Zlá matka, neverná manželka, vrahyňa? Vo filme Anatómia pádu zaznie verdikt, ktorý vám nedá pokoj

Článok obsahuje spoilery

Sandra Voyte má návštevu. Do domu stojaceho vysoko v horách za ňou príde sympatická študentka. Chce s ňou urobiť rozhovor do svojej záverečnej práce.

Sandra je spisovateľka. Snaží sa o uvoľnený tón, no konverzácia neplynie. Študentka je trochu nervózna, najmä keď Sandra zvrtne otázky smerom na ňu. Možno sa potrebuje len rozhovoriť, uvoľniť atmosféru, možno ju naozaj zaujíma.

Zrazu sa v dome ozve šialene hlasná hudba. „To je môj muž, hore pracuje, robieva to bežne,“ snaží sa vysvetliť situáciu Sandra. Odpije si z vína a ešte chvíľu sa obe snažia tváriť, že rozhovor môže pokračovať.

Tá pesnička ide dookola v slučke. Hrá tak nahlas a je taká otravná, že po prvých desiatich minútach máte chuť ujsť z kina, ale otázka znie inak: Je to dôvod na vraždu?

Mohla by Sandra zabiť svojho muža Samuela?

Hľadá sa motív, no nie je to detektívka

Len aby to bolo jasné hneď od začiatku: Anatómia pádu nie je žiadna klasická detektívka, v ktorej ide o odhalenie a dolapenie vraha. Verdikt síce v súdnej sieni skutočne zaznie, ale či má šancu uspokojiť vás, nechajme ešte chvíľu visieť vo vzduchu.

Otázka, kto je obeť a kto vinník, hrá v celom filme dôležitú úlohu, no nie v doslovnom význame týchto slov. Toto nie je film o tom, kto je páchateľ. Toto je priam dokonalý chirurgický rez jedným vzťahom – žiaľ, mŕtvym.

Vráťme sa k úvodnej scéne. Študentka po druhej či tretej slučke pesničky odchádza, Sandra jej, fajčiac cigaretu, máva z balkóna. Na odchod sa chystá aj Sandrin a Samuelov syn David, ktorý so sebou berie aj psa. Sandra a Samuel ostávajú v dome sami. Keď sa David vráti z prechádzky, jeho otec leží pred domom v kaluži krvi, akoby vypadol z okna.

Ale leží v nej takým spôsobom a s takými ranami, že pitva nedokáže vylúčiť cudzie zavinenie.

O rok sa začína súdny proces, v ktorom je Sandra hlavnou podozrivou, David prakticky jediným blízkym svedkom a vyvrátiť obžalobu sa javí ako takmer nemožné.

Na pozadí snáh zrekonštruovať ono tragické popoludnie so smrteľným pádom a nájsť chýbajúci kúsok skladačky, ktorý by vysvetlil, čo sa stalo, sledujeme roky nikým nevidený, no rovnako fatálny pád vzťahu dvoch ľudí, ktorí si to zjavne nevedeli priznať.

Lenže pred sudkyňou sedí iba jeden človek: Sandra.

Prekvapivý triumf

Francúzska režisérka Justine Triet sa stala v poradí len treťou ženou, ktorá získala Zlatú palmu, hlavnú cenu Filmového festivalu v Cannes.

Keď v máji na francúzsku riviéru so svojou novinkou prichádzala, takmer nič z jej doterajšej tvorby to ani len nenaznačovalo. Pri preberaní prestížnej ceny však ani náhodou nepôsobila zakríknuto, naopak, svojou ďakovnou rečou rovno spôsobila škandál, keď podporila protesty proti Macronovi a francúzsku vládu skritizovala za „komercionalizáciu kultúry“.

Pre britský Guardian povedala, že svoje slová neľutuje a stojí si za nimi, hoci si vyslúžila prívlastok „rozmaznané decko“, a ktovie, či ju to nestálo aj šancu získať Oscara. Francúzsko namiesto jej filmu poslalo ako oficiálnu nomináciu do Los Angeles o čosi konzervatívnejší film The Pot-au-Feu (Umenie jesť a milovať) s Juliette Binoche.

Divákov naprieč Francúzskom to neodradilo, naopak. Anatómiu pádu tam videlo viac ako milión ľudí. Justine Triet pritom vraví, že sa ako filmárka na domácej scéne necítila veľmi vítaná, akoby všetky miesta už boli rozchytané a hranice vymedzené.

Triet vyrástla v budhistickej komunite a pôvodne študovala vizuálne umenie. Veľmi rýchlo ju však zlákal dokument, pred prechodom k hraným filmom ich zopár aj nakrútila. Ani prvý, ani druhý nedosiahli výraznejší úspech, oba patrili skôr k ľahším filmovým žánrom. Už na scenári druhého pracovala so svojím manželom, takisto režisérom a scenáristom Arthurom Hararim. A spoločne napísali aj Anatómiu pádu.

Môžeme teda v príbehu filmového páru, rovnako dvoch spisovateľoch, vidieť predlohu v autoroch? Ani náhodou, razantne odmieta režisérka akékoľvek podobnosti medzi filmovými postavami a svojím vzťahom, čím čiastočne prezrádza, čo si o svojich postavách myslí: „Nie sme takí posadnutí sebou, aby bolo možné myslieť si, že sme to my.“

Žena, manželka, matka, sexuálna bytosť, vrahyňa

Anatómia pádu nestojí len na silnom scenári. Absolútne kľúčová je v ňom nemecká herečka Sandra Hüller, ktorú si Justine Triet vybrala.

Mnohí si ju zrejme budú pamätať z bizarnej komediálnej drámy Toni Erdmann (2016) o vzťahu dcéry a otca, ktorého si po jej boku zahral Peter Simonischek.

V Anatómii pádu dostala Sandra Hüller ešte viac priestoru a ešte viac rozporuplnej nejednoznačnosti. Nielenže sa svojím konaním vzpiera obrazu nevinného človeka, ani na lavici obžalovaných nesedí iba ako spisovateľka, manželka a matka, žena podozrivá z vraždy. Sedí tam ako žena, ktorá nespĺňa normy. Žena, ktorá nezapadá do škatuľky toho, ako sa má správať.

Keď totiž prokurátor nenachádza dostatok priamych dôkazov na jej usvedčenie, začne sa vŕtať v jej dovtedajšom živote. Nie je azda pravda, že svojho muža podviedla? Nie je azda pravda, že zvádzala ešte aj mladú študentku, ktorá k nej prišla urobiť rozhovor, keďže je bisexuálka? Ako môže byť žena, ktorá je oddaná svojej práci, zároveň schopná a milujúca matka? Je to normálne, že sa dokáže koncentrovať a písať za akýchkoľvek podmienok? Neznamená to, že je príliš egoistická?

Sandra je v súdnej sieni pred publikom prinútená hovoriť o svojom vzťahu s mŕtvym Samuelom, do ktorého pred rokmi vážne vstúpila nehoda ich syna Davida. Zrazila ho motorka a takmer úplne prišiel o zrak. V ten deň ho mal vyzdvihnúť zo školy Samuel, ale meškal.

Nahrávka partnerskej hádky, ktorá sa našla v Samuelovom počítači a odohrala sa len deň pred jeho smrťou, je asi tým, o čom hovorí režisérka, keď spomína, ako za ňou po premietaní chodia aj úplne cudzí ľudia a rozprávajú jej, že zažívajú to isté.

„Vinili ste ho za to?“ pýta sa prokurátor. „Manželstvo je boj,“ bráni sa Sandra. „Niekedy sa v ňom bijete sami za seba, inokedy za toho druhého, niekedy spolu proti niekomu a niekedy zas sami proti sebe. To je predsa vzťah.“

Obhajoba nemá námietky.

Verdikt? Dobre investovaný čas v kine

Mohlo by to vyznieť ako prvoplánová metafora, že kľúčovým svedkom procesu sa stane dieťa, ktoré takmer nič nevidí, no debutujúci Milo Machado Graner akékoľvek pochybnosti vyvracia svojou presvedčivosťou.

Práve jeho postava drží príbeh v napätí až do konca. Na súde počuje množstvo intímnych, neraz zahanbujúcich či brutálnych informácií zo života svojich rodičov, o ktorých až doteraz netušil. Ako s nimi naloží? Pre ktorého z rodičov sa rozhodne? Aj keď je jeden z nich mŕtvy, stále má dve možnosti.

Správne podotkne, že v súdnej sále nevisí len otázka, ako sa to mohlo stať, ale aj otázka prečo. V nej na rozdiel od svedectiev a analýz hrajú dôležitú úlohu aj všetky tie vedomé či nevedomé nánosy predsudkov a stereotypov, ktoré sa netýkajú iba toho, aká je Sandra žena a matka, ale aj toho, ako má vyzerať vzťah a či sú relevantné otázky, kto si čo zaslúži, kto má na čo nárok, kto je komu čo dlžný.

Aký paragraf na to použiť? Možno vo vzťahu žiadať spravodlivosť ako na súde?

Daniel svoju odpoveď nájde. Jeho verdikt aj verdikt súdu si choďte pozrieť do kina. Ručím za to, že ani keď sa ho dozviete, neprestane vám ísť hlavou.