Denník N

Psychológ Ján Hrustič: V láske by sme nemali strácať samých seba. Na prvom mieste je tolerancia k slobode druhého človeka

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kým v zaľúbenosti sme opití chémiou, lásku si už musíme budovať sami a cielene, upozorňuje psychológ Ján Hrustič, ktorý sa desiatky rokov venuje individuálnemu aj párovému poradenstvu.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Obdobie zaľúbenosti môže trvať niekoľko týždňov, ale aj niekoľko rokov. „Ale nie je to na celý život a vytriezvievanie je niekedy veľmi bolestivé. Práve vtedy by sme sa mali viac spoliehať na naše vyššie city a prinášať do vzťahu zodpovednosť. Nebyť egocentrický, ale cielene sa usilovať skvalitňovať vzťah,“ hovorí psychológ.

Rozhovor je ukážkou z knihy Umenie blízkosti, v ktorej sa spisovateľka Monika Kompaníková rozprávala s Jánom Hrustičom o tom, ako si budovať hlboké partnerské vzťahy bez osamelosti.

Knihu rozhovorov Umenie blízkosti kúpite v obchode Denníka N.

Povedali ste, že v zaľúbenosti neexistuje láska. Prečo?

Zaľúbenosť je pudovou chémiou. Je to diktát prírody, aby život druhov mohol pokračovať. Znie to veľmi tvrdo, pretože prežívanie zaľúbenosti je veľmi krásne, má nádhernú emocionálnu farebnosť, ale stále je to iba pudová chémia. Na ľudskej urovni táto chémia zasahuje širokospektrálne do nášho správania a my prežívame veľmi krásne emócie.

V zaľúbenosti sa správame egocentricky. Máme veľmi blízko k žiarlivosti, strážime si jeden druhého. Cítime sa spolu veľmi dobre, existuje medzi nami nádherné súznenie, sme jeden druhým úplne pohltení, partner alebo partnerka stále vibrujú naším vedomím, stále chceme byť spolu. Ale to všetko, celé toto krásne správanie a nádherné prežívanie je riadené pudovou chémiou. Keby nám táto pudová chémia nebola vrodená, veľmi ťažko by sme vytvárali partnerstvá, išli do zväzku, založili rodinu s tým, že chceme mať deti a žiť spolu celý život… Ako by sme si zakladali rodiny, ako by sme vytvorili podmienky pre starostlivosť o deti, ak by nefungovala táto pudová chémia? Deti nedospejú za jeden rok alebo za niekoľko rokov, ako je to pri zvieratách, trvá veľmi dlho, kým sú schopné existovať samy.

Láska je niečo iné. Nepatrí k pudovým inštinktom, ale k vyšším citom a sociálne je na úplne inej úrovni.

Čo rozumiete pod pojmom egocentrizmus vo vzťahoch?

Egocentrik uspokojuje svoje potreby za každú cenu a má minimálny záujem o to, čo potrebuje druhý. Záujmy egocentrického človeka sú na prvom mieste. A sú najdôležitejšie. Extrémny egocentrik je schopný urobiť čokoľvek, aby sa postaral o svoje záujmy, a je v tom vytrvalý.

Existuje aj taký egocentrizmus, keď sa človek neusiluje za každú cenu naplniť svoje potreby, ale jeho pozornosť je viac zameraná na seba a je sám sebou pohltený natoľko, že nemá kapacitu empaticky vnímať druhého. Druhého človeka teda nevníma prostredníctvom empatie, ale cez seba.

Je prejavom egocentrizmu aj to, že sú zaľúbení ľudia stále spolu, držia sa za ruky, dotýkajú sa?

Egocentrizmus je charakterizovaný širšie, ako sa prejavuje v zaľúbenosti. Ale aj správanie ľudí počas zaľúbenosti, veľmi milé a krásne vzájomné splývanie, obsahuje na hlbšej úrovni isté egocentrické a biologicky podmienené prvky. Dvaja ľudia vtedy patria len jeden druhému, sú zameraní len na seba a celý svet sa im zdá krásne farebný – ale to vidia len oni. Majú nádherný vzťah, no musíme si uvedomiť, že ten vzťah diktuje chémia. Akonáhle chémia začne upadať, začne sa strácať aj miera zaľúbenosti a citovo farebnej krásy – a prichádza rozčarovanie. Zaľúbenosť je krásna fáza, ale treba poznať jej príčinu a zbaviť sa ilúzie, že bude trvať večne. Je to podobné, ako keď sa opijeme alkoholom a prežívame eufóriu – aj to je chémia.

Ako sa stotožňujete s definíciou lásky, ktorá hovorí, že láska je, keď sa partneri nedívajú na seba navzájom, ale rovnakým smerom?

Je to oveľa zložitejšie. S láskou by sme sa nemali stotožňovať, v láske – ľudskej láske – by sme nemali strácať samých seba. Malo by to byť spoločné súznenie, vzájomná spolupráca, vzájomná pomoc pri dosahovaní svojich snov. Ale sny nemusia byť spoločné.

Ako dlho trvá obdobie zaľúbenosti?

Je to veľmi relatívne. U niekoho môže trvať niekoľko týždňov a u niekoho mesiace, ale aj niekoľko rokov. Ale nie je to na celý život a vytriezvovanie je niekedy veľmi bolestivé. Práve vtedy by sme sa mali viac spoliehať na naše vyššie city a prinášať do vzťahu zodpovednosť. Nebyť egocentrický, ale cielene sa usilovať skvalitňovať vzťah. Tento proces závisí viac od našich vyšších osobnostných kvalít než od našej egocentrickej pudovosti. V období vytriezvenia je potrebné posunúť náš ľúbostný vzťah na kvalitatívne inú úroveň.

Vzťahy často zanikajú, keď po vytriezvení príde sklamanie. Kvalita vzťahu narastá, keď obaja vidíme realitu a vedome s ňou pracujeme, keď dodržiavame princípy sociálne pozitívneho správania.

Od čoho závisí, ako dlho zaľúbenie trvá?

Možno od obdobia, keď sa začínajú prvé konflikty a nedorozumenia. Vytriezvenie prichádza vtedy, keď je potrebné riešiť praktické životné situácie, pretože v konfliktných situáciách sa človek prejavuje taký, aký je v skutočnosti. Dlhšia zaľúbenosť pretrváva vtedy, keď každý ešte žije sám a partneri sa stretávajú napríklad len cez víkend a ešte nemusia riešiť praktické povinnosti. Ich vzťah zostáva na tzv. rekreačnej úrovni. Len čo však začnú riešiť povinnosti každodenného života – od ranného vstávania až po večerné zaspávanie – a to každý deň, ideálne podmienky, v ktorých sa zaľúbenosti darí, vyprchajú. Napätie v rôznych oblastiach života začne narastať, prichádzajú problémy so spoločnými návštevami pôvodných rodín a podobne. A vtedy už je veľmi málo priestoru na prežívanie pôvodných nádherných citov, ktoré sa v nás zrodili na začiatku vzťahu.

Prečo po období zaľúbenia prichádza sklamanie, ako keď po žúre nastúpi opica?

Presne preto, lebo človek je opitý chémiou. Ale ak sme si vedomí, že je to len prechodná fáza, a počítame s tým, že musíme prejsť do fázy zodpovednosti a fungovať vo vzťahu cielene, tak potom už môžeme hovoriť o ľudskej láske, ktorú si budujeme sami.

Zo stavu zaľúbenosti do vyššej úrovne lásky sa nedostaneme automaticky a živelne, ale vedomou prácou?

Je to vec úsilia, zámeru a cieleného správania. Vzťahy často zanikajú, keď po vytriezvení príde sklamanie. Kvalita vzťahu narastá, keď obaja vidíme realitu a vedome s ňou pracujeme, keď dodržiavame princípy sociálne pozitívneho správania. Tí, čo uprednostnia svoj egocentrizmus, idú radšej do ďalšieho vzťahu, kde opäť hľadajú chémiu.

Ak sú presne definované techniky správania, ktoré dokážu vzťah rozvíjať a udržiavať, znamená to, že je potom možné lásku doslova vypestovať?

Áno, máte pravdu. Pokiaľ investujeme svoju energiu do toho, aby sme partnera lepšie spoznali a snažili sa chápať jeho vnútorný svet – čo prežíva, ako sa pozerá na rôzne životné situácie a podobne – tak miera našej vzájomnej lásky stúpa.

Kvalita nášho vzájomného vzťahu sa paradoxne začína pri informáciách. Porozumenie závisí od dešifrovania informácií, ktoré k nám partner vysiela, a tiež od záujmu tieto informácie rozlúštiť. Čím viac partnerovi rozumieme, čím viac ho poznávame, tým viac rastie naša láska k nemu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Je vraj vysoko pravdepodobné, že si vybudujú vzťah alebo sa dokonca do seba zaľúbia akíkoľvek neznámi ľudia, ak budú spolu viesť rozhovor o konkrétnych veciach, o detstve, zraneniach, zážitkoch, rodičoch…

Čiže prejdú procesom spoznávania sa. Tým spoločným menovateľom je spoznávanie. Čím viac sa spoznávanie prehlbuje, tým vzniká kvalitnejší vzťah a ľudia sa majú navzájom radšej.

Zažil som to na psychoterapeutických tréningoch. Čím viac sme sa v skupinách spoznávali, tým sa zvyšovala intenzita našich vzťahov. Počas víkendov sme zažívali skutočný sociálny azyl, a keď som sa vrátil do práce, tak som prežíval niekoľko dní zranení a stresu z toho sociálneho chladu. Na výcvikových psychoterapeutických stretnutiach som zažíval krásne otvorené a intenzívne kontakty a potom, keď som sa vrátil do bežného pracovného života a padol som do formálnych kontaktov, až som z toho prežíval bolesť.

Ako by ste definovali partnerskú lásku, ktorá už prešla fázou zaľúbenosti?

Partnerskú lásku spoznáme podľa spôsobu, akým sa jeden k druhému správame. K partnerskej láske patrí akceptujúce správanie, ktoré má svoje pevné pravidlá, vzájomná tolerancia, snaha neubližovať si a nezraňovať jeden druhého, vzájomná ústretovosť, spolupráca – teda všetky pozitívne aspekty sociálneho správania, ktoré umožňujú partnerom cítiť sa dobre. Ak máme partnera radi, tak sa pri nás partner cíti bezpečne a necíti sa ničím ohrozený.

Keby sme išli ešte ďalej, do ešte náročnejšej a ideálnej roviny partnerstva, ktorá však nie je nedosiahnuteľná, tak partnerskú lásku môžeme budovať svojou snahou pristupovať k partnerovi tak, aby mal z nášho správania radosť, a aj úsilím viac dávať ako požadovať. Viete si predstaviť, aký nádherný by mohol byť vzťah, ak by bolo takéto správanie vzájomné? A pritom to nie je nič nadľudské, máme predpoklady, aby sme sa tak správali. Musíme si však uvedomiť, že sme to my, kto je za kvalitný partnerský vzťah zodpovedný. Takýto vzťah potom môže byť oázou nášho života, našej vlastnej rodiny, našich detí.

Akú úlohu zohráva v partnerskej láske empatia?

Áno, empatiu som ešte nespomenul. Empatia je uvažovanie nad tým, ako sa partner cíti. Na schopnosť byť empatický neexistuje medzi odborníkmi jednoznačný názor. Niektorí sú presvedčení, že empatia je vrodená schopnosť a buď ju človek má, alebo nemá. Podľa mňa to však nie je pravda a schopnosť byť empatický závisí od zamerania pozornosti. Ak svoju pozornosť zameriame na partnera, budeme sa snažiť ho vnímať, sústredíme sa naňho, potom sa začnú spontánne vynárať aj empatické informácie a my si začneme partnera viac uvedomovať.

Ak je však naša pozornosť sústredená viac na nás samotných, potom tie empatické informácie nemáme odkiaľ čerpať, pretože zdrojom vnímania sme my a nie partner. To, kam je nasmerovaná naša pozornosť, závisí od nás samotných a je na nás, kam ju nasmerujeme. Nikto sa nemôže vyhovárať na to, že nemá schopnosť byť empatický. Nie je empatický len preto, že viac sa sústreďuje na seba ako na partnera.

Kedy sa dá povedať, že je láska príliš veľká až deštruktívna?

Vtedy, keď sú dvaja od seba úplne závislí. To však nie je láska, je to vzájomná závislosť, pretože súčasťou lásky je aj sloboda. Na prvom mieste vo vzťahu lásky je tolerancia k slobode druhého človeka. Pokiaľ je vo vzťahu príliš veľká závislosť, nemôžeme hovoriť o láske. Vo svojej praxi sa však stretávam skôr so závislosťou jedného z partnerov.

Jedna klientka sa mi sťažovala, že by sa rada sama bicyklovala, rada by zažila tú slobodu pri bicyklovaní, ale partner jej vždy povie, že by nemala ísť sama, že keď sa majú radi, mali by sa bicyklovať spolu. Ak by aj šla sama, nezažila by relax, lebo vie, že po návrate bude partner frflať, nebude sa s ňou chcieť ani rozprávať, bude nahnevaný, a tak radšej vždy ustúpi.

Bola v tom partnerova žiarlivosť?

Bola v tom istá miera žiarlivosti a nízke partnerské sebavedomie partnera. Nestabilný partner je viac podozrievavý.

Má pocit, že keď bude neustále pri nej, tak bude mať situáciu pod kontrolou?

Áno, a potom je tam ešte spoločenský úzus, vnútorný program, ktorý prijal, že partneri by sa napríklad na verejnosti mali bicyklovať spolu. Pretože ak by to tak nebolo, tak by si susedia alebo známi mohli myslieť, že sa pohádali alebo niečo podobné.

K láske však patrí aj dôvera. Vzťah bez dôvery je len sebecké privlastňovanie si. Keď láska opustí úroveň zaľúbenosti, tak by mala mať úplne iné kvality ako vlastnenie a kontrolu partnera. Mala by tam byť rovnováha v tom, do akej miery sa partneri strážia a do akej miery tomu druhému dovolia byť samým sebou. Ak je medzi nimi dôvera, môžu byť subjektívne absolútne slobodní. Pokiaľ tam dôvera nie je, nemôžeme hovoriť o kvalitnom vzťahu. Delegovanie slobody a prežívanie nezávislosti je strašne dôležité a na tom padá dosť veľa vzťahov.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že medzi partnermi, ktorí robia všetko spolu a trávia spolu všetok čas, je viac lásky ako medzi tými, ktorí robia množstvo vecí samostatne, no paradoxne je to naopak?

Presne tak. Asi tak vyzerá verejná mienka. Lenže to nie je pravda, je to len spoločenské správanie. Určite môže byť medzi partnermi viac lásky, aj keď robia množstvo vecí samostatne.

Nie je však strach z opustenia, z toho, že partner si nájde niekoho iného, prirodzený? Tak ako sa deti prirodzene obávajú, že ich opustia rodičia?

Strach je vždy prejavom infantility, nie dospelosti. Hovoríme však o inom strachu, ako je ten strach, ktorý cítime, keď lezieme napríklad na Mount Everest a obávame sa o svoje zdravie a svoj život. V partnerskom vzťahu je strach z toho, že budem opustený, infantilnosťou. Sociálne zrelý človek nebude prežívať strach ani vtedy, ak si partner nájde iného človeka, ktorý mu viac vyhovuje.

Zažil som klientov, ktorí mali kvalitný vzťah aj kvalitné sebavedomie a dokázali fungovať nezávisle aj napriek tomu, že partnerka bola neverná. Partner jej s absolútnou vyrovnanosťou povedal: „Tolerujem ti to, čo sa stalo, ale ak sa to bude opakovať, odídem preč. Riešenie je teda na tebe.“ Bol to úprimný a funkčný návrh. Budem s tebou žiť aj naďalej, ale pri prvom náznaku, že by si šla do ďalšieho vzťahu, odchádzam. Bol v tom aj kvalitný mužský princíp, aj sociálna zrelosť – vyrovnal sa s jej neverou a chcel žiť v eticky kvalitnom vzťahu. A ten vzťah bol zachránený, pretože partnerka rešpektovala jeho postoj.

Psychológ Stan Tatkin v knihe Rozhodnout se pro lásku hovorí, že partneri by mali doslova uzavrieť dohodu a potom dodržiavať pravidlá tej dohody – a nemyslí tým manželskú dohodu, ale akési vnútorné pravidlá fungovania. Súhlasíte?

Áno, partneri by sa mali o svojich vnútorných aj vonkajších pravidlách rozprávať. Lenže vzťah nie je niečo konštantné, nie je možné uzavrieť dohodu, aká sa uzatvára pri rôznych transakciách, a čakať, že všetko zostane rovnaké. Nie je to tak. Partneri sa budú dostávať do rôznych situácií, ktoré môžu byť konfliktné, a to, čo spôsobilo konflikt, v dohode nebolo. Dohoda je v tomto prípade celoživotný proces, a keď partneri v dialógu rozoberú každý konflikt, vždy sa môžu dohodnúť na ďalších pravidlách.

Párový terapeut Honza Vojtko v jednom podcaste povedal, že intímne vzťahy máme preto, aby sme sa menili. Partner nám vytvára takú blízkosť a pocit bezpečia, že sa dokážeme rozvíjať, prejavovať sa a rásť. S rastom však prichádza aj zmena, a tá niektorých partnerov doslova zaskočí, chcú mať toho, ktorého si brali.

Je to veľmi jemný a pritom hlboký problém. Ak je partnerský vzťah kvalitný a máme v ňom pocit bezpečia, tak ten vzťah, samozrejme, vytvára priestor na osobnostný rast. Rozvíjame sa pozitívne a nezneužívame pocit bezpečia len pre svoje vlastné záujmy.

Pozitívna zmena by nikoho nemala zaskočiť, pretože my nemôžeme existovať zakonzervovane a zostávať rovnakí, akí sme boli pred svadbou. My sa totiž nemeníme, iba sa v nás prehlbujú a zvýrazňujú naše kvality. Ak žijeme v dobrých podmienkach, nemeníme sa, iba sa prehlbuje naša autentickosť, stávame sa viac a viac sami sebou. To nie je zmena v nás.

Ján Hrustič (1951)

Vyštudoval všeobecnú psychológiu so špecializáciou na poradenskú psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval viaceré sociálno-psychologické a psychoterapeutické tréningy vrátane deväťročného psychoterapeutického tréningu v Gestalt terapii organizovaného inštitútom Metanoia v Londýne. Posledných viac ako dvadsať rokov poskytoval rodinné a partnerské poradenstvo v centre poradensko-psychologických služieb, ktoré sa pretransformovalo na referát poradensko-psychologických služieb, kde pracoval až do dôchodku (2019). Aktuálne sa ešte stále veľmi limitovane venuje rodinnému a partnerskému poradenstvu. Napísal knihu Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve (2015). Kniha rozhovorov vedených spisovateľkou a editorkou knižnej edície Denníka N Monikou Kompaníkovou Umenie blízkosti vyšla v roku 2023 s podtitulom Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti.

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dobro s Denníkom N

Duševné zdravie

Knihy

Rozhovory

Vzťahy

Kultúra, Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie