohou (niekedy si to, naopak, nemyslím). Rozumiem. Doba je zlá, aj voľby dopadli zle, hoci v skutočnosti dopadli úplne v rámci očakávaní (a aj toto konštatovanie vám môže priniesť dávku nadávok).

Ľuďmi lomcujú emócie. Hľadajú sa vinníci. Akurát sa mi teda nezdá, že práve ja by som sa mal sťahovať do Ruska.

Dobre. A ako ďalej?

Myslím, že máme dve možnosti.

Tá prvá spočíva v tom, že si tu takto budeme nadávať a rozdávať rakoviny a posielať sa do Ruska.

Z volieb v roku 2023 sa potom stane nový pád Radičovej vlády: budeme sa hádať tak dlho, až za to nakoniec budú môcť úplne všetci a všetci budú so všetkými rozhádaní a každý bude každému niečo vyčítať a ešte aj o desať rokov si to budeme vyhadzovať na oči.

Ak sa pozriete na politický a spoločenský vývoj od toho pádu Radičovej vlády (mimochodom, nedávno sme oslávili 12. výročie), asi sa zhodneme, že úplne od víťazstva k víťazstvu odvtedy nekráčame.

Práve preto sa ponúka aj druhá možnosť. Tá spočíva v tom, že treba chvíľu počkať: smútok prejde a hnev pominie. No a potom si treba uvedomiť, kto je na ktorej strane. Nie je to zložité a nie je nás zase až tak veľa, aby sme nevideli, že sme na jednej a sme v tom spolu.

No a výrazne ľahšie to všetko zvládneme, ak sa dovtedy nebudeme rozprávať tak, ako keď sú v nedeľu v televízii na jednej strane Matovič a na druhej Blaha.