Denník N

Keď sa zranil, svet mu prestával dávať zmysel. Už o pár rokov neskôr trénoval Hewitta aj Conneryho

Tomáš Mihalík so Seanom Connerym a s Lleytonom Hewittom. Foto - archív T. M.
Tomáš Mihalík so Seanom Connerym a s Lleytonom Hewittom. Foto – archív T. M.

Tomáš Mihalík sa vydal naberať skúsenosti do zahraničia, kde poldruha roka trénoval aj Lleytona Hewitta, bývalú svetovú tenisovú jednotku. Na FTVŠ ho zobrali až na tretíkrát a dlho mu trvalo, kým našiel motiváciu vzdelávať sa.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Rozhovor je súčasťou knihy Pohyb je liek – Návod na život bez bolesti so silovým a kondičným špecialistom Tomášom Mihalíkom, ktorú si môžete kúpiť v obchode Denníka N. Mihalíka nájdete aj na Instagrame, rovnako aj Michala Červeného, ktorý mu v knihe kladie otázky.

Ako vyzeralo vaše detstvo po športovej stránke?

Vyrastal som v jachtárskom klube Slovan na Slnečných jazerách v Senci. Klub spoluzaložil môj dedo s partiou mladých plavcov. Dedo mal dve deti – moju mamu Danielu a môjho strýka Ľuba, ktorí tam tiež vyrastali. Keď som sa narodil, od prvých mesiacov som bol pri vode. Šport som si nevybral, zdedil som ho. Ako päťročný som sa začal venovať jachtingu, som niekoľkonásobným majstrom Slovenska v rôznych triedach. Mal som aj olympijské ambície, a to medzi Sydney 2000 a Aténami 2004, tento sen sa mi však nepodarilo naplniť. Jachting je drahý šport a nemali sme finančné zabezpečenie. Špecifikom bolo aj to, že jachting sa u nás nedá robiť celoročne, preto som si od novembra do marca hľadal náhrady – na základnej škole džudo, futbal za Slovan, chodil som aj na gymnastiku a bedminton. Bývali sme na Kramároch, do školy som chodil na Kolibu na Jeséniovu, kde bol veľký školský dvor, tam sme hrali futbal alebo hokej. A domov som doslova bežal, aby mi mama nevynadala, že idem príliš neskoro. Odjakživa mojej mame hovorili, že som dieťa z gumy, k športu som mal blízko.

V roku 1999 som sa dostal na športovú vojenčinu do Športového klubu polície, kde som bol s olympionikmi ako Hochschornerovci či mnohými známymi tenistami. Bol som pridelený k rýchlostným kanoistom, cez vojnu som teda len upratoval lodenicu, behával, trénoval s kanoistami a chodil do posilky. Lepšiu vojnu som si nemohol priať. Potom som sa dostal na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (FTVŠ), čo bola pre mňa jediná možnosť vysokej školy, pretože som sa necítil dostatočne dobrý na inú školu. Neveril som si, asi preto, že som sa veľa venoval športu a nebol som dobrý študent. Aj na FTVŠ som sa dostal až na tretíkrát, dvakrát som pohorel na prijímačkách. V roku 2002 som však napokon začal študovať novootvorený odbor kondičný tréner.

Prečo ste nespravili skúšky na prvé dva pokusy?

Prijímačky sa skladali z atletiky, plávania, gymnastiky a vybranej kolektívnej hry. Vybral som si futbal, kde profesionálni futbalisti hodnotili vedenie lopty, streľbu či nahrávku. Musím povedať, že som sa cítil dosť ukrivdene, vedel som hrať futbal ako normálny chalan, ale povedali mi, že na futbalistu to nie je dosť dobré. Ja som však nebol futbalista. Aj na druhý pokus o rok neskôr som si vybral futbal, lebo som im chcel dokázať, že to viem. Znova som však pohorel. Na tretí pokus som si však už zvolil hádzanú, na ktorej som prešiel.

A čo vaša trénerská kariéra?

V roku 2002 sme spolu s mojím kamarátom Mišom Zrelákom začali pracovať v Goleme v Auparku ako fitnes tréneri či inštruktori, ktorí mali opravovať cvičenie ľudí a dozerať na poriadok. Boli sme tam obklopení kulturisticko-fitnesovými legendami, ktoré sme poznali z časopisov ako Muscle & Fitness – Štefan Orosz, Hana Štěpánková, Jaro Horváth či Pavol Ferenc. Posilňoval som už od štrnástich rokov a vôbec som netušil, že sa tým niekedy bude dať živiť. Samozrejme sa mi rodičia aj okolie smiali, že chodím do tej „činkárne“ a čo tam stváram, nech radšej robím niečo normálne.

Potom som sa na FTVŠ zranil, mal som plastiku predného krížneho väzu a prerušené štúdium, stalo sa to v roku 2003 na atletike pri skoku do výšky. Prerušilo to aj moju kariéru v jachtingu a svet pre mňa prestal mať zmysel. Stalo sa to tak, že sme robili zápočet zo skoku do výšky a skúšajúci povedal, nech už ďalší pokus vynechám, veď zápočet som už mal vo vrecku. Ja som mu však chcel dokázať, že to skočiť viem a ako som sa rozbehol, podkĺzla sa mi noha na vlhkom tartane a roztrhol som si predný krížny väz a natrhol oba menisky. Absolvoval som artroskopiu, neskôr plastiku predného krížneho väzu. O rehabilitácii som nevedel toľko, čo viem teraz, tak som príliš skoro začal znova športovať, veľa som behal, skrátka som koleno príliš zaťažoval a zle rehabilitoval. Spôsobilo mi to artrózu IV. stupňa, ktorú za normálnych okolností majú ľudia nad 70 rokov. Viem teda, čo spraví nesprávna pohybová aktivita, ktoré pre nás nie je vhodná. Beh som miloval, no musel som prestať. Snažím sa ľuďom radiť, aby nedopadli ako ja.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste sa stali dobrým študentom?

Práve v tomto období po zranení prišiel zlom. Vtedajší dekan Marián Vanderka si myslel, že som šikovný, no lajdák. Zavolal mi, že ak sa nespamätám, tak ma vyhodia, čo by podľa neho bola škoda. Spamätal som sa, začal som na sebe pracovať a do dvoch rokov som sa stal najlepším v ročníku, vyhral som aj študentské súťaže a magistra som dostal s vyznamenaním. Dostal som ponuku ísť na FTVŠ na postgraduálne štúdium PhD., čo som s radosťou prijal. Ešte počas štúdia prišla možnosť od známeho trénera Roba Brimicha robiť kondičného trénera. V sezóne 2007/08 som začal spolupracovať s volejbalistkami Slávie UK. Tri mesiace som sa na to v lete veľmi poctivo pripravoval, veď som stále bol len štvrták na FTVŠ. Veľmi mi pomohli konzultácie s Mirom Vavákom, špičkovým kondičným trénerom volejbalistov. Podarilo sa mi s nimi získať titul majsteriek Slovenska a ten úspech ma naštartoval, zistil som, že práca so športovcami ma baví natoľko, že by som ju chcel robiť aj v rámci práce. Popri postgraduálnom štúdiu som s mojím mentorom a kolegom Iľjom Čížom a známym kondičným trénerom Romanom Švantnerom začal chodiť na rôzne kurzy, spravil som si ich asi päťdesiat, bol som taký zberateľ certifikátov. Snažil som sa naberať informácie a bol som do toho zažratý.

Počas PhD. ma oslovili hokejisti Adam Bezák, Jaroslav Janus a Ondro Rusnák, či by som im cez leto nespravil kondičnú prípravu, čo bol môj prvý kontakt s hokejistami. Chcel som zostať pri emóciách, ktoré prichádzajú pri športe, no sám som ich už pre zranenie nevedel zažívať. Napĺňa ma to dodnes.

Cvičili by ste rovnako ako v tej činkárni alebo v Goleme, keby ste mali súčasné vedomosti?

Mal som prednášku, ktorú som nazval Evolúcia kondičného trénera. Hovorím v nej, že viacerí sme na začiatku boli kulturisti a dbali sme na estetiku. No čím dlhšie som v brandži, tým menej bariér si staviam a tým menej staviam veci do pozície čierna/biela. Napríklad – veľakrát som si povedal, že už nikdy nebudem robiť predkopávanie a zakopávanie na stroji, pretože to nie je funkčné cvičenie. A dnes ho zase s ľuďmi robím, lebo nové štúdie ukazujú, že nie je na škodu spraviť to v určitej fáze rekonvalescencie – napríklad po svalovo-šľachových zraneniach. Vtedy som to však robil na precvičenie nôh, dnes ide o zlepšenie funkcie a zdravia. Ako celok by som však určite necvičil ako vtedy – už mi tak nejde o estetiku, čiže cvičenia na prsia, chrbát, biceps a triceps. Skôr to delím na cvičenie pohybu a funkciu, čiže zlepšenie kvality života.

Predkopávanie ste znova začali robiť, lebo to vyšlo v novej štúdii. Nemáte teda neistotu, že príde ďalšia štúdia, ktorá povie opak?

Nie je hanba zmeniť prístup, samozrejme, nemôže to byť skákanie zľava doprava – že raz hovorím, že joga je dobrá, potom zasa zlá. Aplikujeme vedecké poznatky do praxe, preto sa šport posúva dopredu. A či zrazu podľa vedy bude zlé niečo, čo bolo doteraz podľa nej dobré? Veľmi dôležitý je akýsi filter. Postavím to na hranu – ublíži mi, ak teraz 12 tréningov budem používať predkopávanie? Nie. Ak však budem desať rokov robiť predkopávanie a myslieť si, že sa mi zlepší chôdza, je to hlúposť. Snažím sa nebyť fatalistom a nebrať všetko doslovne. Snažím sa v informáciách zorientovať a myslieť na to, že nič nie je čierno-biele a závisí od situácie, od jedinca a od jeho anatomických predispozícií. Toto som ako mladý neriešil – buď to bolo áno, alebo to bolo nie. Čím som starší, tým viac sa na to pozerám z viacerých pohľadov. Bohužiaľ, keď mladý tréner ten filter nemá a na jednom školení mu povedia áno a na druhom nie, nevie sa rozhodnúť a aplikovať si to na konkrétnu situáciu.

Po trénovaní volejbalistiek ste sa dostali aj do zahraničia.

Prostredníctvom Dominika Hrbatého a jeho kondičného trénera Ivana Gaboviča som sa dostal na skúšku do New Yorku, kde som dva týždne pracoval s mladým americkým tenistom Patrickom Davidsonom; jeho otec mi po dvoch týždňoch ponúkol prácu. Jeho syn bol síce mladý neznámy hráč, no vtedy som bol ešte slobodný, bez rodiny, celý život som mal pred sebou, tak som si povedal, že je to príležitosť, na ktorú som čakal celý život. Spolužiakom som totiž hovoril, že raz budem trénovať v Amerike, lebo veľa poznatkov sme mali práve odtiaľ, no vtedy to bol ešte nezhmotniteľný sen.

Po obhajobe dizertačnej práce som letel do Austrálie, kde sme na turnajoch strávili pol roka. Tenisový tréner môjho zverenca bol Austrálčan a bol rovesník Lleytona Hewitta, tak sa stalo, že Patrick mu na niektorých turnajoch robil sparinga. A keďže Lleyton pri sebe nemal kondičného trénera, občas sa pripojil k nám na kondičné tréningy, z čoho som sa s prepáčením išiel pos*ať. Vedel som, že je to bývalá svetová jednotka, bolo okolo neho veľké haló. Bol to pre mňa veľký zážitok aj skúsenosť. Potom sa zranil, mal problém s ramenom, blížil sa Roland Garros a Wimbledon a potreboval byť pripravený. Videli, že mám znalosti aj z fyzioterapie a funkčného tréningu. Keď som jeho fyzioterapeutke hovoril, čo by som s tým robil, videla, že sa v tom celkom vyznám a povedala mu, nech to vyskúša robiť so mnou a keby to nezabralo, príde ona.

Tak nás pozval k sebe domov na Bahamy, kde sme mali tréningový kemp a mojou úlohou bolo pomôcť mu, bral som to ako životnú príležitosť. Samozrejme som mal v hlave, že ak by som mu pomohol, ďalej by sme spolupracovali. Naozaj som mu pomohol a bez problémov odohral Roland Garros aj Wimbledon, kde som s ním aj bol, spolupracoval som s ním aj celý ďalší rok. S Lleytonom som robil zhruba poldruha roka, občas som vypomáhal aj ďalším austrálskym tenistom z daviscupového tímu.

Vedel som si zarobiť celkom slušné peniaze, za ktoré som sa dovzdelával – zobral som si dovolenku a na týždeň som odletel na kurz do Los Angeles či do Phoenixu, kde som si prehlboval kvalifikáciu. Nebolo to všetko len ideálne, zažil som aj veľa samoty, cestovania, ponorkovej choroby. Beriem to však stále ako najväčšiu životnú skúsenosť.

Aký je život vrcholového tenistu, bývalej svetovej jednotky?

Lleyton Hewitt je navonok extrovert, no v súkromí introvert, rodinný typ. Veľmi si potrpí na svoje súkromie, lebo v Austrálii je superhviezda – tam nemôže vyjsť na ulicu bez toho, aby ho neotravovali paparazzi. Po športovej stránke bol absolútny profesionál. Dbal na každý detail svojej prípravy – tenisky, šnúrky, grip na rakete, výber miesta, čas tréningu a sparinga, obed, letenky, hotel. Je to absolútne organizovaný človek, až tak chorobne – ako keď si Nadal dáva pozor na to, aby mal správne položené fľaše pri lavičke.

Potom sa mi ešte rok podarilo spolupracovať s Varvarou Lepchenkovou, americkou tenistkou uzbeckého pôvodu. A už som presne vedel, čo robiť, vždy som všade bol prvý a nachystaný na to, čo treba robiť. Ona na mňa pozerala – vraj kde som sa to všetko naučil. No predsa od Hewitta. Nemyslím si, že každý športovec je takýto, sú aj lajdáci, napríklad Martin Kližan. Sú aj veľké talenty, ktoré to nikam nedotiahnu, lebo len talent dnes nestačí.

Trénovali ste aj Seana Conneryho…

Tento príbeh

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Pohyb je liek

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie