Tomáš Vasilko
Trajekt z Battery Parku v New Yorku odchádza každých 25 minút. Jeden lístok stojí 23 dolárov a väčšina turistov naň nasadá s túžbou poprechádzať sa pod Sochou slobody.
Súčasťou plavby je však aj ostrov Ellis Island, kam smerovali pred vyše sto rokmi milióny prisťahovalcov, ktorí prichádzali do Spojených štátov. Medzi nimi boli aj státisíce Slovákov, ak nie viac. Odhaduje sa, že skoro každý tretí Američan má nejakého predka, ktorý do USA prišiel cez tento ostrov.
Trasa trajektu je takmer rovnaká, akou prichádzali kedysi na ostrov imigranti. Samozrejme, výhľad na New York sa zmenil. Keď sa loď pohne, postupne sa vám ukazuje panoráma Manhattanu s najvyšším mrakodrapom Liberty Tower Svetového obchodného centra.
Turisti na lodi si robia selfíčka, aby sa po pár minútach otočili a fotili sa pre zmenu so Sochou slobody v pozadí. Väčšina návštevníkov práve tu vystupuje, no časť zostáva, aby si pozreli aj druhú zastávku – Ellis Island.
Na ostrove je dnes múzeum venované dejinám prisťahovalectva do Spojených štátov. Budova, kde odbavovali imigrantov, vyzerá zhruba tak ako pred sto rokmi. Rovnako zachovaná je aj na prvom poschodí hlavná hala – registračná miestnosť. Práve tu čakali v dlhých radoch niekoľko hodín tisícky prisťahovalcov s túžbou dostať sa do Spojených štátov. Väčšine z nich sa to podarilo.
Najslávnejší Slováci na Ellis Island
American Family History Immigration Center sa nachádza na prízemí. Na termináloch sa dá zistiť, či cez Ellis Island nešli aj vaši predkovia či príbuzní (ide to aj online, návod ponúkame na konci článku).
Zamestnanci majú pripravené informácie aj o Slovákoch, resp. Rusínoch, ktorí dohľadateľne cez Ellis Island prišli do Ameriky. Najznámejší sú štyria z nich. Majú tu záznamy o príchode Andreja Varcholu a Júlie, rodenej Závackej, rodičov kráľa popartu Andyho Warhola. Takisto cez Ellis island prišla matka Paula Newmana Terézia Fecková z okolia Humenného.
A ako deti cez Ellis Island prišli do Ameriky aj Michael Strank z Jarabinej, americký vojak, ktorý držal americkú zástavu na ostrove Iwo Džima na slávnej fotografii, či Elmer Valo, slávny bejzbalový hráč zo 40. a 50. rokov, ktorý sa narodil v dedine Rybník pri Leviciach.
V polovici 19. storočia do Spojených štátov prichádzali najmä prisťahovalci zo západnej a severnej Európy: Írska, Anglicka, Nemecka či Škandinávie. V New Yorku ich odbavovali práve v Battery Parku, v budove Castle Garden. Kapacita však časom nestačila, a tak federálna vláda rozhodla, že na ostrove Ellis Island, ktorý patril armáde, postavia nové stredisko.
To otvorili v januári 1892. Prvá ním prešla Annie Moorová, tínedžerka z Írska, ktorú sprevádzali dvaja bratia.
V tom čase sa už začal meniť mix prichádzajúcich ľudí z Európy. Koncom 19. storočia a na začiatku 20. storočia začali do Spojených štátov chodiť vo veľkom prisťahovalci z Talianska a východnej Európy: územia súčasného Poľska, Ruska, z Balkánu či Rakúsko-Uhorska. V roku 1907 tvorili dokopy 75 percent všetkých prichádzajúcich.
Celkovo sa odhaduje, že z východnej Európy prišlo do USA v tomto období 8 miliónov ľudí. Medzi nimi aj množstvo Slovákov. Historik Martin Javor, ktorý sa venuje vysťahovalectvu a založil aj múzeum emigrácie v Ťahyni, tvrdí, že emigrovala tretina Slovákov.
Fotografia slovenskej migrantky s deťmi na ostrove Ellis Island. Autorom bol fotograf Augustus Sherman, ktorý zaznamenával prisťahovalcov. Foto – Ellis Island/Augustus Sherman
Emigrácia krok za krokom
Najzaujímavejšia časť múzea je na druhom poschodí, ktorá je venovaná prisťahovalectvu, a môžete si prejsť krok po kroku, ako prebiehala cesta imigrantov.
Všetko sa začalo tým, že do Ameriky prišli prví dobrodruhovia zo slovenských dedín. Začali tu robiť v miestnych baniach či továrňach a po čase sa chýr o dobrom zárobku rozšíril ďalej.
V 19. storočí začali cez Atlantik premávať veľké parníky. Tie výrazne skrátili cestu z minimálne mesiaca na 8 až 14 dní. Vzniklo veľa prepravných spoločností, ktoré zarábali na transporte prisťahovalcoch. Ako sa píše na jednej tabuli v múzeu, bol to vlastne tovar, ktorý sa sám naložil aj vyložil.
Tieto spoločnosti mali kancelárie často v Amerike blízko miest, kde žili imigranti. Napríklad Hamburg America Line mala istý čas v USA 3200 pobočiek.
Nebola to náhoda. Do roku 1900 vo dvoch tretinách prípadov lístky na loď kupovali pre svojich príbuzných a priateľov prisťahovalci, ktorí už boli v Amerike. Reklama na cestu do Ameriky však bola bežná aj v Európe.
Nasporiť si na cestu cez oceán však nebolo ľahké ani pre tých imigrantov, ktorí už žili a pracovali v USA. Ako sa píše v múzeu, najlacnejšie lístky stáli 25 až 35 dolárov. Záviselo to od rôznych faktorov, ale bežný baník v Pensylvánii si dokázal ušetriť tak 50 centov týždenne, na lístok pre manželku musel sporiť minimálne rok, často aj viac.
Navyše prepravné spoločnosti predávali lodné lístky aj so železničnými, vďaka ktorým sa z New Yorku či iného prístavného mesta mohli prichádzajúci dostať za príbuzným, čo navyšovalo cenu. Úradníci sa imigrantov pýtali, či majú lístky na vlak.
Rodine bolo treba poslať aj nejakú hotovosť. Od istého času vyžadovali úrady na ostrove Ellis Island, aby prichádzajúci mali nejaké peniaze so sebou.
Ako cestovali
Do Ameriky sa odchádzalo z viacerých prístavov Európy. Slováci chodili najmä cez nemecké prístavy, ako Hamburg a Brémy, ale aj cez Rotterdam, Terst, Rijeku či Antverpy.
Vo filme Titanic Leonardo di Caprio cestoval v najnižšej, tretej triede. Vo filme to zobrazili ako kajutu, kde bývalo na poschodových posteliach niekoľko, často cudzích, ľudí naraz.
Tieto tretie triedy sa však zaviedli až zhruba po roku 1910. Väčšina imigrantov pred týmto rokom cestovala v takzvanom medzipalubí (steerage room).
Išlo pôvodne o najnižšie miesto v lodi, ktoré rozdelili priehradkami na rôzne časti pre mužov a ženy s deťmi. Často tu boli stovky ľudí.
„Ľudia sú tu natlačení ako dobytok, takže prechádzka po palube za dobrého počasia je absolútne nemožná, zatiaľ čo dýchať čistý vzduch v podpalubí za nepriaznivého počasia, keď sú poklopy spustené, je rovnako nemožné,“ napísal jeden svedok v roku 1906 na lodi SS Kaiser Wilhelm II, kde sa v medzipalubí tlačilo 900 ľudí.
„V týchto priestoroch boli často len dva ženské a dva mužské záchody pre 300 ľudí,“ hovorí aj Jonathan Da Silva z múzea.
Ľudia, ktorí sa v živote neplavili na lodi, museli v takýchto podmienkach vydržať aj dva týždne. Keď filmy ukazujú, ako prisťahovalci do USA zbadajú Sochu slobody ako symbol, že už sú v Amerike, v skutočnosti to mohlo byť inak: jednak z podpalubia toho veľa nevideli a druhá vec je, že Socha slobody nebolo to prvé, čo zbadali z Ameriky.
Ako ukazujú v múzeu, parník bežne najskôr pristál na jednom z ostrovov ešte pred newyorskou zátokou. Tu lekári skontrolovali, či niekto nemá infekčnú chorobu ako týfus. Ak mal, skončil v karanténe.
Parník s prisťahovalcami následne zakotvil niekde na západnom pobreží Manhattanu. Na lodi skontrolovali pasažierov z prvej a druhej triedy, ktorí sa mohli vylodiť. Predpokladalo sa, že keď majú dostatok peňazí na drahý lístok, nebudú v USA robiť žiadne problémy.
Väčšina chudobných prisťahovalcov však cestovala v medzipalubí či neskôr v tretej triede a tú bolo treba skontrolovať dôkladnejšie. Po istom čakaní, niekedy to boli dni, im dovolili vyjsť z lode a presadnúť na trajekty. Tie ich mali previezť z Manhattanu na Ellis Island.
Tisícky ľudí denne
Tu to bol skutočný babylon. Každý deň sem prichádzali tisícky ľudí, v rekordný deň v apríli 1907 odbavili skoro 12-tisíc ľudí.
Ostrov Ellis Island sa nazýva aj ostrov nádeje, pretože sem prichádzali ľudia za novým, lepším životom. Pre väčšinu to aj nádej bola. Ešte v roku 1907 mohli prísť bez pasu, dokonca bez akýchkoľvek dokumentov a veľmi pravdepodobne ich pustili.
„Väčšina z nich na ostrove zostala len tri až päť hodín a mohla slobodne ísť na pevninu,“ hovorí Jonathan Da Silva.
Ešte predtým však museli prejsť niekoľkými kontrolami. Už kým stáli v rade, prezreli si ich miestni lekári. Existovalo šesťsekundové pravidlo – za tento čas mali skontrolovať, či dotyčný nejaví znaky nejakého ochorenia. Ak áno, na telo mu napísali značku, napríklad E ako oči (eyes).
Títo ľudia mali smolu, no neznamenalo to, že ich americký sen sa skončí. Vyčlenili si ich na dôkladnejšiu kontrolu. Bola tu aj nemocnica, ako napísal jeden svedok: raz je to pôrodnica, inokedy psychiatrický ústav. Na všetko tu v istom čase bolo 40 lekárov. Po preliečení ich často pustili.
Druhá kontrola bola právna: americké úrady si chceli byť isté, že neprichádzajú podozrivé živly, prípadne že dotyční ľudia nebudú záťažou pre americký systém a nebudú žiť z podpory.
Ako sa píše v materiáloch múzea, asi 10 percent ľudí malo smolu a zadržali ich na ďalšie skúmanie. V múzeu sú zachované aj pojednávacie miestnosti, kde sa rozhodovalo o ich osude.
Napokon však väčšinu z nich pustili do krajiny. Celkovo sa asi iba dve percentá ľudí museli vrátiť do Európy. Aj preto bol tento ostrov prezývaný nielen ostrov nádeje, ale aj ostrov sĺz. Boli ľudia, ktorí minuli často celoživotné úspory, aby ich napokon americkí úradníci otočili.
Špecifické postavenie mali ženy, či už cestovali s deťmi, alebo samy. Tie často nepustili na pevninu len tak. Museli mať vopred zaplatený železničný lístok alebo čakali na telegram od manžela v Amerike. Niekedy ich manželia museli osobne prísť po ne. Nechceli ich pustiť ani s inými mužmi. Stávalo sa aj to, že sa snúbenci museli zosobášiť priamo na ostrove, aby mohla žena vstúpiť do Ameriky.
V časoch najväčšej slávy prišiel cez Ellis Island do Ameriky milión ľudí ročne, čo je obrovské číslo. New York nebol jediný vstupný bod pre migrantov do USA, no bol hlavný. Napríklad jeden rok cez New York prišlo 700-tisíc ľudí, kým cez druhý prístav v Baltimore 70-tisíc.
Zatvorenie dverí
Postupne však v Amerike rástli tlaky na to, aby sa imigrácia obmedzila. V roku 1917 schválili zákon, že dospelí museli prejsť cez takzvaný test gramotnosti. Museli prečítať v rodnom jazyku 40-slovný text. Všeobecne tu boli tlmočníci v takmer všetkých jazykoch a pomáhali prichádzajúcim dohovoriť sa s úradníkmi.
Rovnako sa začali robiť testy, ktoré odhalili ľudí s veľmi nízkym IQ. Robili im testy, nútili ich skladať puzzle, prípadne sa ich pýtali, či sa schody umývajú zhora alebo zdola. „Neprišla som do Ameriky umývať schody,“ odvetila jedna žena.
Cez prvú svetovú vojnu sa imigrácia takmer zastavila a po nej pribúdali zákony, ktoré ju obmedzovali. Zaviedli sa kvóty a už sa nedalo tak jednoducho prísť. Proti otvoreným dverám sa búrili niektorí Američania s tým, že im imigranti kradnú prácu, prípadne podliezajú mzdy.
Otvorene proti nim vystupovalo aj hnutie Ku Klux Klan, pre ktoré bol odpor k prisťahovalcom v 20. rokoch minulého storočia podobne významný ako rasové pochody proti Afroameričanom.
Otvorená imigrácia do USA sa zastavila v roku 1924. Stredisko na ostrove Ellis Island fungovalo ešte niekoľko desaťročí, napríklad počas druhej svetovej vojny slúžilo ako záchytné stredisko pre námorníkov z obchodných lodí nepriateľských krajín.
Posledným človekom, ktorý prešiel cez Ellis Island, bol v novembri 1954 nórsky námorník Arne Peterssen.
Ako hľadať predkov, ktorí išli cez Ellis Island (návod)
Cez Ellis Island prichádzali do Ameriky státisíce obyvateľov súčasného Slovenska. Ak váš predok či iný príbuzný odišiel do USA v rokoch 1892 až 1924, či už nakrátko, alebo nastálo, je dosť možné, že nájdete o ňom záznam.
Hľadať sa to dá sa stránke heritage.statueofliberty.org. Na zobrazenie dokumentu sa však treba registrovať a prihlásiť.
Pri hľadaní odporúčame zadať rôzne formy priezviska aj mena, slovenské, maďarské, nemecké, je možné, že ho americký úradník zapísal aj s preklepom. Pomáha aj funkcia wizard, kde sa dajú zadať bližšie údaje, o ktorých správnosti si ste istý (rok narodenia – sem treba dať väčšiu rezervu, ľudia si často presne nepamätali svoj vek).
Rovnako sa dá vyhľadávať cez stránku Family Search, kde sa dajú stiahnuť lodné manifesty vo vyššom rozlíšení.
Na príklade rodičov Andyho Warhola si môžeme povedať, čo nám takýto dokument dokáže zistiť. Andyho otec Andrej Varchola prišiel do USA loďou SS George Washington z Brém do New Yorku 16. novembra 1912. Zmienka o ňom sa nachádza v druhom riadku.
V tom čase mal 26 rokov. Cestoval s dvoma ďalšími ľuďmi z dediny Miková.
Ďalšie stĺpce hovoria, že bol v tom čase ženatý, pracoval ako farmár a nádenník (labourer) a vedel čítať a písať. Mal maďarské (samozrejme, v tom čase rakúsko-uhorské) občianstvo, ale národnosťou sa hlásil k Rusínom. Pochádzal z dediny Miková, kde zanechal manželku Júliu Varcholovú. Smeroval do Pittsburghu v Pensylvánii.
Na otázku, či má lístok na vlak do cieľovej destinácie, odpovedal, že áno. Zaplatil si zaň sám. Mal pri sebe len 10 dolárov a povedal, že v minulosti už v USA bol, presnejšie, prišiel v auguste 1905 v Pittsburghu.
V tomto americkom meste na neho v roku 1912 čakal jeho švagor Andrej Janočko, uvedená je aj presná adresa. Na otázku, či je polygamista, anarchista či fyzicky hendikepovaný, odpovedal záporne. Vysoký bol 5 stôp a 8 palcov (173 centimetrov), narodil sa v Mikovej a nemal žiadne identifikačné znaky.
Matka Andyho Warhola Júlia Varcholová prišla za manželom do Pittsburghu v roku 1921. Lístok na vlak jej kúpil manžel z USA, mala pri sebe 25 dolárov.
Do Československa sa manželia natrvalo nevrátili. Andy Warhol sa im narodil v Pittsburghu ako štvrté dieťa v roku 1928.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
