Psychoterapeut Peter Pöthe: Spoločnosť dnes považuje za dobrého rodiča toho, kto sa najviac stará. Ale to je omyl

Vo vydavateľstve Denníka N vyšla kniha rozhovorov psychoterapeuta Petra Pötheho so sociológom Fedorom Gálom Ja a My. Rozoberajú v nej veľa dôležitých otázok týkajúcich sa ľudského života a života spoločnosti, no až odzbrojujúco otvorene hovoria aj o osobných témach, ako vlastné detstvo, dospievanie, sexualita či partnerské vzťahy.

„Fedor je oveľa menej úzkostný ako ja a pritom zažil oveľa horšie veci. Jeho otec zomrel v koncentračnom tábore, mama ho s bratom vychovávala sama, žili v chudobe. Môj príbeh bol presne opačný. Moji rodičia sa ani nehádali, ani nerozviedli, podriaďovali všetko tomu, aby mne a môjmu bratovi bolo dobre,“ opisuje v rozhovore psychoterapeut Peter Pöthe, ktorý v dospelosti paradoxne zistil, že na mnoho vecí nebol pripravený.

„Veľa vecí som si v minulosti nedovolil len preto, že som sa bál. A keď si to nedovolíte, ste potom ešte viac ohrozený. Lebo si nemôžete vyskúšať, že sa to vlastne dá prežiť,“ vysvetľuje detský psychoterapeut.

V rozhovore s Petrom Pöthem hovoríme aj o tom:

• ako môže deťom škodiť prehnane starostlivá výchova;
• ako sa odlišuje zrelá rodičovská láska od nezrelej;
• prečo je dôležité deti naučiť zvládať kritiku;
• v čom sme ako dospelí absolútne zlyhali;
• prečo by sme mali deťom (a dospelým) dopriať aj smútok;
• ako sa dá u detí budovať psychická odolnosť.

Rodičovskú starostlivosť zvykneme vnímať ako prejav lásky. Vy v knihe hovoríte: „Mal som luxusné detstvo, som prototyp rozmaznaného, závislého dieťaťa, ktorému rodičia všetko plnia, veľmi sa oň boja.“ Môže byť prehnane starostlivá a ochranárska výchova pre dieťa aj škodlivá?

Určite. Len je niekedy veľmi ťažké odlíšiť, či ide práve o tento dôvod, prečo má potom človek v dospelosti problém. No v prípadoch, ktoré riešim ako terapeut, sa to často dá.

Niekedy sú rodičia naozaj presvedčení, že robia všetko pre svoje dieťa, lenže nevedia mať deti úplne radi v tom zmysle, ako sa definuje zrelá láska.

Aká je to zrelá láska?

To je takzvaná objektová láska, teda láska k niekomu inému, kto nie som ja, koho môžem mať rád a pritom mu môžem dopriať aj veci, ktoré mi nerobia dobre alebo s ktorými nesúhlasím.

Opakom toho je self-objektová láska – alebo nezrelá láska. Hovorí sa o nej aj ako o takzvanej narcistickej láske, ale tomuto pojmu by som sa radšej vyhol. Nehovoríme tu len o vzťahu k dieťaťu, všeobecne vtedy v blízkom vzťahu dokážem mať niekoho rád, iba ak mám z toho nejaký úžitok. Napríklad keď mi to zvyšuje pocit vlastnej hodnoty alebo mi to dáva zmysel života, alebo si vďaka tomu potvrdím, že som dobrý rodič. Pokiaľ je v spoločnosti považovaný za dobrého rodiča ten, kto sa najviac stará, potom môžem, samozrejme, prekročiť hranicu, kde už dieťaťu nepomáham a už mu je to aj nepríjemné. Ako rodič si tým doplňujem pocit nízkej sebaúcty a ešte to mám aj potvrdené – buď v rámci rodiny, alebo spoločnosti. Nevšímam si pritom, že dieťaťu tým neprospievam, ale, naopak, mu tým škodím.

Môže sa to diať špeciálne vtedy, keď tomu aj spoločnosť praje, keď tomu tlieska. Alebo keď nemám niekoho, kto by mi to mohol nejakým spôsobom reflektovať. Napríklad tak, že by mi povedal: „Počúvaj, to už hádam s tou starostlivosťou preháňaš, to už naozaj nie je potrebné!“ V ideálnom prípade sú to dvaja rodičia, ktorí sa navzájom vyvažujú. Aj preto často hovorím, že je pre dieťa výhodnejšie mať dvoch rodičov – a je jedno, akého pohlavia – než len jedného rodiča.

Prečo je dnes práve takýto prehnane starostlivý spôsob výchovy veľmi rozšírený? A ako je to vôbec možné, keď zároveň často opakujeme, že na svoje deti dnes nemáme popri práci a ďalších povinnostiach dosť času?

To je otázka, ktorej sa aj s Fedorom v knihe dosť podrobne venujeme. Myslím si, že