Denník N

Žiadne veľké gestá, tých je až príliš, hovorí umelec Jaroslav Kyša

Jaroslav Kyša: Degrowth. Foto - Leontína Berková
Jaroslav Kyša: Degrowth. Foto – Leontína Berková

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Degrowth je nenápadná intervencia Jaroslava Kyšu v stálej expozícii barokového umenia v Mirbachovom paláci v GMB. Dielo je súčasťou výstavy Fossora, v kurátorskej koncepcii Erika Vílíma, ktorá nanovo prehodnocuje vzťah človeka k prírode. Objekt zasadený do stálej expozície vytvára pomyslený dialóg medzi ponímaním prírody v minulosti a jej súčasnou podobou v dielach nielen Jaroslava Kyšu. Viacerí autori okrem novodobého znázornenia prírody otvárajú dôležité politické, sociologické či environmentálne témy, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou jej aktuálneho stavu.

Aký je rozdiel medzi kaltemitom a stalagmitom?

Rozdiel nie je badateľný na prvý pohľad. Keby si ich videla v múzeu, nerozoznáš ich. Aj keď kaltemit by sme v múzeu asi ťažko hľadali. Stalagmit sa tvorí počas dlhého časového obdobia v jaskyni. Väčšinou sú to tisícky, státisíce rokov, keď postupne vzniká v tme. Kaltemit je svojím spôsobom takisto stalagmit, ale vzniká na štruktúrach, ktoré boli vytvorené človekom. Väčšinou sú to betónové mosty alebo metro, kde voda preniká cez škáry. Z betónu sa uvoľňuje vápno plus nejaká špina a to vytvára tvar stalagmitu.

Kaltemit máš vystavený práve na výstave Fossora, prečo ťa kaltemity zaujímajú a čo hovoria o nás ľuďoch?

Vlastne som to už tak trochu načrtol. Pre mňa sú signifikantným symbolom našej doby. Symbolom neustáleho rastu, produkcie, toho, ako vytvárame po celej planéte cesty, mosty, budovy a všetko sa zalieva do betónu. Ale príroda si aj tak nájde nejakú prasklinu, cez ktorú sa vie prispôsobiť. Tak vznikajú tvary ako tieto, ktoré tu po nás zostanú, keď my tu už nebudeme, obrastú všetko.

Kaltemit umiestnený na drevený obklad v barokovej expozícii je taký nenápadný, že bez sprievodného textu a pozorného oka diváka ľahko v tomto prostredí zanikne. Je subtílnosť tohto diela niečo, s čím vedome pracuješ?

Dôležité je spomenúť, že to je reinštalácia diela. Prvýkrát som ho vystavil v galérii Zahorian & Van Espen na svojej samostatnej výstave. Na betónovom strope galérie ich bolo asi 20, vtedy som ich pozbieral z Prístavného mosta. Na výstave Fossora je toto dielo menej nápadné aj preto, lebo šlo o intervenciu do stálej expozície. V podstate sme to aj tak chceli, aby boli diela nenápadné. Nie všetci autori to tak majú, ale moje tri diela v expozícii sú ťažšie nájditeľné, a mne sa to tak páči. Je to stratégia, ktorú používam už dlhodobo.

Pri subtílnosti ešte chvíľu zostaneme. V roku 2011 si sa stal víťazom Szpilmanovej ceny. Oceňuje diela, ktoré existujú len krátky čas, a teda veľa pracujú s efemérnosťou. Je pre teba gesto dôležitejšie ako materiálny výstup?

Skôr by som povedal, že aj, aj. Ja som dosť eklektický, čo sa týka médií. To bolo také obdobie, keď som tvoril, ako hovoríš, efemérne intervencie do priestoru. Také, ktoré by divákovi len jemne narušili trajektóriu chôdze alebo beh každodennosti. Skôr to boli mikrokomentáre, ako ich raz niekto nazval. Také malé ruptúry – trhliny v realite, ktoré iba trochu vyrušia. Žiadne veľké gesto, tých je vo verejnom priestore až príliš.

Vieš nám trochu opísať dielo, za ktoré si túto cenu dostal?

V tomto diele som kŕmil holuby počas toho, ako som prechádzal v Londýne po Oxford Street, to je taká naša bratislavská Obchodná ulica. Kŕdeľ holubov ma nasledoval, chodili sme spolu cez križovatky aj pomedzi ľudí a nakoniec som vysypal zvyšok potravy pred obchod nemenovanej značky. Vtedy sa v súvislosti s ňou prevalil škandál, že využívali na výrobu detskú prácu. Vytvoril som tak na chvíľu bariéru, pre ktorú ľudia nemohli vchádzať do tohto obchodu. Efemérnosť tohto diela spočívala v tom, že bariéra trvala len dovtedy, dokým holuby nezjedli potravu.

Vraciaš sa ešte niekedy k takýmto performatívnym dielam?

Musím povedať, že dlho som to nerobil. Vrátil som sa k soche, objektu a materialite. No pred troma rokmi som sa dostal na rezidenčný pobyt do New Yorku cez Visegrad Fund a zrazu sa stratégia komentovania mne nejasných vecí vrátila. Mal som vtedy pocit, že nemám inú možnosť. Sedieť v ateliéri sa mi nechcelo, tak som veľa chodil. Manhattan som pochodil celý odhora dole a potom som začal robiť také jemné intervencie. Zostal záznam v podobe fotografie alebo videa. Tak sa diela uchovali.

Na výstave máš zastúpené ešte dve ďalšie diela DážďPerla. Ako prebiehal ich výber? Je náhoda, že sa všetky nejako týkajú vody?

To som si predtým neuvedomil, skôr by som povedal, že je to náhoda. Dielo Dážď je takisto reinštalácia, vzniklo pre samostatnú výstavu v Prahe. Spočíva v tom, že sme okná vybrali z pántov, položili ich na zem hore hlavou a nakvapkali na ne krištáľovo čistú živicu, ktorá steká a nakoniec stvrdne. Okenné rámy sme osadili naspäť a vznikol tak efekt upršaných okien, ale dážď po nich steká naopak. Teda hore hlavou.

Odporuje gravitácii.

To bolo obdobie antigravitačných, magnetických diel, kde som sa pohrával s vnímaním reality za pomoci fyzikálnych javov.

Vo svojej tvorbe tematizuješ naše ľudské bytie, prehodnocuješ historické udalosti z pohľadu dneška, skúmaš fyzikálne javy, zaujímaš sa o čas v mierke dĺžky ľudského života. Ako vznikajú tvoje diela?

Nie som typ výtvarníka, ktorý chodí každý deň do ateliéru a čaká s ceruzkou nad skicárom. Ale vlastne neviem povedať, ako ostatní pracujú, len to, že ja nie som ateliérový typ. Ja tam väčšinou idem, až keď viem, čo chcem robiť. Rád v poslednom čase aj spolupracujem. Napríklad som robil video s Denisom Kozeravským a Tomášom Prištiakom. Najskôr si tie myšlienky nosím so sebou, nad niečím rozmýšľam, niečo ma osloví. Môže to byť aj vedecký fakt. No nie je to tak, že by som tú myšlienku alebo nejaký fakt išiel hneď ilustrovať. Dlho sa to niekde zbiera, až pokým príde nejaký vnútorný pretlak, keď to potrebujem dať von. Naopak, posledné diela, veľkorozmerné video inštalácie, vznikajú univerzálnejšie. Nejdem v nich po konkrétnej udalosti, ale snažím sa v nich ukázať univerzálnejšiu myšlienku, napríklad tému geologického pomalého času.

Je to iný prístup, ako keď som sa zaujímal o spomínané konkrétne historické udalosti.

A v tom už nepokračuješ, máš pocit, že si tému vyčerpal?

Áno, ale nikdy nehovorím, že už to nikdy nespravím. Vždy reagujem na to, čo je okolo mňa. A dobre vieme, čo sa teraz okolo nás deje, takže nebudem hovoriť, že sa k tejto téme v budúcnosti nevrátim.

Na čom teraz aktuálne pracuješ?

Teraz pracujem na výstave, ktorá sa nazýva Okraj víru a ktorá bude v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, vernisáž bude 10. 11. Budú tam práce, ktoré vznikli za posledné dva-tri roky a viažu sa na tému pomalého geologického času, ktorý je našej mysli nepredstaviteľný. Na výstave budú hostia Anton Čierny, Katarína Bajkajová a s textom bude Erik Vilím a Jakub Juhás. Výstava tam bude dlhšie, asi pol roka, takže bude čas ju navštíviť.

S Erikom Vilímom spolupracujete už dlhšie, aké sú počiatky vašej spolupráce?

To už si presne nepamätám. S Erikom sme sa, myslím, zoznámili tak, že v istom čase pracoval ako asistent v galérii Zahorian & Van Espen, ktorá ma zastupuje. Stáva sa, že si s niekým generačne sadneš, a on rozumie témam, ktoré riešiš. Erik je veľmi vnímavý a sčítaný, a preto mi aj debaty s ním pomáhajú si utriediť myšlienky do nejakého obrazu. On mi zas pomáha tie veci ukotviť teoreticky. Je to taká symbióza. Dávame si občas od seba aj pauzu, ale zas sa k sebe vrátime a tak je to v poriadku.

Jaroslav Kyša (1981) je intermediálny umelec. Študoval v ateliéri 3D voľnej kreativity Juraja Bartuzsa na Technickej univerzite v Košiciach. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä sochárstvu a performancii. „S minimom prostriedkov hravou formou vytvára rozruch, pošmyknutia a gravitačné otrasy, ktorými nás pozýva pochybovať o samozrejmých istotách a bežnom chápaní základných vedeckých zákonitostí.“ (Lily Hall, z textu k výstave Piata sila). Pocit neistoty, ktorý divák zažíva pri stretnutí s Kyšovými objektmi či inštaláciami, sa tiahne jeho tvorbou ako červená niť a prestupuje aj videoinštaláciami, ktoré vznikli za posledné roky. Stredobodom autorovho záujmu sa v nich stáva čas, najmä perspektíva takzvaného hlbokého či geologického času, ktorý je svojím trvaním úplne mimo ľudskej skúsenosti.

Podcast Oči dokorán vzniká v spolupráci s Galériou mesta Bratislavy

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Iné podcasty Denníka N

Oči dokorán

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie