Fico vs Kiska: Ako nájsť remízu

Rozhodnutie prezidenta riešiť menovanie ústavných sudcov až po voľbách je z podobnej kategórie, ako nechať si na povolebné obdobie zvyšovanie učiteľských či zdravotníckych platov. Spraviť sa to dá, no nie každý bude nadšený.

Bežiace štrajky tiež pripomínajú, akú moc má Ústavný súd aj nad praktickými otázkami, ktoré sa týkajú množstva ľudí – pred štyrmi rokmi si sestry aj vynútili vyššie platy, aj im ich končiaci parlament odklepol, aj ich potom košický súd stopol. O to, ako dopadne nekončiaci sa a k stále väčšiemu chaosu vedúci spor o súd, by sa teda mali zaujímať všetci.

Prezident vraví, že bude hľadať nápady, ako s novým parlamentom nanovo upraviť fungovanie súdu. Tak tu jeden má – zadefinujme napevno rozostupy medzi funkčnými obdobiami sudcov.

Niečo podobné funguje dnes napríklad v rade RTVS: funkčné obdobie členov je šesť rokov, pričom každé dva roky sa obmieňa jedna tretina z nich. Ak sa skončí výkon funkcie všetkých členov, tí novozvolení si na prvom zasadnutí žrebom určia troch, ktorých funkčné obdobie je dva roky, a troch, ktorých funkčné obdobie je štyri roky. Ak sa uvoľní miesto pred uplynutím funkčného obdobia, nový člen rady je zvolený na zvyšok funkčného obdobia toho člena rady, ktorého nahradil.

Na Ústavnom súde by to mohlo byť rovnako, len s tým rozdielom, že výmeny by sa diali po štyroch rokoch. Tu sú výhody, ktoré by to prinieslo:

1. Sťaží sa ovládnutie súdu. Skutočná bitka o súd prebehne v roku 2019, keď sa bude voliť deväť z 13 sudcov. Aktuálna parlamentná zostava tak dokáže dosadiť väčšinu, ktorá súd ovládne do r. 2031. Aj keby to dopadlo „dobre“, problém sa bude každých 12 rokov vracať. A každý tretí parlament dostane do rúk neprimerane veľkú páku na formovanie ústavnosti. Keby mohol každý dosadiť tretinu, zaručilo by to typ postupnej evolúcie, ktorá ÚS najviac svedčí.

2. Opadnú politické tlaky. Len čo má niekto šancu prevziať kontrolu nad súdom tým spôsobom, ako sa to udialo v r. 2007 a ako sa to o tri roky môže stať zas, je pokušenie dosadiť tam lojálnych a tvárnych ľudí obrovské. Pri dosadzovaní menšieho bloku už je šanca obrátiť súd úplne na svoju podobu taká znížená, že sa stranám už nemusí oplatiť strápňovať sa navrhovaním diletantov.

3. Zaručí sa kontinuita. Ťažko povedať, či dnes súd neuznáva svoje staršie rozhodnutia preto, že ich nepozná, alebo preto, že sa mu nehodia. Faktom je, že pre inštitúciu, ktorej podstatou má byť postupné vrstvenie právnych myšlienok, je jednorazová obmena osadenstva ranou, aj keby sa striedali dve partie top odborníkov.

4. Lepšie sa preklepnú. Poďme ešte raz do roku 2019 – povinnosť vymenovať 9 sudcov znamená, že parlament ich bude musieť navoliť 18. Keby sa aj nikto iný o miesta neuchádzal a všetko to boli uznávaní experti, aj tak je to neprimerane veľa osôb na to, aby stihli politici, aktivisti a médiá spraviť reálne preverenie. Ak sa bavíme o tom, že už pri pár kandidátoch sú parlamentné vypočutia fraškou, čo už to môže byť pri týchto kvantách.

5. Je to konzervatívne riešenie. Vlastnú predstavu nového usporiadania súdu predstavil už aj Most-Híd, ktorý žiada jeho rozšírenie na 15 miest, a tie by po tretine obsadil prezident, parlament a súdna rada. Môže fungovať aj to, ale ide o radikálnejšiu zmenu. A napríklad súdna rada je už taká vzdialená občanovi, že dávať jej moc nad tretinou Ústavného súdu je sporné.

6. Nie je to politicky nepredstaviteľné. Predpokladajme, že voľby vyhrá Smer. Bude cítiť príležitosť zabetónovať sa na súde, ktorá navyše príde v roku ďalších volieb prezidenta s nejasným výsledkom. Kiska ukázal, že sa s nimi nebude maznať, a niekedy je lepší vrabec v hrsti. Keby dokázali pre seba dostať aspoň pár ľudí na nejaký čas, asi by to bolo lepšie ako totálny rozklad na ÚS s nejasnou koncovkou.