S motorovou pílou na centrálnu banku!

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Predstavuje sa ako anarcho-kapitalista a expert na tantrický sex. Argentínskeho pápeža Františka označil za imbecila a špinavého ľavičiara, ktorý sa zastáva sociálnej spravodlivosti. Na volebné mítingy chodí s piatimi klonovanými mastifmi a motorovou pílou: takto sa budú škrtať vládne výdavky! Národnú banku Argentíny zruší a možno aj zbúra. Počet ministerstiev zníži na minimum. Individuálna sloboda je nadovšetko. Ľudia by mali mať právo predávať vlastné orgány. Štát je však zločinecká organizácia, pretože núti ľudí platiť dane. Kľúčom k zníženiu inflácie je nahradenie argentínskeho pesa dolárom.

Zoznámte sa: Javier Milei, ekonóm a ultra-ultra-ultra libertarián. Prepracoval sa do druhého kola argentínskych prezidentských volieb a možno sa od novembra postaví na čelo 46-miliónovej krajiny. V porovnaní s Mileim sú hviezdy slovenského antisystému nudní slušáci a Donald Trump je rozvážny štátnik.

Voliči sú zúfalí, podľa toho volia

Ako môže veľká časť argentínskej spoločnosti podporovať takéhoto kandidáta? Odpoveď je jednoduchá: voliči sú zúfalí. Ešte pred 100 rokmi bola životná úroveň v Argentíne podobná ako v Nemecku. To sú len spomienky zo zažltnutých učebníc dejepisu. Ako uvádza týždenník Economist, hrubý domáci produkt na obyvateľa od roku 1974 vôbec nenarástol. Väčšinu modernej histórie strávila argentínska ekonomika v recesii. Polstoročie stagnácie na optimizme nepridá.

Čo je horšie, Argentína za posledných 20 rokov trikrát zbankrotovala. Súčasná miera inflácie dosiahla 138 percent. Životná úroveň ide dolu vodou. Voliči majú úplnú pravdu, že súčasné vládnuce elity sú neschopné a skorumpované. Chcú teda vyskúšať niečo iné. A Milei im ponúka naozaj radikálnu zmenu. Môžu však jeho recepty fungovať?

Všetko už bolo. A nie raz. Súčasná miera inflácie je v Argentíne skôr štandardom ako novinkou. Kým v 70. a 80. rokoch minulého storočia sa pohybovala na úrovni 150 až 200 percent ročne, v marci 1990 vyskočila na 20-tisíc percent. Argentínska vláda nemala na výber. Súhlasila s tvrdým ozdravným plánom Medzinárodného menového fondu a drastickým znížením výdavkov štátneho rozpočtu. Za obeť padli sociálne programy, na ktoré krajina už nemala peniaze. Za kľúčový problém sa však považovala hyperinflácia. A našlo sa jednoduché riešenie. Striktné naviazanie kurzu argentínskeho pesa na dolár v pomere jedna k jednej od apríla 1991.

Prvé výsledky boli ohromujúco pozitívne. Už v rolu 1994 inflácia spadla na zanedbateľných 3,4 percenta. Argentíne prialo aj medzinárodné prostredie. Dopyt po argentínskych komoditách, najmä potravinách, rástol a s nimi aj argentínska ekonomika. Klesala nezamestnanosť a stúpala životná úroveň. Argentínske peso sa vďaka fixácii na dolár stalo najtvrdšou menou v Latinskej Amerike. Vo svete sa hovorilo o argentínskom hospodárskom zázraku.

Bohužiaľ, zázraky nemajú dlhé trvanie. Argentína sa v druhej polovici 90. rokov dostala do veľkých problémov. Paradoxne vďaka neoliberálnym reformám a svedomitej implementácii odporúčaní Medzinárodného menového fondu. Na vine bol rastúci kurz amerického dolára. Ten automaticky dvíhal kurz argentínskeho pesa voči svetovým menám. Argentínske firmy mali v dôsledku silného dolára čoraz väčší problém s odbytom. Aby znížili ceny, začali nahrádzať ľudskú prácu technikou. To malo za následok rast nezamestnanosti.

Pri padajúcom exporte a rastúcej nezamestnanosti poklesli príjmy štátu. Argentína si musela stále viac požičiavať a platiť stále vyššie úroky zahraničným veriteľom. Do krajiny sa hrnul špekulatívny kapitál, čo je neklamný znak blížiaceho sa bankrotu.

Argentínci začali mať oprávnené pochybnosti o udržateľnosti fixného kurzu pesa voči doláru a začali z bánk vyberať doláre. Vláda musela zaviesť prísne limity na výmenu valút. To prirodzene vyvolalo masový útok na banky a rapídny pokles devízových rezerv krajiny. V januári 2001 Argentína musela pristúpiť k devalvácii národnej meny o 30 percent. Už bolo neskoro. V decembri 2001 Argentína monumentálne zbankrotovala.

Ukázalo sa, že jednoduché riešenia majú len dočasný efekt a aj tie najlepšie úmysly môžu mať katastrofálne dôsledky. Dolarizácia ekonomiky môže fungovať len vtedy, keď väčšina exportu smeruje do dolárových oblastí. Ak smeruje inam, krajina sa vystavuje kurzovým rizikám. Slovami bývalého ruského premiéra: „Chceli sme to najlepšie, no dopadlo to ako vždy.“

Plány verzus argentínska realita

V roku 2015 sa dostal v Argentíne k moci liberál Mauricio Macri. Prezident, biznismen a syn miliardára. Vyhral voľby so sľubom: „Urobím z Argentíny normálnu krajinu.“ Ohlásil znižovanie daní a škrtanie verejných výdavkov. Penzijná reforma mala zvýšiť vek odchodu do dôchodku a prehodnotiť štedré penzie vysokých štátnych úradníkov. Všetky plány boli správne a podpísal by ich každý racionálny ekonóm.

Plány však narazili na argentínsku realitu. Zníženie daní vyprázdnilo štátnu pokladňu. Vysoké dôchodky a sociálne programy bolo omnoho ľahšie zaviesť ako okresať. Zníženie dotácií na energie sa prejavilo na raste cien a stúpajúcej inflácii. Macri nedokázal škrtať výdavky ani preto, lebo argentínske provincie majú významnú finančnú autonómiu. Robili vlastné dlhy, ktoré centrálna vláda nedokázala obmedziť.

Argentínsky príbeh hovorí, že zbúrať centrálnu banku nestačí. Ak by Milei chcel naozaj urobiť v krajine poriadok, musel by mať absolútnu moc a prevziať kontrolu aj nad výdavkami provincií. Takisto by musel okresať výdavky na školstvo a zdravotníctvo, ako aj štedré penzie pre štátnu správu. To sa silným záujmovým skupinám sotva bude páčiť.

Základným problémom Argentíny však je málo rozvinutá ekonomika založená na vývoze komodít, hlavne potravín. Ekonomika založená na nízkych mzdách nedokáže generovať stabilné a dostatočné príjmy pre školstvo, zdravotníctvo a sociálny systém. Keď sú ceny komodít na svetových trhoch vysoké, štátu sa darí. Keď nie, ekonomika padá do priepasti. Dolarizácia ekonomiky je ako ibalgin. Na chvíľu utlmí bolestivú infláciu. Neriešené problémy však iba zhorší. Vyspelé krajiny majú vysoké mzdy i dane, no dokážu vo svete konkurovať vyspelými výrobkami a službami. Aj ony pociťujú dôsledky ekonomického cyklu, no v oveľa menšej miere ako krajiny v Južnej Amerike.

Je možné vôbec niečo urobiť s nefunkčnou ekonomikou? Áno, je to možné, sú na to tradičné nudné recepty vyskúšané v jadre západnej Európy a v Škandinávii: rozvíjať ekonomiku založenú na poznatkoch a inováciách, budovať profesionálnu štátnu správu a nevoliť populistov. To však trvá desaťročia a ľudia chcú výsledky hneď. Rozhnevaný muž s motorovou pílou určite nenudí a ponúka okamžité výsledky.