Denník N

Strelkyňa Štefečeková: Dieťa som uprednostnila pred olympiádou. Aj ako veriaca si myslím, že ženy by mali mať právo voľby

Foto N - Tomáš Benedikovič, TASR. Grafika N - P. K.
Foto N – Tomáš Benedikovič, TASR. Grafika N – P. K.

13. diel seriálu Ženy v športe.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Určite ste už počuli stereotypy o tom, že šport sa nedá zlúčiť s materstvom, že pri športovkyniach často skĺzneme k hodnoteniu ich výzoru, alebo o tom, ako sa pri manažérkach a novinárkach v športe neustále zdôrazňuje, že sú to ženy. Presne to sú veci, o ktorých sa rozprávať nechceme, a preto vznikol seriál Ženy v športe.

 

Čítate posledný diel seriálu Denníka N.

Strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková sa kvalifikovala na olympiádu do Ria 2016, no krátko nato zistila, že je tehotná. Keď neskôr prezradila, že olympiádu vynechá, novinári sa jej pýtali aj to, či si materstvo nevedela lepšie naplánovať.

„Dieťa nie je sezóna, aby ste si ho naplánovali,“ zvykla vtedy odvetiť. Hneď bola rozhodnutá, že hoci v kariére chce pokračovať, na olympiádu nepôjde. „Keď som prišla za trénerom a povedala mu, že som tehotná, tak sa ma spýtal: A čo Rio? Ja som mu povedala: Nájdi si niekoho iného, ja som tehotná,“ spomína v rozhovore pre Denník N.

Aj druhý syn sa jej narodil asi pol roka pred pôvodným termínom olympiády v Tokiu 2020. Tá sa však pre pandémiu koronavírusu napokon konala až v roku 2021 a Štefečeková tam získala zlato ako dvojnásobná matka.

Vraví, že tehotenstvo jej dodalo psychickú silu, ale aj výrazne zhustilo tréningy. „Kedysi som cestovala na sústredenia na desať až štrnásť dní a dávala som si štyri položky za deň. Teraz idem na tri dni a strieľam osem až desať položiek,“ vysvetľuje.

V rozhovore zo série Ženy v športe hovorí aj o tom, že si v Afrike adoptovala dve deti. „Som rada, že som im pomohla vyštudovať. To je v týchto krajinách najdôležitejšie,“ hovorí. Keď na Slovensko prichádzajú utečenci práve z Afriky alebo z iných častí sveta, politici na tom často burcujú vášne a rozdeľujú spoločnosť. Štefečeková hovorí, že jej to je ľúto a sama nedávno videla, aké ťažké je byť utečencom.

„V Maďarsku zastavili dodávku a vyskákalo z nej 76 ľudí, ktorí sa rozbehli po poliach. Už majú za sebou takú dlhú cestu, že im je to jedno, budú sa s batohom pokojne schovávať v Maďarsku v poli,“ vraví.

Je známa aj ako silne veriaca. Hovorí však, že sa jej nepáči, ako sa spoločnosť často polarizuje medzi veriacimi a neveriacimi na téme LGBTI+ ľudí či na interrupciách. „Žiadna žena nejde na interrupciu len tak; o tom, či tam pôjde, má rozhodnúť ona sama a nie riadky na papieri v zákone,“ hovorí.

Okrem vlastných detí máte aj dve adoptívne – Ruth v Ugande a Alexa v Keni. Alex by podľa mojich prepočtov mal byť už dospelý. V čom spočíva táto adoptívna starostlivosť? 

Alexa som si adoptovala v roku 2005, keď som bola na vysokej škole. Okrem toho, že pošlem peniaze, ma to vlastne nič nestojí. S Alexom sme túto spoluprácu ukončili v roku 2021 alebo 2022. Vymenili sme si zopár listov. Nemôžem povedať, že by medzi nami bola väzba, ale som veľmi rada, že som mu pomohla doštudovať. Je z neho elektrotechnik, čo je v Keni v podmienkach, v ktorých vyrastal, niečo, k čomu by sa nemal šancu dostať. Je fajn, že som pomohla.

S Ruth to bolo iné, lebo moja sestra má detský domov v Ugande, s ňou sa poznám aj osobne. Je pravda, že som ju asi šesť rokov nevidela, ale s ňou sa poznáme. Dnes už je tínedžerka. Je fajn, že pošlem peniaze a vďaka nim je o dieťa postarané a má vzdelanie, čo je v týchto krajinách najdôležitejšie.

V Ugande ste v minulosti aj trávili Vianoce. Ako to vyzeralo?

Ešte v roku 2014 som tam bola ako slobodná. Potom som tam s manželom cestovala v podstate na svadobnú cestu na Vianoce aj s mojimi rodičmi. Strávili sme tam desať či dvanásť dní, išli sme tam natierať okná ako brigádnici. Bolo to však aj o získavaní väzieb s deťmi. Zažili sme, čo všetko v Afrike funguje či nefunguje.

Ľudia v Európe majú často predsudky voči Afrike. Je niečo, čo vás tam v praxi v pozitívnom či negatívnom zmysle prekvapilo? 

Mne osobne to dalo to, že títo ľudia nemajú veľa. My sa sťažujeme, čo nám chýba, oni nemajú skoro nič, ale sú šťastnejší. Je pravda, že o veľa veciach ani nevedia, že by mohli byť inak. Ale sú šťastní s tým, čo majú. Raz sme sa na trhu pýtali, čo by deťom urobilo radosť. Poradili nám, nech im kúpime toastový chlieb s maslom a mliekom. Toto je u nás jedlo, ktoré majú deti pomaly za trest, a tam z toho jasal celý detský domov. Nemajú veľa, ale dokážu sa tešiť z toho, čo majú. Oni sa tešia z mála, my máme veľa, no aj tak nám je stále málo.

Pred rokmi ste v rozhovore pre denník SME povedali: „Utečenci sú rovnakí ľudia ako my, akurát že my máme šťastie, že nemusíme večer rozmýšľať o tom, kde a či sa zobudíme. Väčšina z nich neuteká s úmyslom, že sa budú mať v Nemecku lepšie. A že majú iPhone alebo podobné veci? Tí ľudia tam normálne žili a zarábali, a keď museli ujsť, je prirodzené, že si to vzali so sebou. My by sme spravili to isté.“ Vidíme, že sa v spoločnosti objavuje strach z utečencov, často ním burcujú aj politici a objavuje sa aj na sociálnych sieťach. Už sme sa rozprávali o tom, ako ste vy osobne pomáhali ľuďom z Afriky. Ako to vnímate, keď počujete rôzne vyjadrenia proti utečencom?

Stále mám rovnaký názor. Máme šťastie, že zatiaľ žijeme v krajine, kde sa nemusíme báť, čo bude zajtra ráno. Predstavujem si, keby mi niekto povedal: Zbaľ sa a odchádzame. Čo by som si zobrala? Vzala by som na plecia svoje dve deti a utekala. Samozrejme, nehrabala by som sa teraz v šuplíku, či nájdem nejaký starý telefón, aby mi niekto uveril, že som utečenka. Myslím si, možno som naivná, že neutekajú za materiálne lepším svetom. Títo ľudia často utekajú, aj keď majú doma rodiny a domy.

Predstavujem si ich cestu. Aj teraz nedávno som mala možnosť vidieť, ako v Maďarsku zastavili dodávku a vyskákalo z nej 76 ľudí, ktorí sa rozbehli po poliach. Už majú za sebou takú dlhú cestu, že im je to jedno, budú sa s batohom pokojne schovávať v Maďarsku v poli, len aby zachránili seba a rodinu. Podľa mňa nie je rozdiel, či je Slovák, Maďar alebo utečenec. Všade sú aj dobrí, aj zlí ľudia. Zlí ľudia sa nájdu aj na Slovensku.

V spomínanom rozhovore ste hovorili, že veľa ľudí s vami tieto názory nezdieľa. Téma utečencov sa za tie roky objavila už veľakrát. Ako to vnímate dnes? Stále máte rozdielne názory ako vaše okolie? 

Každý má právo mať iný názor, ale ja by som určite nechcela byť v koži utečenca. Stávajú sa aj situácie, že ich nájdu mŕtvych v dodávke – s prepáčením – ako zvieratá. Mňa to trápi a myslím si, že aj v iných generáciách sa svet presúval. Slováci utekali do Anglicka za robotou, teraz utekajú ľudia, aby ráno nemuseli mať strach zobudiť sa.

Keď sme hovorili o tom, že na utečencoch burcujú politici vášne, takisto ich burcujú aj na témach, ako sú interrupcie či prístup k LGBTI+ ľuďom. Vy sa verejne prezentujete ako veriaca osoba. Ako to vnímate?

Politici sa vždy snažia nejako rozdeľovať spoločnosť, vždy si nájdu nejakú tému. Dobre vedia, do čoho sa majú pustiť, aby sa ľudia rozhádali medzi sebou. Podľa mňa má každý právo na svoj názor. Nemám rada diskusie, kde si každý ide svoje, snažím sa vždy počúvať, každý môže mať iný názor. Podľa mňa neexistuje správny názor na tieto témy. Spoločnosť sa veľmi rozdelila na očkovaní, potom sa pridali aj iné témy. Ja mám napríklad možno iný názor ako môj otec, ale je to môj otec, akceptujem ho. Nebavíme sa často o takýchto témach.

Ak tomu správne rozumiem, vy ste aj ako veriaca osoba v tomto smere na tej – nazvime to zjednodušene – liberálnejšej strane, teda že sa zastávate práv LGBTI+ ľudí?

Ur

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Športové podcasty Denníka N

Ženy v športe

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie