Česko-slovenské slovo týždňa: mžít v. mrholiť

Pár slov o slově mžít

Dnes jsem trochu na rozpacích. České slovo mžít všichni známe a používáme. Ale jeho slovenský protějšek mrholiť v české hláskové podobě mrholit používáme snad ještě častěji. Ověřila jsem si to v korpusu češtiny psané i mluvené. A potvrzuje to i Český jazykový atlas. Z mapy vyčteme, že mrholí v Čechách, na Moravě i ve Slezsku, kdežto mží pouze v Čechách a na západní Moravě a navrch ještě na Prostějovsku. Etymologické slovníky nás poučí, že výraz mžít pochází pravděpodobně od slova mha, čili v dnešní češtině mlha. Pak už nás nepřekvapí nářeční varianty slova mží jako moravské mlží a západočeské hmlí nebo dokonce jazykolam v podobě mhlí. No jen si to zkuste vyslovit. Přitom se toto slovo kdysi používalo porůznu v Čechách, na Moravě i ve Slezsku.

Pozoruhodné jsou i další nářeční výrazy pro mží, kupříkladu ty s významem ‚činit mokrým‘ jako kropí, prská, cmírá, siká nebo močí. Ale prosím pěkně, močí ve starém významu ‚kropí‘, podobně jako je to v lidové písni Andulka konopě močila, které tak často rozveselí školní mládež. (Souvislost mi nedá nevzpomenout na dědu Komárka a jeho nesčetněkrát citovaný komentář deštivého počasí, ale to už jsme někde jinde, protože jim tam nemžilo, ale pořádně… lilo.)

Když slyším slovo mží nebo mrholí, vytanou mi na mysli melodie písní, které k nim patří. Jen vzpomeňte na Waldemara Matušku zpívajícího Mrholí, to vlhko padá k zemi, mrholí… či Ladislava Štaidla a jeho Mží ti do vlasů. Pravděpodobně v jevu, který slova mží nebo mrholí označují, pociťujeme něco poetického, že se dostal do textů takových romantických písní. Snad že jemnost mžení či mrholení koresponduje s něžnými city lépe než kdovíjaký lijavec.

Češka o slově mrholiť

Ještě se musíme podívat, jak mží na Slovensku. Ono tam může nejen mrholiť, ale také drobno pršať anebo popŕchať s kouzelně dlouhým r. Tomu bychom my Češi rozuměli, ale najít se dá i ledacos záludnějšího, třeba goralsky nemrholí, ale šece. A kde se vůbec to mrholenie vzalo? Slovenské mrholiť, české mrholit, ale i třeba slovinské mrgoléti s významem ‚hemžit se‘ nebo ‚mihotat se‘ se společně vztahují až k praslovanskému mъrgati ‚mihotat se‘. Souvislost je možné najít i s ruským morgáť neboli ‚mrkat‘. Ve všem můžeme pozorovat ten drobný, jemný pohyb. Proti tomu pršať (na Trenčínsku cohniť) nebo prudko pršať (na Spišsku šurgac), to už je něco docela jiného. A což teprve, když přijde lejak, prietrž, víchrica a krupobitie.

Klasik sice praví, že nad Tatrou sa blýska, ale mně se při vzpomínce na dětská léta a výpravy do Tater s rodiči vybaví kamenné chodníky a právě to jemné mrholenie. A jsou to moc hezké vzpomínky.

Martina Waclawičová, bohemistka, ktorá sa venuje najmä hovorovej češtine a dialektológii

Niečo o slove mrholiť

Báseň Ľudmily Podjavorinskej pre deti Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo patrí na Slovensku k šlabikáru už niekoľko desiatok rokov. Sloveso mrholí, podriadené pravidelnému rytmu a veselému obsahu, tu vzbudzuje bezstarostný, radostný pocit. Básnici pre dospelých to slovo cítia, naopak, skôr melancholicky – Fero Lipka mrholenie umiestňuje v oku: V kútiku oka tichúčko mrholí… rovnako ako Valentín Beniak: Spomienky ľahšie prebolia, / mne suché oči slzou mrholia. No proste, aj chlapci plačú… Veronike Šikulovej ako prozaičke však mrholia jedovaté slová medzi manželmi a krúžia pod lampou, také narýchlo vypustené z úst, ako neomietnuté.

Meteorológov zaujímajú pri mrholení mraky a miery. Mrholiť môže iba z istého druhu mraku a priemer dažďových kvapiek musí byť menší ako 0,5 milimetra. Ženy zaujíma pri mrholení prospešnosť pre pokožku. Cyklistov, vodičov a chodcov mrholenie, najmä mrznúce, nepoteší. Pre slovotvorcu je zaujímavé, ako sa to sloveso postupne flexibilizuje (asi ako my všetci) a – podľa korpusu – v posledných pätnástich rokoch je ochotné porušiť svoju dôstojnú integritu predponami za-, roz- a do-. Dokladov je poriedko, ale sú, takže občas trochu zamrholí, neskôr sa aj rozmrholí a konečne domrholí. Etymológ v slove vidí dávnu praslovančinu, potom súvislosť s ruským móroch ‚jemný dážď‘, vzťah ku gréckemu slovu brechō ‚postriekavam, máčam, zosielam dážď‘ a ďalšie väzby na slovanské jazyky. A ako to mrholenie prežíva kaderník, lekár, pilot, zdravotná sestra alebo kňaz? Neviem ako v Amerike a vo Francúzsku, ale na Slovensku a v Čechách približne rovnako a zároveň zo svojho uhla pohľadu. Keď neprší, aspoň mrholí…

Slovenka o slove mžít

Sloveso mžít, presnejšie, jeho neosobný tvar mží patrí k mojim prvým detským mondegreenom, neznámym, nerozlúštiteľným výrazom, ktoré „hádame“ len z počutia. Ako tínedžerka som v slaďáku Ladislava Štaidla Mží ti do vlasů počula „Žíti do vlasů“. (P. S.: Je to strašné, ale mám obavy, či dnes vôbec tú pesničku niekto z mladej generácie pozná…)

Táto skomolenina sa mi zdala dostatočne poetická a hlavne starobylo česká (žíti, nositi, prositi, kositi). „Žiť do vlasov“ mi s nasledujúcim textom když úsvit stříbří pláž dokonca dávalo zmysel – predstavovala som si, že Štaidl „zaobalene“ spieva o celonočnom plážovom láskovaní (čes. laškovaní), keď sa do vlasov zabára nos, tvár a žije sa iba nehou a vôňou milovanej osoby. Fakt, že ide o sloveso mžít (odvodené od slova mlha), ktoré znamená ‚drobno pršať, padať ako hmla, rosiť, siholiť‘, teda že ide o synonymum slovenského mrholiť aj českého mrholit, som zistila až oveľa neskôr pátraním v slovníkoch. A koľko odvodenín a nárečových variantov to české sloveso má (!) – rozmžít se, rozemžít se, mživě pršet, krajinu zamžil jemný déšť, neustále pomžívalo, hmlí, mhlí, mlholí se… (Hallerův Slovník synonymický z r. 1969). A vtedy mi svitlo („rozbřesklo“ sa mi) – když tě déšť, ten špatný kamarád, / do vlasů, do vlasů, za mě líbá… veď ten sluchový tínedžerský omyl nebol až tak ďaleko od podstaty veci!

Ingrid Hrubaničová, pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra, venuje sa lexikografii, pravopisu a jazykovej kultúre