Strelkyňa Štefečeková: Dieťa som uprednostnila pred olympiádou. Aj ako veriaca si myslím, že ženy by mali mať právo voľby

Určite ste už počuli stereotypy o tom, že šport sa nedá zlúčiť s materstvom, že pri športovkyniach často skĺzneme k hodnoteniu ich výzoru, alebo o tom, ako sa pri manažérkach a novinárkach v športe neustále zdôrazňuje, že sú to ženy. Presne to sú veci, o ktorých sa rozprávať nechceme, a preto vznikol seriál Ženy v športe.

 

Čítate posledný diel seriálu Denníka N.

Strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková sa kvalifikovala na olympiádu do Ria 2016, no krátko nato zistila, že je tehotná. Keď neskôr prezradila, že olympiádu vynechá, novinári sa jej pýtali aj to, či si materstvo nevedela lepšie naplánovať.

„Dieťa nie je sezóna, aby ste si ho naplánovali,“ zvykla vtedy odvetiť. Hneď bola rozhodnutá, že hoci v kariére chce pokračovať, na olympiádu nepôjde. „Keď som prišla za trénerom a povedala mu, že som tehotná, tak sa ma spýtal: A čo Rio? Ja som mu povedala: Nájdi si niekoho iného, ja som tehotná,“ spomína v rozhovore pre Denník N.

Aj druhý syn sa jej narodil asi pol roka pred pôvodným termínom olympiády v Tokiu 2020. Tá sa však pre pandémiu koronavírusu napokon konala až v roku 2021 a Štefečeková tam získala zlato ako dvojnásobná matka.

Vraví, že tehotenstvo jej dodalo psychickú silu, ale aj výrazne zhustilo tréningy. „Kedysi som cestovala na sústredenia na desať až štrnásť dní a dávala som si štyri položky za deň. Teraz idem na tri dni a strieľam osem až desať položiek,“ vysvetľuje.

V rozhovore zo série Ženy v športe hovorí aj o tom, že si v Afrike adoptovala dve deti. „Som rada, že som im pomohla vyštudovať. To je v týchto krajinách najdôležitejšie,“ hovorí. Keď na Slovensko prichádzajú utečenci práve z Afriky alebo z iných častí sveta, politici na tom často burcujú vášne a rozdeľujú spoločnosť. Štefečeková hovorí, že jej to je ľúto a sama nedávno videla, aké ťažké je byť utečencom.

„V Maďarsku zastavili dodávku a vyskákalo z nej 76 ľudí, ktorí sa rozbehli po poliach. Už majú za sebou takú dlhú cestu, že im je to jedno, budú sa s batohom pokojne schovávať v Maďarsku v poli,“ vraví.

Je známa aj ako silne veriaca. Hovorí však, že sa jej nepáči, ako sa spoločnosť často polarizuje medzi veriacimi a neveriacimi na téme LGBTI+ ľudí či na interrupciách. „Žiadna žena nejde na interrupciu len tak; o tom, či tam pôjde, má rozhodnúť ona sama a nie riadky na papieri v zákone,“ hovorí.

Okrem vlastných detí máte aj dve adoptívne – Ruth v Ugande a Alexa v Keni. Alex by podľa mojich prepočtov mal byť už dospelý. V čom spočíva táto adoptívna starostlivosť? 

Alexa som si adoptovala v roku 2005, keď som bola na vysokej škole. Okrem toho, že pošlem peniaze, ma to vlastne nič nestojí. S Alexom sme túto spoluprácu ukončili v roku 2021 alebo 2022. Vymenili sme si zopár listov. Nemôžem povedať, že by medzi nami bola väzba, ale som veľmi rada, že som mu pomohla doštudovať. Je z neho elektrotechnik, čo je v Keni v podmienkach, v ktorých vyrastal, niečo, k čomu by sa nemal šancu dostať. Je fajn, že som pomohla.

S Ruth to bolo iné, lebo moja sestra má detský domov v Ugande, s ňou sa poznám aj osobne. Je pravda, že som ju asi šesť rokov nevidela, ale s ňou sa poznáme. Dnes už je tínedžerka. Je fajn, že pošlem peniaze a vďaka nim je o dieťa postarané a má vzdelanie, čo je v týchto krajinách najdôležitejšie.

V Ugande ste v minulosti aj trávili Vianoce. Ako to vyzeralo?

Ešte v roku 2014 som tam bola ako slobodná. Potom som tam s manželom cestovala v podstate na svadobnú cestu na Vianoce aj s mojimi rodičmi. Strávili sme tam desať či dvanásť dní, išli sme tam natierať okná ako brigádnici. Bolo to však aj o získavaní väzieb s deťmi. Zažili sme, čo všetko v Afrike funguje či nefunguje.

Ľudia v Európe majú často predsudky voči Afrike. Je niečo, čo vás tam v praxi v pozitívnom či negatívnom zmysle prekvapilo? 

Mne osobne to dalo to, že títo ľudia nemajú veľa. My sa sťažujeme, čo nám chýba, oni nemajú skoro nič, ale sú šťastnejší. Je pravda, že o veľa veciach ani nevedia, že by mohli byť inak. Ale sú šťastní s tým, čo majú. Raz sme sa na trhu pýtali, čo by deťom urobilo radosť. Poradili nám, nech im kúpime toastový chlieb s maslom a mliekom. Toto je u nás jedlo, ktoré majú deti pomaly za trest, a tam z toho jasal celý detský domov. Nemajú veľa, ale dokážu sa tešiť z toho, čo majú. Oni sa tešia z mála, my máme veľa, no aj tak nám je stále málo.

Pred rokmi ste v rozhovore pre denník SME povedali: „Utečenci sú rovnakí ľudia ako my, akurát že my máme šťastie, že nemusíme večer rozmýšľať o tom, kde a či sa zobudíme. Väčšina z nich neuteká s úmyslom, že sa budú mať v Nemecku lepšie. A že majú iPhone alebo podobné veci? Tí ľudia tam normálne žili a zarábali, a keď museli ujsť, je prirodzené, že si to vzali so sebou. My by sme spravili to isté.“ Vidíme, že sa v spoločnosti objavuje strach z utečencov, často ním burcujú aj politici a objavuje sa aj na sociálnych sieťach. Už sme sa rozprávali o tom, ako ste vy osobne pomáhali ľuďom z Afriky. Ako to vnímate, keď počujete rôzne vyjadrenia proti utečencom?

Stále mám rovnaký názor. Máme šťastie, že zatiaľ žijeme v krajine, kde sa nemusíme báť, čo bude zajtra ráno. Predstavujem si, keby mi niekto povedal: Zbaľ sa a odchádzame. Čo by som si zobrala? Vzala by som na plecia svoje dve deti a utekala. Samozrejme, nehrabala by som sa teraz v šuplíku, či nájdem nejaký starý telefón, aby mi niekto uveril, že som utečenka. Myslím si, možno som naivná, že neutekajú za materiálne lepším svetom. Títo ľudia často utekajú, aj keď majú doma rodiny a domy.

Predstavujem si ich cestu. Aj teraz nedávno som mala možnosť vidieť, ako v Maďarsku zastavili dodávku a vyskákalo z nej 76 ľudí, ktorí sa rozbehli po poliach. Už majú za sebou takú dlhú cestu, že im je to jedno, budú sa s batohom pokojne schovávať v Maďarsku v poli, len aby zachránili seba a rodinu. Podľa mňa nie je rozdiel, či je Slovák, Maďar alebo utečenec. Všade sú aj dobrí, aj zlí ľudia. Zlí ľudia sa nájdu aj na Slovensku.

V spomínanom rozhovore ste hovorili, že veľa ľudí s vami tieto názory nezdieľa. Téma utečencov sa za tie roky objavila už veľakrát. Ako to vnímate dnes? Stále máte rozdielne názory ako vaše okolie? 

Každý má právo mať iný názor, ale ja by som určite nechcela byť v koži utečenca. Stávajú sa aj situácie, že ich nájdu mŕtvych v dodávke – s prepáčením – ako zvieratá. Mňa to trápi a myslím si, že aj v iných generáciách sa svet presúval. Slováci utekali do Anglicka za robotou, teraz utekajú ľudia, aby ráno nemuseli mať strach zobudiť sa.

Keď sme hovorili o tom, že na utečencoch burcujú politici vášne, takisto ich burcujú aj na témach, ako sú interrupcie či prístup k LGBTI+ ľuďom. Vy sa verejne prezentujete ako veriaca osoba. Ako to vnímate?

Politici sa vždy snažia nejako rozdeľovať spoločnosť, vždy si nájdu nejakú tému. Dobre vedia, do čoho sa majú pustiť, aby sa ľudia rozhádali medzi sebou. Podľa mňa má každý právo na svoj názor. Nemám rada diskusie, kde si každý ide svoje, snažím sa vždy počúvať, každý môže mať iný názor. Podľa mňa neexistuje správny názor na tieto témy. Spoločnosť sa veľmi rozdelila na očkovaní, potom sa pridali aj iné témy. Ja mám napríklad možno iný názor ako môj otec, ale je to môj otec, akceptujem ho. Nebavíme sa často o takýchto témach.

Ak tomu správne rozumiem, vy ste aj ako veriaca osoba v tomto smere na tej – nazvime to zjednodušene – liberálnejšej strane, teda že sa zastávate práv LGBTI+ ľudí?

Určite áno. Nepáčia sa mi reči o tom, že z toho, že ste LGBTI+, sa dá vyliečiť. Mám aj kamarátov z tejto komunity, sú to takí istí ľudia ako heterosexuáli.

Aj o interrupciách si myslím, že by o nich mala rozhodovať žena a nie riadky na papieri v zákone. Myslím si, že žiadna žena nejde na interrupciu s tým, že sa jej to šmyklo na zemi. Pre všetky ženy je to podľa mňa trauma.

Veriacou ste sa stali až neskôr, po dvadsiatke. Ako sa tým zmenil váš život?

V roku 2005 alebo 2006 som odovzdala život Bohu. Streľba je individuálny šport, my sme sami na tom stanovišti šiesti, ale v hlave je každý sám. Často mi napadlo, prečo mi to nejde, ako to doma vysvetlím, prečo mi to nejde… Zrazu keď som odovzdala život Bohu, zistila som, že nie som sama.

Ako podľa vás dostať viac vzájomného rešpektu do komunikácie povedzme aj práve medzi veriacimi a neveriacimi?

Všetky témy, všetky rozhovory sú o tom, že sa snažíme počúvať otázky. Aj mne sa teraz v tomto rozhovore s vami mohlo stať, že by som začala hovoriť niečo úplne iné, keby som nepočúvala, čo hovoríte. Môžeme diskutovať aj nemusíme. Je to hlavne o tom, aby sme sa navzájom počúvali.

Pre tehotenstvo ste sa nezúčastnili na olympiáde v Riu 2016, boli ste krátko po pôrode. Novinári vám často kládli jednu otázku: Nevedeli ste si to naplánovať inak? Na to ste odpovedali, že dieťa nie je sezóna, nedá sa tak jednoducho naplánovať. Môže to znieť aj trocha necitlivo. Ako ste vnímali takéto otázky?

V roku 2015 som mala veľa možností kvalifikovať sa, ale ja som vtedy miestenku na olympiádu vnímala v rámci priorít rovnako ako tehotenstvo. Viackrát mi tam ušla miestenka tesne pomedzi prsty. Na majstrovstvách Európy som musela vyhrať, povedala som si, že dobre, keď nebude dieťa, tak bude olympiáda. Asi o desať dní neskôr som musela ísť na preočkovanie na žltú zimnicu, to je živá vakcína, ktorú nemôžu dostávať tehotné ženy. Preto som si spravila test a bol pozitívny.

Keďže som mala nastavené priority a vedela som, kedy by sa malo dieťa narodiť a kde je olympiáda, bolo mi jasné, že to nie je možné. Keď som prišla za trénerom a povedala mu, že som tehotná, spýtal sa ma: A čo Rio? Ja som mu povedala: Nájdi si niekoho iného, ja som tehotná. Na to mi tréner povedal, že som tam mala ísť ja. Ja som však povedala, že jednak so štvormesačným dieťaťom nepôjdem cez pol sveta, ale zároveň by som ho ani nemohla mať v olympijskej dedine, keby aj išiel. Bola som s tým vyrovnaná, vôbec som to neriešila. Prioritou bol syn.

V Tokiu ste potom získali zlatú medailu. Povedali ste, že to bol váš veľký cieľ. Veľa športovcov sa však po takomto vysnívanom úspechu, na ktorom dlho pracovali, stretne s tým, že následne cítia prázdnotu. Opisovala to aj lyžiarka Petra Vlhová. Po tom, čo získala olympijské zlato, vraj hľadala motiváciu pokračovať. Ako ste prežívali zisk olympijského zlata vy?

Nebolo to hneď, ako som získala olympijské zlato, ale bola som vychovávaná v tom, že hviezdou som v ten jeden deň a potom treba pokračovať v práci. Tak to aj bolo, na ďalší deň sme už mali tréning. Užila som si deň ovácií a chaosu, ale potom som šla ďalej. Tak sme mali nastavený aj zvyšok roka. Prišlo síce obdobie, že som nechcela strieľať, ale nebolo to preto, že by som nemala motiváciu, ale preto, že som si potrebovala oddýchnuť. Síce som hovorila, že sa nič nedeje, ale vedela som, že sme všetko sústredili na olympiádu. A zrazu to opadlo, tak som nemala chuť ísť na strelnicu.

Nemala som chuť trénovať, mali sme aj finále Svetového pohára, aj som mohla pokojne povedať, že nejdem, ale bola som nastavená tak, že pôjdem. Boli sme tam dobrá partia, ale strieľať sa mi stále nechcelo. Naštartovanie sa po olympiáde bolo pre tlak okolo ťažké. Posledný rok pred olympiádou sme všetky tréningy robili s myšlienkou na olympiádu a to zrazu opadlo.

Bežne je taká situácia, že rok po olympiáde je sezóna, kde sa neriešia žiadne miestenky, ale keďže olympiáda bola posunutá, všetko sme sústredili na to, že chceme miestenku do Paríža v ďalšej sezóne získať čím skôr, aby sme nemali stres rok pred Parížom. (Olympiáda v Tokiu sa mala konať v roku 2020, pre pandémiu koronavírusu sa však uskutočnila až v roku 2021 – pozn. red.)

V Tokiu ste po zisku zlata súťažili aj v mixe s Erikom Vargom, kde vám to nevyšlo na medailu, práve vám sa tam nepodaril záver súťaže. Po súťaži ste povedali: „Ja som im ponúkla, aby ma predbehli, bude sa mi to ešte dlho vracať, ale snáď to časom bude lepšie.“ Spomeniete si ešte niekedy na tento moment?

Áno, určite. Jeden deň som zažiarila, na druhý deň som zažiarila iba v základnej časti. Keď som strieľala sama za seba, tak som si povedala, že fajn, postúpila som do finále so svetovým rekordom (v kvalifikácii mala nástrel 125 bodov, čo je maximum, aké sa dá mať, a dosiahla ho ako prvá pretekárka v histórii – pozn. red.), chcela som, samozrejme, aj medailu, ale vedela som, že aj keby sa mi to nepodarilo, dve medaily už mám a mám aj svetový rekord. Bola som v pokoji, že chcem a nemusím.

Keď som strieľala v mixe, vedela som, že Erik už dosiahol veľa úspechov, ale nikdy nezískal medailu na olympiáde. Vedela som aj to, že na to spolu máme, a to mi práve zviazalo ruky, nekoncentrovala som sa len na svoju prácu, ale aj na to, aby som to dosiahla pre neho, a teda aj pre nás. Ešte tesne pred koncom sme viedli a potom sme to pokazili, ja som prehrala v rozstrele. Tak ako som jeden deň žiarila, tak som na druhý deň sedela za stanom a plakala ako malé dieťa.

Je to teda pre vás väčší tlak, ak ste v tímovej súťaži a nie iba sama za seba?

Určite áno, lebo ak to pokašlem v individuálnej súťaži, pokazím to iba sama sebe, ale keď sme v tíme dvaja, je tam tímová zodpovednosť. Keď Erik ťahá a ja robím chyby, tak nie som dobrý partner.

Ako sme spomenuli, už máte olympijskú miestenku do Paríža 2024, získali ste ju ako úplne prvá športovkyňa zo Slovenska. S akými ambíciami tam budúci rok pôjdete?

Poviem to isté, čo by som povedala pred Tokiom. Urobiť čo najlepšiu robotu a byť spokojná sama so sebou. Ja som na seba tvrdá a viem, že ak budem spokojná ja, budú spokojní aj všetci ostatní.

Na svoju prvú olympiádu ste mohli ísť už do Atén 2004, mali ste výsledky, ale nedostali ste sa do nominácie. Napokon ste prvýkrát išli až do Pekingu 2008 a získali ste tam striebro. Od Atén je to už skoro dvadsať rokov, ovplyvnila tá neúčasť vašu kariéru?

Určite to ovplyvnilo moju kariéru, ale skôr pozitívne. Už ako juniorka som súťažila medzi ženami, medzi juniorkami ma viac zväzovali očakávania. Vedela som, že teoreticky by som na medailu na majstrovstvách sveta mala mať kvalitu, ale nikdy som na ňu nedosiahla. Vtedy sa tréner rozhodol, že už mám sedemnásť rokov, tak začnem súťažiť so ženami. Nastupovala som s tým, že nemusím mať očakávania. Mamina ma naučila, že tam iba zbieram skúsenosti.

Pri prvom Svetovom pohári som bola najmladšia, mala som sedemnásť rokov. V roku 2003 som bola medzi ženami tretia na majstrovstvách sveta, na základe čoho som teoreticky mala šancu dostať sa na olympiádu. Rozdávali sa, myslím, miestenky len pre prvé dve pretekárky. Tréner aj slovenský olympijský výbor sa rozhodli, že požiadajú o voľnú kartu, ktorú mi však neudelili. No svojím spôsobom som rada, nebola som vtedy ešte dosť zrelá. V roku 2006 som sa potom kvalifikovala na úplne prvý pokus, vybojovala som si to sama, nemuseli mi nič udeľovať. Som za to vďačná, lebo keby som na olympiádu cestovala v roku 2004, možno by som na žiadnu ďalšiu už nešla.

Zmenila sa vaša psychická príprava od Atén 2004 po Peking 2008?

Myslím si, že nie. Každými pretekmi zbierame nové skúsenosti, ktoré nás niekam posúvajú. Medzi rokmi 2004 a 2008 som mala veľa súťaží, ktoré ma vycibrili k striebru. Ja som to prvé striebro až tak veľmi neriešila, bola to pre mňa súťaž ako každá iná. Bolo to na opačnej strane sveta, neboli tam žiadni diváci, ktorí by mi fandili.

Samotná olympijská streľba bola proti súperkám, ktoré som poznala, a na strelnici, ktorú som tiež čiastočne poznala. Nebolo to teda tak, že by som príliš premýšľala nad tým, že toto je olympiáda.

Pred rokmi ste pre Denník N povedali, že vnímate, že po pôrode u vás prišla vyššia psychická odolnosť. S čím to podľa vás súvisí?

Myslím si, že keď sa žena stane matkou, zmenia sa jej priority. Najpodstatnejšie je, aby boli deti v poriadku. To si so sebou nosím aj na preteky. Keď strieľam, nie je to ani zďaleka taký stres, ako keď dieťa spadne z preliezačky a zraní sa pri tom. Keď si pri tomto všetkom predstavím, že ide len o asfaltové terče, som pokojnejšia.

Ako dlho ste v tehotenstve zostali pri tréningoch?

V prvom tehotenstve som skončila na začiatku piateho mesiaca, ale ani nie preto, že som chcela, ale preto, že sa nám skončila sezóna. Pri druhom tehotenstve som prestala v šiestom mesiaci, hoci ešte bola na mesiac naplánovaná sezóna.

Kedy ste sa k tréningu vrátili po pôrode?

Prvý syn sa mi narodil 22. apríla, keď už prebiehali Svetové poháre. Bolo to zvláštne, že som sedela doma a iba som to pozerala cez internet a fandila. Motivácia vrátiť sa bola o to väčšia. Prvýkrát som bola na strelnici, keď mal syn mesiac. Tréner sa ma vtedy opýtal, či si prosím nejaký darček k narodeniu dieťaťa; povedala som, že áno, že by som chcela detské tlmiče na uši. Dali sme ich synovi, ale odstávali mu od hlavy. Tréner na to povedal: Bolo tam napísané, že detské, nie novorodenecké.

Potom som sa hneď po prvom tréningu dostala do normálneho tréningového režimu, len bol upravený o to, že na strelnicu som šla, keď som práve mohla. Mladší syn sa zas narodil v októbri, takže sme viac času strávili doma. Mal štyri mesiace, keď sme šli do Kataru, potom už prišiel covid.

V čom sa zmenil váš prístup k športu po pôrode?

Máme to časovo nahustenejšie, kedysi som cestovala na sústredenia na desať až štrnásť dní a dávala som si štyri položky za deň. Teraz idem na tri dni a strieľam osem až desať položiek. Viac riešime časový manažment a to, ktoré dieťa si kedy môžem zobrať so sebou, keďže starší syn už nastúpil do školy. Môžeme mať nejaký plán, ale ak niektoré dieťa ochorie, musíme ho upraviť. Prvou prioritou nie je tréning, to je iba vtedy, ak všetko doma funguje. Ak sú deti choré, tak len hľadáme, kde k starostlivosti pripojiť tréning.

Čo všetko sa pre vás zmení tým, že syn nastúpil do školy?

Nebudem ho už môcť brávať všade so sebou, do roka cestoval s nami úplne všade, po roku sme mali zopár pretekov, kde nebol. Keď sa mi bude dať, vezmem aspoň mladšieho syna, aby sa aj manželovi trocha uľavilo. Starší syn bude zostávať v škole maximum času, čo sa bude dať.

Ako zvládate odlúčenie od detí psychicky?

Je to čoraz náročnejšie. Keď som išla na olympiádu do Tokia, mladší syn bol ešte veľmi malý, asi vnímal, že pri ňom nie je mama, ale teraz sa to už s každým výjazdom zhoršuje. Pre mňa je najťažšie spraviť krok odchodu z domu. Najradšej odchádzam, keď spia. Keď už sedím v aute, mám mód športovkyne, a keď ma autobus berie z letiska naspäť domov, prepínam sa do módu, že chcem byť čo najskôr doma.

Športová streľba nie je taká limitovaná vekom ako trebárs gymnastika, kde športovci často končia aj krátko po dvadsiatke. Obávali ste sa však toho, či sa vrátite v takej forme ako predtým?

Toto som veľmi neriešila, pretože mojím cieľom bolo sa vôbec vrátiť. Dve najdlhšie prestávky v kariére som mala počas dvoch tehotenstiev, takže mi aj dobre padlo chvíľu si dať pauzu. Tešila som sa na to, že sa budem môcť vrátiť do sveta, z ktorého som vypadla, neriešila som, či to bude forma ako predtým. S manželom sme sa rozprávali, že ak budú deti v poriadku, tak sa vrátim. Obe deti sú skvelé, zvládajú aj cestovanie. Aj vďaka tomu som sa dokázala vrátiť tak rýchlo.

Je niečo, čo vás na návrate prekvapilo?

Dva mesiace po pôrode som vyhrala na majstrovstvách Európy. Bola to strelnica v Taliansku (v Lonate 2016 – pozn. red.), ktorú dobre poznáme a máme ju radi. Bol to bláznivý nápad, ale povedali sme si, že by to mohlo vyjsť. Cítila som sa tam ako Alica v krajine zázrakov, lebo ma od plienok pustili na pol hodiny, aby som bola sama s puškou a ostatnými ľuďmi okolo. Bol to veľký návrat. Toto však bola skôr taká prvotná eufória.

Po pôrodoch ma prekvapila ešte sila. Mám už všetky životné atribúty, ktoré som chcela – som športovkyňa, manželka a mama. To, že som sa vrátila k športu, je pre mňa krásny bonus, ale nemuselo to takto dopadnúť.

Pred chvíľou ste spomínali, že ste ešte dosť dlho strieľali aj ako tehotná. Podľa niektorých štúdií tehotenstvo zlepšuje športový výkon minimálne v prvom trimestri. Zažili ste niečo také? 

Vnímala som zmenu, ale v tom, že som bola veľmi unavená. Neviem, v akých športoch je toto, ale ja osobne som v prvých troch mesiacoch nebola veľmi výkonná, spala som takmer aj opretá o stenu. Doma hovoríme, že tehotenstvo nie je choroba, niektoré veci sa upravili, ale pokračovala som ďalej normálne. Keď som mala dva týždne do ďalšej kontroly, povedala som si, že medzitým idem do Kataru. Keď to počul doktor, skoro odpadol. Spýtal sa ma, či sa nebojím. Hovorila som, že áno, bojím sa, ale mám to tak naplánované.

Dávnejšie ste už hovorili o tom, že keď sa presúvate do úplne iného časového pásma, snažíte sa to urobiť tak, že sa na to vopred prispôsobujete spánkom: napríklad idete spať skôr alebo neskôr, aby ste si zvykli. Toto asi musí byť pri deťoch náročné. 

Spánkové témy začínam riešiť až teraz vo vyššom veku. Kedysi sme niekam prišli, dali sme si prvé dva či tri dni energetický nápoj a fungovali sme. Mali sme v tíme skúsenosť, že jet lag sa začína prejavovať až na piaty či šiesty deň. V tom čase sme už sedeli v lietadle domov, lebo sme strieľali tri dni a na štvrtý odchádzali. Telo bolo v takom šoku, že sa preplo, a kým prišiel jet lag, boli sme doma. Horšie to bolo, keď sme cestovali na západ. Začali sme to riešiť len možno minulý rok.

Riešili sme to pred Svetovým pohárom v Katare, síce tam je časový posun iba tri hodiny, ale začínalo sa už ráno o pol ôsmej. Takže u nás bolo pol piatej. Ja vstávam o pol šiestej bežne, ale teraz som o pol piatej už musela podávať výkon, takže sme to museli upravovať. Ale malo to výhodu, aspoň som už mala ráno dosť vecí spravených, kým deti vstali.