Ľudovít Ódor: Môžeme byť optimisti, ale už ich poznáme a vieme, ako vládli

Tých päť mesiacov, ktoré máte za sebou, je zážitok, ktorý by ste odporučili alebo neodporučili svojim priateľom?

Tým horším priateľom určite áno a tým lepším možno nie. Je to o tom, že každá takáto funkcia prináša aj veľa zaujímavých, ale aj neproduktívnych vecí, ktoré človek musí riešiť, ale aj výziev. Podľa mňa tí, ktorí majú dobrodružné srdce a vyhľadávajú niečo nové a nudia sa v strednom veku, tak prečo nie?

Je veľa balastu v tej funkcii?

Ani nie balastu, ale často sa musia riešiť veci, ktoré nie sú až také dôležité. Keď to noviny napíšu a potom sa nás vkuse pýtajú na nejakú vec, tak musíme odpovedať. Teraz nehovorím presne o Denníku N, len vo všeobecnosti. Na balast nie je čas. Ten, čo na to čas má, tak to nemôže robiť dobre, lebo tam musia byť nasekané stretnutia a treba ísť k veci. Vždy zastavujem ľudí, keď hovoria veľa balastu, lebo mám aj inú robotu.

Máte rád Denník N?

Teraz už nie som vo funkcii, takže môžem povedať, že celkom hej.

Napísali ste Rýchlokurz geniality. To by v ľuďoch mohlo navodzovať dojem, že všetko podstatné o svete už viete. Naučili ste sa vo funkcii predsedu vlády niečo nové?

Samé nové veci. Človek sa môže pozrieť hlbšie do toho, ako sa prijímajú vážnejšie rozhodnutia, a dosť často je to ako továreň na párky. Nechcete veľmi vedieť, čo sa tam vo vnútri pri tých rozhodnutiach deje.

Predstavujeme si to vážnejšie, ako to je.

Oveľa.

Je moc droga, na ktorú ste si navykli? 

Nie, na to bol krátky čas. Za päť mesiacov tam nejaká závislosť mohla byť, ale dá sa tomu uniknúť. Moc je niečo ako čínska polievka, také sladkokyslé, v niektorých veciach je to zaujímavé, ale v iných veciach iritujúce. Veľmi som nemal rád to – „ako si poviete, pán premiér“. To som prvé dva týždne počúval na každom rohu a vždy som hovoril, že nie, povedzte, čo si vy o tom myslíte a aké sú argumenty pre a proti. Ale oni, že ja o tom musím rozhodnúť, vždy to tak bolo.

Ale teraz ste povedali, že dokonca nevylučujete vstup do politiky? Vznikol tam teda nejaký návyk? 

To je asi kapitola dvadsaťsedem v tej knihe, čo ste spomínali, kde hovorím o pravdepodobnosti. Nevylúčiť niečo ešte neznamená, že to je isté alebo pravdepodobné. Som skôr opatrný, lebo keby mi niekto bol povedal minulý rok na Vianoce v decembri, že budúci rok budeš minister vnútra, povedal by som, že neexistuje taký vesmír, v ktorom by som ja bol tento rok minister vnútra.

V Markíze ste povedali, že päť percent je šanca, že by ste mohli ísť do politiky.

To je v rámci štatistickej chyby.

Ale vidíte, že sa to môže stať. To by ste uvažovali nad nejakou existujúcou stranou alebo nad nejakou novou?

Ak je to taká nízka šanca, tak o tom zatiaľ nemá význam uvažovať. Ale keď sa zamyslím a prídem nabudúce, tak určite poviem.

Dostali ste takú ponuku?

Nie, zatiaľ nie.

Pred voľbami som stretla ľudí, ktorí hovorili, že by chceli voliť Ódora a ešte Čaputovú. Aj vám to hovorili?

Áno. Niektorí hovorili, ale ja som naozaj fanúšik demokracie a beriem to ako chybu v matrixe. Niečo sa stalo, niečo sa pokazilo, politici sa nevedeli zhodnúť a niekto to musel urobiť. Takto to ale nemá byť, že úradníci alebo odborníci riadia krajinu. Mohlo by to tak byť, ale malo by to byť vždy spojené s voľbami.

Môže sa stať, že tí úradníci tak riadia krajinu, že zrazu si ľudia povedia, že by ich chceli voliť.

V nejakej čudnej krajine sa to môže stať.